V marci roku 1919 bola menová reforma. Rakúsko-uhorské bankovky v hodnote 1000, 500, 200, 100, 50, 25, 20 a 10 korún boli okolkované známkou, rovnajúcou sa jednému percentu ich nominálnej hodnoty. Mince zostali dočasne v ich nominálnej hodnote.
Nové peniaze začali platiť u nás postupne od roku 1922. Halierové a kovové mince boli z medi, zo zinku, ale aj zo striebra. Z tohto obdobia pochádzajú aj naše najvzácnejšie korunové mince a bankovky. Na minciach a bankovkách tohto obdobia sa po prvýkrát stretávame so zobrazením lipového lístka či lipovej ratolesti. Práve tie sa stali symbolom korunovej meny v Československu na dlhé roky.
Udalosti z marca 1939, rozbitie Československa znamenali opäť veľkú zmenu pre menu. Od roku 1938 sa Rakovnica stala súčasťou Maďarska. U nás v Rakovnici až do roku 1945 platila maďarská mena pengő a stala sa platidlom. Občania pocítili horkosť zmeny peňazí, lebo v roku 1938 sa československá koruna ku pengő menila v pomere 3:1. V čase zavedenia maďarskej meny do našej dediny boli 1 pengő a 2 pengő ešte strieborné peniaze, ktoré sa v priebehu 2. svetovej vojny vymenili za hliníkové mince. 10, 20, 50, 100 a 1000 pengő boli v obehu ako papierové bankovky. 
Po pričlenení našej obce k Maďarsku zamestnanci v rudnianskej bani zarábali 10 – 15 pengő za jednu pracovnú zmenu. Druhá svetová vojna pozdvihla platy baníkov v priemere až na 50 pengő za jednu zmenu. Keď berieme do úvahy, že v roku 1939 si občan Rakovnice za 100 pengő mohol kúpiť jednu kravu, tak naši baníci sa na plat nemali čo sťažovať. Platnosť tohto systému u nás ukončila menová reforma v novembri 1945, keď splynula protektorátna a slovenská koruna do novej koruny Československej (Kčs) v pomere 1:1, to neplatilo pre Rakovnicu.
Po skončení 2. svetovej vojny sa obec Rakovnica dostala späť do Československej republiky, čo pre občanov Rakovnice prinieslo znehodnotenie ich úspor. Pengő na koruny sa zamieňali v pomere 1:50, ale aj to len v obmedzenom rozsahu. Ostatné peniaze boli úplne znehodnotené a rovnali sa nule.
Pre lepšie chápanie v tejto súvislosti prirovnajme sa k niektorej dedine, ktorej život sa sústredil, podobne ako náš, okolo železnej rudy pod pohorím Turecká, len nebol pričlenený k Maďarsku. Za najvhodnejší príklad považujem Rožňavské Bystré. V roku 1938 slovenská krajina svojim občanom československé koruny zamenila na slovenské koruny v pomere 1:1. Druhá Československá republika v roku 1948 slovenské koruny zamenila späť za československé koruny taktiež v pomere 1:1. Ako je vidieť, v susedných dedinách, kde hranice neboli posúvané z jednej strany na druhu, dokázala slovenská a československá koruna zaistiť bezbolestný prechod z jednej meny na druhú. Bystrania dve zámeny peňazí prežili bez znehodnotenia svojich úspor. Rakovničania prišli o časť svojich úspor, lebo zámena peňazí bola obmedzená.
V júni 1953 ľudia zažili ďalšiu menovú reformu, ktorá vzhľadom na jej organizáciu spôsobila šok. Druhá Československá republika po svojom vzniku veľmi povolila uzdu v platoch zamestnancov. Štátna pokladnica sa už s takým veľkým prešľapom nedokázala bezbolestne vysporiadať. Pre porovnanie uvediem našu baňu, v ktorej do roku 1953 rakovnickí baníci zarábali až 15000 Kčs. Zámena prišla úplne nečakane a bez ohlásenia. Čelní predstavitelia štátu ľudí dokonca ešte pár dní pred ňou
ubezpečovali, že žiadna reforma sa nechystá. V sobotu 29. mája však večerné rozhlasové správy priniesli informáciu, že od pondelka 1. júna do štvrtka 4. júna 1953 bude menová reforma. Pravidlá boli presne stanovené. Každý občan si nechal vo výmennom stredisku Štátnej banky Československej vymeniť len 300 starých korún za 60 nových, teda v pomere 1:5. Zvyšné peniaze vymieňali v pomere 1:50. Ceny tovarov a služieb sa prepočítavali v
pomere 1:5. Prvýkrát v dejinách koruny sa vtedy stalo, že mince neboli z kremnickej mincovne a bankovky nepochádzali z domácej tlačiarne. Mince razili z lacného hliníka v Leningrade a papierové peniaze vytlačili v Moskve. Boli na nich roľnícke, priemyselné a ideologické námety. Československá koruna sa stala znovu stabilnou menou od 1.6.1953 do 31.12.1992.
Posledná etapa existencie korunovej meny na našom území sa viaže k vzniku súčasnej Slovenskej republiky. Po rozdelení ČSFR v roku 1993 prišla na svet slovenská koruna – Sk. Ale najskôr sa opäť kolkovalo, aby sa z niekdajších federálnych platidiel na chvíľu urobili slovenské koruny. Potom vznikla posledná sústava korún a halierov, zobrazujúca najvýznamnejšie slovenské osobnosti. Platili aj po 1.1.2001.
(POKRAČOVANIE)
Ján Bradáč


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-