Aby sa predchádzalo šíreniu nemoci, štátne orgány nariadili povinné očkovanie od roku 1919. Zaznamenané boli v roku 1919 proti ovčím kiahňam, v roku 1935 proti záškrtu 25 detí, 18.5.1938 očkovanie 7 – 14 ročných, 21.3.1946 očkovanie 7 – 14 ročných proti záškrtu. Zásluhou tohto očkovania bol výskyt týchto ochorení zastavený. Z tohto prehľadu je zrejmé, že štátne orgány i v tej dobe mali záujem o zdravie mládeže. Údaje som získal zo školskej kroniky v Rekeni. Socialistický systém túto skutočnosť nerád vysvetľoval.
I keď životné podmienky rodín neboli ideálne, môžeme povedať, že mládež bola zdravá, odolná voči nemociam, za čo môžu vďačiť ťažkej práci, ktorú museli vykonávať, viac telesného pohybu, pobytu na čerstvom vzduchu, či už pri poľných prácach, pasením dobytka a pod. Telesná zdatnosť bola vyššia. Nemali rádiá, televízory, počítače, pri ktorých súčasná mládež trávi veľa času.
Najznámejšími lekármi v tej dobe boli Dr. Maximov, Dr. Faix a ďalší.
V roku 1980 bolo zriadené zdravotné stredisko v Rožňavskom Bystrom, kde lekárom bol Dr. Halász. Neskôr bol v Rakovnici zriadený obvod, kde ordinoval Dr. Potočný. Od roku 1976 bol obvodným lekárom v Rakovnici Dr. Čerevka a Dr. Kartalová, ktorí mali ordinácie v Rožňave. Títo lekári mali určitú dobu ordinácie v obci, v priestoroch Klubu dôchodcov, čo bolo pre starších občanov výhodné. Žiaľ, pre malú rentabilitu bola táto služba v obci zrušená. Občania sú spádovaní do nemocnice sv. Barbory v Rožňave.
V obci sa vzhľadom na banícke povolanie najčastejšie vyskytovala choroba zaprášenia pľúc – silikóza. Silikóza je typicky banícka choroba. Pri práci v bani boli používané vzduchové kladivá na vŕtanie dier určených na odstrel. Pri vŕtaní vznikal prach, ktorý pracovníci v bani dýchali. Za jednu zmenu museli vyvŕtať aj desať takýchto dier. Vetranie bolo slabé alebo žiadne. Dýchaním sa tento prach usadzoval na pľúcach. Po dlhšej dobe sa baníkom zhoršilo dýchanie a boli preraďovaní na prácu na povrchu, alebo museli ísť na invalidný dôchodok. Baníci týmto mali veľkú úmrtnosť v pomerne mladom veku. Táto choroba bola považovaná za chorobu z povolania. Postihnutí baníci boli počas života jednorázovo a opakovane finančne odškodnení a prednostne liečení. Táto choroba bola úmerne znížená zavedením vŕtania dier vodnou náplňou. Pri vŕtaní sa prach nerozširoval, ale z dier sa vyplavoval na povrch. I keď prach bol vyplavovaný z dier, pri nakladaní do vagónov sa naďalej rozširoval a baníci ho museli dýchať. Koncentrácia bola nižšia, ale i tak naďalej škodlivá. Baníci už v roku 1938 mali nemocenské poistenie pre seba aj pre rodinu.
V zdravotníctve pracovalo veľa žien z Rakovnice, k čomu prispela aj Stredná zdravotnícka škola v Rožňave.
Prvými zdravotnými sestrami boli Mária Benková za Chráskou, Júlia Fábianová, Marta Koltášová a ďalšie. Najznámejšia zdravotníčka bola však Helena Mišurdová, i keď nevyučená, ale praxou preverená ako frontová zdravotná sestra, ktorá vykonávala zdravotníčku počas 2. svetovej vojny. Za svoju statočnosť a obetavosť bola vyznamenaná od medzinárodného Červeného kríža zo Ženevy zlatou medailou za zdravotnícke zásluhy a záchranu života. Po vojne sa stala členkou Červeného kríža ako dobrovoľná opatrovateľka. Poznali sme ju podľa brašne, ktorá bola jej spoločníčkou. Ošetrovala doma, na ceste, na poli i všade, kde to bolo potrebné. Svoje poslanie robila nezištne a bez nároku na odmenu.
