štvrtok, 24 jún 2010 12:21

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 29. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XXIX. časť - Nové miesto

Nebolo to ani veľmi dlho po tom, čo som strávil moje najsmutnejšie Vianoce a bola tu ďalšia nepríjemnosť. Pani majiteľka náhle zomrela. Bol to pre mňa obrovský šok, pretože som vôbec netušil, že má tak blízko k posledným krokom tu na zemi. Stále som si ju predstavoval tak, ako som ju videl pred dvoma týždňami a aj ako sme sa pozdravili; a zrazu odišla bez rozlúčenia. Možno to jej posledné: "Želám Vám taktiež príjemný deň!" bola jej rozlúčka so mnou, lenže bez toho, aby si to ona sama vôbec uvedomila. Bola stále veľmi vitálna a tak rýchlo a neočakávane odišla? Stále mi to vŕtalo v hlave, ale musel som uznať, že mala dobre cez osemdesiat rokov, takže čas bol neúprosný a pánbožko si ju k sebe povolal...
Miro sa mi znovu ozval a pýtal sa kedy prídeme aj s Rudom, nakoľko má všetko pripravené, prácu a aj ubytovanie v spoločnom byte v mestečku Edison. Pomaly sme sa obaja začali chystať, ale ešte sme nejaký ten deň pracovali, aby sa doriešili finančné záležitosti s vyplatením všetkých peňazí, aby sme nemuseli znovu naháňať osobné oddelenie. Zotrvali sme ešte asi tri alebo štyri dni, keď sme boli nakoniec pripravení odísť a presunúť sa do nového miesta, kde budeme znovu začínať, veriac, že v lepšom. Moja angličtina bola už na solídnej úrovni a Rudo tiež niečo vedel povedať, takže neboli problémy konečne z hniezda vyletieť.
Vyrazili sme hneď po našom poslednom obede na starom mieste, pretože cesta k Mirovi mala trvať asi šesť hodín, takže sme to mali v pohode zvládnuť a prísť tam skôr, aby sme mali čas aj na obhliadnutie nového bydliska, kým sa Miro nevráti z poobedňajšej smeny niekedy tesne po polnoci. Všetko sme mali, presnú adresu aj telefón, takže sme nevideli problém v tom, ako sa tam dostaneme. Mira sme sa nepýtali na detaily, akurát nám povedal, kde máme z diaľnice vystúpiť a ešte nejaké informácie, ktoré som si ani ja, ani Rudo správne nezapamätali. A to bola veľká chyba, lebo sme cestovali takmer ako dobrodruhovia pri objavovaní Ďalekého Západu, hoci sme tento raz išli smerom na východ, z Pennsylvánie do štátu New Jersey. Konečne sme odbočili z diaľnice a dostali sme sa na hlavný ťah smerom do centra mesta. Ono tie centrá miest tu nie sú také ako u nás. Centrom mesta môže byť hocijaký väčší obchodný dom, kde je potom aj viac ľudí a tým sa vytvára akési centrum. Neskoršie sme sa naučili ako sa vlastne dá určiť centrum mesta i bez hľadania klasického námestia, ktoré je tak známe v európskych mestách. Motali sme sa nejakú dobu, pokiaľ sme niekoho našli, čo nás naviedol správnym smerom, pretože tu sa ľudia nestarajú ani o vedľajšiu ulicu. Nečítajú ich názvy, pretože oni sú v aute a do toho ich miesta sa dostanú aj poslepiačky s natiahnutými rukami vpred. Konečne sme už boli v tej správnej časti mesta, ktorá sa volala 14th Drive, čiže niečo ako 14. cesta, okruh. Teraz už len to číslo aby sme našli. Trvalo nám to chvíľočku, kým sme sa mohli zorientovať, ale nakoniec sme sa tam konečne dostali. Potom som zistil, že sme okolo toho miesta prešli aspoň päťkrát, ale sme si to vôbec neuvedomovali. Bolo už tesne po polnoci, a tak Miro by už mal každú chvíľku z práce doraziť. Keď trošku meškal, mysleli sme si, že sa po ceste zastavil niekde v obchode alebo aj na pive, ale za chvíľočku sa určite dostaví. Však už len asi za pár minút... Čas utekal a jeho nikde. Vtedy mobily ešte neexistovali, takže sme nemali žiadnu možnosť sa s ním skontaktovať. Už sme aj niekde dovnútra chceli zaliezť a zohriať sa, lebo zima vonku len tak trešťala a naviac bolo už