Inak povedané: hámor znamenal tú časť železiarskej huty, v ktorej spracovávali železnú hrudu, vytavenú v peciach, a to vykúvaním pod kladivom na vodný pohon, na úžitkové železo.
Konštrukcia hámra pozostávala z vodného kolesa s priemerom okolo 5 m, umiestneného zvyčajne vedľa, ktoré malo v osi drevený hriadeľ, vyrobený z kmeňa stromu. Hriadeľ viedol do dielne a jeho koniec bol opatrený drevenými, neskôr železnými palcami. Pri otáčaní palce stláčali pod nimi umiestnenú násadu ťažkého kladiva, ktorá sa nadvihovala a kladivo pri páde vykúvalo železný kus, položený na kovadline. Klepanie hámrov bolo typické pre stredoveké i novoveké železiarske oblasti Slovenska.
Kujné železo, ako produkt slovenskej pece, sa spracovávalo v hámri na niekoľko základných druhov železných polotovarov. Hámre vyrábali aj ďalšie železné polotovary so špecifickými profilmi podľa požiadaviek kováčov. Železné polotovary boli rozsiahle využívané pre výrobu nástrojov slúžiacich na banské podnikanie. Hámor pozostával obyčajne z troch častí, a to z taviacej pece, ohrievacej nísteje a vykúvacieho kladiva. Všetky časti využívali na pohon dúchadlá vzduchu, alebo kladivá, vodnú energiu prostredníctvom vodného kolesa. Pece na tavenie železa a hámre sa spravidla stavali v okolí riek a potokov 3).
Stredoveká huta v 16. storočí (podľa Agricolae, G.: De re metallica Libri XII., Basileae, MDLVI)

Ilustračná snímka vodného kolesa hámra a trojice ťažkých kladív – bucharov

Využívanie vodnej energie umožnil vynález vodného kolesa v 2. storočí pred n. l. Vodný mlyn bol známy už v 1. storočí pred n. l., ale k rozvoju jeho využívania dochádzalo až v 8. – 9. storočí n. l. Zostrojenie mechanického systému, pri ktorom sa prostredníctvom vačky, umiestnenej na hriadeli, prevádzal otáčavý pohyb na iný, umožnilo od 11. storočia vznik a rozšírenie ďalších úžitkových zariadení, ako boli píly, mlyny, stupy a pri hámroch pohon dúchadiel a bucharov – kladív. Ďalšie zdokonalenie znamenal objav a využívania vodného kolesa na tzv. horný pohon, kde sa sila padajúcej vody znásobuje aj tiažou 4).
Výrobné centrá pre tavenie železa v 10. až 13. storočí boli situované hlavne okolo riek Slaná, Štítnik, Rimava, Muráň, Bodva, Hnilec a ich prítokov v oblasti Gemera a Hornád v spišskej časti Slovenského rudohoria. Hámre, v ktorých využívali pohon vodnou energiu, sa v Slovenskom rudohorí objavili najpozdejšie na začiatku 40. rokov 14. storočia 5.
Najstarší písomný údaj o výrobe železa v Slovenskom rudohorí je z roku 1243, keď v zápise o obhliadke chotára sa uvádza, že neďaleko Štítnika sa nachádza „fluvius ferricudinae“ 5). Kedy sa ale výroba železa v okolí Štítnika začala, nevieme, iba na základe vyhodnotenia určitých indícií možno povedať, že skôr ako v 13. storočí. Význam miestneho názvu Štítnik (Chitnek, Chythnyk) znamená výrobcu štítov a zbraní 6).
V iných odborných prácach sa udáva, že prvé písomné údaje o prevádzke hámra ako dielne na výrobu a spracovanie železa, sú z roku 1344 zo stredovekého mesta Štítnik, kde sa udáva nasledovné: fabrilis domibus quod vulgo hamor vocant (dielne ľudovo nazývané hámor). Pečať mesta Štítnik z polovice 14. storočia zobrazovala tri hámornícke symboly, a to kovadlinu, kladivo a kliešte. Z roku 1399 existujú aj písomné údaje zo Spišskej Novej Vsi, v ktorých sa píše: unum molendinum vulgo hamor dictum (mlyn, ľudovo volaný hámor) 7).
Korene železiarstva v regióne Spiša spadajú do 13. storočia, najstaršia písomná zmienka o železiarstve v Gelnici sa nachádza v privilégiách mesta udelených Ladislavom IV. v roku 1287 8).
Z viacerých písomných historických dokladov uvedieme tie, ktoré sa dotýkajú najbližšieho okolia:
V roku 1344 Ján Štítnický (Csetneki János), pre dlžobu 24 mariek, zaviazal majetok Mikuláša – syna Polyána jelšavského občana, presnejšie jeho časť majetku v Štítniku spolu so ziskami a dlžobami, kde sa nachádzal aj „fabrilis domibus quod vulgo hamur vocant“. Ide o prvý výskyt slova hamur – hámor v historických dokumentoch vtedajšieho Uhorska 9).
Podľa dokumentu z roku 1367, kde sa udáva: „portionibus wlgariterhamur“ bol vtedy v činnosti aj hámor v Slavošovciach.
V roku 1383 syn Ladislava Štítnického Mikuláš pre dlžobu dal do zálohy majetok Lestákovi – synovi Petra Jelšavského, ktorý sa nachádzal v Dobšinej a jeho súčasťou bol aj hámor „eius que hamrinis proventibus“.
V spišskej časti Slovenského rudohoria sa doklady o existencii hámrov vyskytujú približne v rovnakom období.
Dôkaz o existencii hámrov v údolí rieky Bodvy, dáva aj zmluva z roku 1376, uzavretá medzi medzevským poddaným Heliasom Teknagol a jasovským prepošstvom, kde si prenajal tri miesta pre hámre a železiarsku výrobu.
V roku 1399 sa v historických dokladoch spomína „unum molendium vulgo hamor dictum“ na území neďalekého Jósvafő (Maďarsko) v majetku syna Lóránda Zalonai Štefana. Zaujímavá je skutočnosť, že v novšej dobe sa podarilo určiť miesto bývalého hámra, bol vykonaný archeologický výskum a na základe rozborov sa rekonštruovali údaje o jeho technickom stave 10).