V poslednej dobe z občanov máme i doktorov medicíny, ako sú MUDr. Zuzana Kurcinová, rod. Gonosová, MUDr. Helena Potocká, rod. Parobeková, MUDr. Viera Kováčová, rod. Némethová. I keď v ich rodinách neboli žiadne tradície lekárstva, sú známe ako uznávané odborníčky v oblasti urológie a zubného lekárstva. Radi pomáhajú našim občanom, či už v praxi alebo i vzdelávacími aktivitami.
Do 2. svetovej vojny mamičky svoje deti rodili doma. K tomu im pomáhali pôrodné baby priamo z obce Žofia Baffyová a Mária Benková a aj ich zásluhou bolo, že sa v obci rodili zdravé deti. Pôrody prebiehali výlučne v rodinnom prostredí, pričom úmrtnosť bola nízka.
V poslednej dobe sa najčastejšie vyskytuje chrípková epidémia. Väčšieho rozsahu bola v januári 1962 a februári 1999. I keď baníci zomierali v nízkom veku, zaznamenali sme 101 ročného Jána Hencela-Maca, 96 ročného Jána Koltáša, 94 ročného Jána Genčiho. Najstaršou občiankou bola Mária Dóbisová, rod. Babičová, ktorá sa dožila 101 rokov a 27 dní. Zomrela 11.2.1969. V roku 2000 najstaršou žijúcou občiankou bola Zuzana Gonosová, nar. 10.3.1913, číslo domu 59. V roku 1990 sa pôrodnosť znížila tak, že počet úmrtí prevažuje nad počtom narodených a naďalej má klesajúcu tendenciu.
Kladný vzťah k zdravotníctvu naši občania prejavujú aj dobrovoľným darcovstvom krvi. Nositeľom diamantovej Jánskeho plakety je Marian Nociar. Striebornej Jánskeho plakety Viliam Koltáš-pod Skalicou, bronzovej plakety Ondrej Doboš. Podľa potreby darujú krv aj ostatní občania.
Darcovstvo krvi bolo počas socializmu považované za vysoko humánny počin. Červený kríž darcov krvi odmeňoval v roku 1958 sumou 200 Kčs, čo bol na tú dobu veľký peniaz. Pre porovnanie uvediem, že za 100 Kčs sa dali kúpiť pánske nohavice. Táto aktivita bola obľúbená hlavne u študentov a vojakov. Postupne sa táto odmena zmenila na občerstvenie na odberných miestach. V oblasti legislatívy bol prijatý zákon, že zamestnávateľ musel vymeškanú dobu ospravedlniť a preplatiť priemernou mzdou. Po revolúcii 1989 bola táto výhoda znížená. Ostalo len malé ošetrenie po odbere na ambulancii.
V obci pod vedením Heleny Mišurdovej pracoval Československý Červený kríž, ktorý mal 26 členov – prevažne žien. Ich hlavnou úlohou bolo starať sa v obci o hygienu, ako aj vychovávať občanov po zdravotnej stránke. Pre kolektív členov tohto spolku sa zvykli organizovať prednášky, pre niektorých aj školenia. Tieto členky poskytovali aj prvú pomoc pri drobných úrazoch, poranení a pod. Čo je potrebné vyzdvihnúť, že túto činnosť robili bez nároku na odmenu. Vylepšujúcou sa zdravotníckou opaterou a zriadením zdravotného strediska v Rožňavskom Bystrom táto aktivita postupom času zanikla. Zdravotnícku problematiku potom riešili ako školenie pre absolventov vodičských kurzov a v rámci jednotného systému brannej výchovy, ako aj školení v rámci civilnej ochrany.
(POKRAČOVANIE)
Ján Bradáč


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-