Keďže som sa zameral iba na 20. storočie, nechcel som tým povedať, že Rakovnica nemá svoju dlhšiu históriu. Históriu Rakovnice uvediem heslovite.
Prvá písomná zmienka o obci Rakovnica sa datuje do roku 1327, kedy sa nazývala Rakunchas. Vznikla na území stredovekého brzotínskeho panstva, ktoré spolu s ďalšími majetkami a hradom Gemer (ktorý chránil pred tatárskym plienením) vlastnil kráľ Belo IV.
Počiatočný vývoj Rakovnice je úzko spojený so susednou Rudnou, o ktorej je prvá písomná zmienka z roku 1291. Jestvovala však skôr. V chotári tejto baníckej osady dolovali zlato a iné kovy. Nevyhnutné drevné uhlie pri tavbe kovov zabezpečovali poddaní uhliari, usadení ešte Bubekovcami na južných svahoch Tureckej. Prišli sem pravdepodobne už na prelome 12. a 13. storočia. Tak roztrúsené obydlia v okolí Mnícha volali SENEGETEV (slovensky uhlisko). Senegetev je písomne doložený z roku 1329. Dodnes vieme presne určiť, kde stáli miliere (drevá uložené do ihlanu) na pálenie dreveného uhlia. Zem je na týchto miestach úplne čierna a tvorí malé roviny aj v členitom teréne. Kvalita dreveného uhlia, ktoré bolo určené pre okolité huty, sa pravidelne hodnotila a takéto uhlie patrilo medzi najkvalitnejšie. Súčasne v údolí pod Mníchom, pri bystrom potôčiku, vyrástla ďalšia osada slovenských osadníkov. Ich obydlia boli sústredenejšie, neboli také rozptýlené ako v Uhlisku. Volali ju Rakunchas
(1327). Podľa maďarského historika Ilu Bálinta sa do osady privážalo uhlie z Uhliska, tu sa uskladňovalo a podľa potreby sa odvážalo do výrobných stredísk, najmä do Brzotína. Hromady, kopy uhlia, po maďarsky rakáše, podnietili panských úradníkov, že do majetkových súpisov osadu zapísali ako RAKUNCHAS. Toto odôvodnenie pomenovania osady nie je jediné. Traduje sa, že má meno od rakov, hojne sa vyskytujúcich v miestnych potokoch. Nezanedbateľný je názor, že zakladateľom, šoltýsom osady bol Sloven Rak. Nasvedčuje tomu základ názvu, ktorý sa v hovorovej reči postupne menil na Rok i Reki, čo sa prejavilo aj vo vývoji pomenovania osady z pôvodného Rakunchas na Rokunchas (1339), Rakoicha (1351), Rakonkeuht (1362), Rakonchas (1416), Rekenene (1773) a Rekeňa (1808).
Osada na Vyšných lúkach na postupne rozrástla natoľko, že do majetkových súpisov bola zapísaná samostatne pod názvom UJFALU – Nová Ves. Je to zrejmé z názvu Rekenyeujfalu (Rekeňská Nová Ves).
V dobe založenia obec patrila rodu Mariášiovcov, ktorí pochádzali zo Spiša. V novoveku patrila rôznym zemepánom. V roku 1556 zažila obec plienenie tureckými vojskami, neuchránili sa pred nimi ani obce a osady v údolí Hontského potoka. Obec a jej obyvatelia povinne platili dane Turkom a okrem toho museli plniť poddanské povinnosti aj zemepánom, vlastníkom obce. Toto dvojité bremeno znášali veľmi ťažko. Po Turkoch je až dodnes pomenovaný vrch Turecká.
V roku 1709 – 1710 sa pridružila krutá nákazlivá choroba – mor. Vyžiadala si životy 109 obyvateľov.
Obyvatelia obce sa zaoberali uhliarstvom, furmanstvom a vyklčovanú pôdu využívali na chov zvierat a skromné poľnohospodárstvo. V 16. storočí sa do obce sťahovali noví osadníci zo severných oblastí a rusínski valasi. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom a chovom oviec na svahoch Tureckej a na Plešiveckej planine. V 17. storočí robotné povinnosti boli prevažne plnené v zemepanských okolitých baniach a hámroch, alebo ľudia odchádzali za prácou na Dolnú zem.