Lokality hámrov v okolí Dobšinej na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785 (červené krúžky)

Lokality hámrov v okolí Rakovnice na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785

Lokality hámrov v okolí Rejdovej na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785

Lokality hámrov v okolí Rožňavy na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785

Lokality hámrov v okolí Vlachova na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785
Dôkazom, o existencii pomerne rozvinutého baníctva a hutníctva v okolí Rožňavy, je aj tabuľová maľba sv. Anny z roku 1513 tzv. Rožňavská Metercia, umiestnená v miestnej katedrále. Na maľbe je zobrazená Sv. Anna a P. Mária s dieťaťom, obklopená množstvom baníckych a hutníckych motívov. Je preto záujmom historikov, zaoberajúcich sa dejinami baníctva a hutníctva. Obraz bol, v rokoch 1987 – 1990 reštaurovaný. Vlastná maľba bola pôvodne súčasťou oltára Sv. Anny, patrónky baníkov, v južnej bočnej kaplnke rožňavskej katedrály. V období reformácie bol oltár deštruovaný a zrejme sa zachoval iba tento obraz 11).


Zobrazenie hámra na výreze z maľby Rožňavskej Metercie z roku 1513
Typickou oblasťou, s výskytom značného počtu hámrov a spracovania železa, je okolie Medzeva. Ako najstaršou písomnou zmienkou sa udáva listina o povolení výstavby troch vodných kováčskych hámrov z roku 1366, dokazujúca existenciu hámorníctva vo vtedajšom Nižnom Medzeve, ktorého začiatky sa spájajú s Eliášom Tagnägelom – flámskym kováčskym majstrom. O množstve hámrov v oblasti svedčia nasledovné údaje. V roku 1896 sa udáva existencia 109 činných hámrov, v roku 1933 bolo v prevádzke 93 hámrov, v roku 1955 bolo 32 hámrov schopných prevádzky a v roku 1960 príležitostne pracovalo 4 – 5 hámrov. Dnes je najzaujímavejším funkčným hámrom tzv. Tischlerov hámor v Medzeve. Tento je typom jednokladivového dvojohniskového hámra. Jeho budova je stavbou z kameňa a dreva, pochádzajúca z druhej polovice 19. storočia. Prívod vody na koleso je dokladom jeho archaického charakteru. Od roku 1967 je vlastníctvom Slovenského technického múzea Košice, ako národná kultúrna pamiatka. V súčasnosti, okrem Tischlerovho hámra, sú ako kultúrno-technické pamiatky zachované ďalšie tri hámre v oblasti Medzeva a to: Bröstlov hámor, Póhlov hámor a hámor Šugov 12).

Tischlerov hámor v súčasnosti
Zdroje a poznámky:
1) Schmiedl, J. – Weigner, L. (eds): Dejiny hutníctva na Slovensku, Košice, 2006, s. 20
2) https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Hámor
3) Schmiedl, J. – Weigner, L., c. d., s. 36,38
4) Heckenast, G.: A vashámor elterjedése Magyarországon, Történelmi Szemle, 1980/1, 8
5) Údaj podľa Georgius Fejér: Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticud ac Civilis, Budae, 1829-1844, IV/1.292
6) Heckenast, G.: A vashámor elterjedése Magyarországon, Történelmi Szemle, 1980/1, 9
7) Schmiedl, J. – Weigner, L., c. d., s. 34
8) Heckenast c. d., s. 5
9) Heckenast c. d. s. 12; O. L. Dl. 3698; Ila i. m. II, 151, 461
10) Heckenast c. d. s.12.14
11) https://www.technologiaartis.avu.cz/3malba-drevo-roznava/
12) https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Hámor_v_Medzeve; www.muzeum.sk/hamor-v-medzeve.html; https://www.stm-ke.sk
Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník,
Košice, 06/2022































__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-