Popri tradičnom zamestnaní obyvateľov (v uhliarstve, poľnohospodárstve, pastierstve, chove zvierat, doprave a baníctve) sa niektorí jednotlivci zaoberali remeslami a inými činnosťami. V 16. - 17. storočí varieval pivo Pivovarči, kade, sudy a iné predmety z dreva zhotovoval Bodnár, kováči v Hute spracovávali železo a iné kovy, získané v slovenskej peci z vyťažených rúd. V obci pracovali dva mlyny. Nechýbal ani kolesár, tesár, stolár, čižmár. Názvy niektorých domov sú dodnes zaužívané podľa činnosti, napr. U Bodnára, u Kováča, u Kolesára atď. Pravdepodobne od polovice 18. storočia žila v obci rodina Lisauera, ktorá v strede obce postavila budovu pre obchod a pohostinstvo.
Baníctvo bolo už od 18. storočia hlavným zamestnaním bezzemkov a schudobnených roľníkov. Keď bol nedostatok baníckych pracovných príležitostí v okolí Mnícha, chodili do baní pri Rožňave a Štítniku. Počet baníkov postupne vzrástol natoľko, že sa baníctvo stalo charakteristickou črtou obce a jej obyvateľov. Potvrdzuje to obecná pečať, pochádzajúca zo začiatku 19. storočia. Jej odtlačok z roku 1801 je uložený v Krajinskom archíve v Budapešti.
Asi v polovici 13. storočia si obyvatelia postavili kostolík, ktorý zasvätili Márii Magdaléne. V polovici 16. storočia sa v Gemeri šírila reformácia. Jej myšlienky zosilneli v druhej polovici storočia natoľko, že celé katolícke cirkevné zbory aj s farármi sa menili na evanjelické podľa augsburského vyznania. V tom čase obyvatelia tvorili pobočku brzotínskej cirkvi. Keď sa v nej uplatnila kalvínska forma evanjelickej reformácie, odtrhli sa od Brzotína a pripojili sa k štítnickej luteránskej obci. Bohoslužby vykonávali v kostolíku na Magdolne a keďže nemali vlastného farára cirkevné veci, vrátane majetku, spravoval kurátor.
V protireformačnom, rekatolizačnom období bolo v obci zakázané vykonávanie evanjelických bohoslužieb. Kostolík na Magdolne bol v roku 1766 evanjelikom odňatý a odovzdaný mizivému počtu katolíkov. Pretože evanjelický kazateľ Samuel Institoris zo Štítnika a miestny kantor a učiteľ Martin Raduch zákaz nedodržiavali, boli v roku 1771 potrestaní peňažnou pokutou 25 zlatých korún. Náboženské rozpory vyriešil tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 a neskôr zákonný článok č. 26/1790-1791, ktorým luteráni a kalvíni získali postavenie štátom uznaných cirkví. Kostolík na Magdolne ostal natrvalo katolíckym.
Evanjelici vykonávali bohoslužby v škole. V roku 1807 sa stali fíliou (dcérocirkvou) evanjelického zboru v Rožňavskom Bystrom. V roku 1838 si postavili kostol s nízkou zvonovitou vežou, ktorý v roku 1866 prestavali. Vedľa Hontského potoka katolíci postavili nový kostol so školskou budovou a bytom pre učiteľa v roku 1853. V obci farári nebývali. Evanjelický dochádzal z Rožňavského Bystrého, katolícky z Rožňavy. Spomedzi farárov hodno spomenúť evanjelického farára Pavla Dobšinského, básnika, folkloristu, rozprávkara, ktorý v rokoch 1855 – 1858 pôsobil v Rožňavskom Bystrom, a tým aj v Rekeni.
Škola v obci existovala už pred rokom 1771. Bola evanjelická. Prvý známy rektor – učiteľ Martin Raduch učil žiakov písať, čítať a náboženstvo. V úzkej tmavej miestnosti v roku 1774 mal 16 detí. V roku 1862 na jej mieste postavili novú školu s bytom pre učiteľa.
Toľko heslovite z histórie obce od jej vzniku v roku 1327 do roku 2000, t. j. za 673 rokov, kde je vidieť, že obec prešla rôznymi historickými, územnými a politickými zmenami.
Verím, že aj táto publikácia pomôže budúcej generácii poznať históriu obce a na nej stavať svoj postoj k budúcnosti.
Ján Bradáč


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-