dobre po tretej hodine ráno. Sedeli sme na predných sedadlách a ja som vykuroval motorom, aby sme nepomrzli. Muselo byť dobrých mínus dvadsať stupňov Celzia a my sme to poriadne pociťovali. Nakoniec som však musel motor vypnúť, aby sme nerušili ľudí, bývajúcich v bytovke. Zabalili sme sa do tých našich diek a podriemkávali, trasúc sa ako malé šteniatka čivavy. Už sa aj rozvidnelo, ale Mira stále nikde nebolo. Začali sme mať aj všelijaké pocity, že čo sa mohlo stať, keď stále neprichádzal... Konečne okolo deviatej hodiny dorazil domov aj s nákupom. Keď nás zbadal, tak bol veľmi prekvapený, že sme už tu a hneď nás pozval do nášho nového bydliska. Premrznutí na kosť sme obaja vpálili dovnútra a chytro vbehli do kuchyne, aby sme si mohli dať horúci čaj. Rudo sa hneď aj na WC natlačil a ja potom za ním tiež. Dozvedeli sme sa, prečo Miro neprišiel skôr. Niekto nemohol prísť do práce kvôli chrípke, tak ho majster požiadal, aby ostal pracovať aj na nočnú smenu a on netušiac, že prídeme v noci, súhlasil. Dlho sme sa zahrievali, ale nejako to veľmi dobre nešlo. Obaja sme poriadne nachladli a ja som si uvedomil, že prešiel presne rok, čo som sa takto zle cítil... Lekár ma vyšetril a zistil, že mám zápal pľúc. Nasadil mi antibiotiká a dlhý odpočinok. Aká irónia, však sa mi to isté stalo aj presne pred rokom a tiež vo februári. Nemohol som ani hneď do práce nastúpiť, a tak som sa prvé štyri týždne liečil doma. Miro to všetko v práci zariadil a ja som sa mohol v kľude vykurírovať. I keď som nemal mesiac príjem, mal som ešte niečo našetrené, takže to nebol príliš veľký problém, dokonca aj keby som musel byť rok bez práce. Auto som mal vyplatené a taktiež poistku na celý rok. Rudo zatiaľ s Mirom chodievali jeho autom do práce, ktorá bola asi tridsať kilometrov od miesta nášho bydliska.
Konečne sa začala jar prebúdzať a ja s ňou. Všetko začalo pekne oživovať a aj prvé púčiky sa objavovali na stromoch. Dni boli nádherné, slnečné a tie chmúrne v dávnom zabudnutí. Bola to skutočne nádherná jar a ja som sa práve aj vďaka tomuto akosi rýchlejšie pozviechal a bol som pripravený začať pracovať. Nastal konečne čas nastúpiť do práce. Bola to už predtým spomínaná firma, ktorej majiteľom bol ten postarší pán, rodák z Košíc, čo vlastnil aj ďalšiu firmu v Brooklyne. Tu bol v čele jeho príbuzný, ktorý pochádzal z Čiech. Pekne sme sa zvítali, lebo Miro mu už o mne čo-to povedal, takže to boli viac-menej formality, ktoré i tak musel urobiť, aby to všetko bolo oficiálne. Jeho meno som už zabudol, ale boli sme s ním zadobre, nakoľko sa s ním dalo celkom dobre vychádzať. Čo bolo potrebné, to som urobil, takže všetko to išlo pekne od začiatku tak, ako sme si obaja predstavovali. Po ukončení pohovoru som podpísal pracovnú zmluvu a bol som nadmieru spokojný s finančným odmeňovaním. Predtým to bolo iba 1.65 a teraz vyše dvakrát toľko, čiže 3.50 na hodinu. Naviac sme mali zaplatený polovičný príplatok za nadčasy a niečo naviac, keď sme robievali nočné. Teraz tu už bolo iba záverečné fotografovanie, aby som sa mohol stať oficiálnym zamestnancom tejto firmy. Usmievať som sa neusmieval, ale ani som sa nemračil. Na fotografii som taký niekde v strede, ani mastný, ani nemastný. Mal som šťastie a dostal som tu prvú zamestnaneckú vizitku, pretože dovtedy som nikde žiadnu nepotreboval.
Toto bola menšia fabrička, v ktorej boli hlavne väčšie skladovacie priestory o rozmeroch približne 40 x 80 metrov, čiže ako menšie futbalové ihrisko, ale je to už poriadne dávno, a tak si už všetky tie detaily presne nepamätám a ani ich nepopíšem, lebo by som už začal rozprávať z cesty ako starý deduško bezzubý, čo si už len niečo pohundruje a ani mu nie je popriadne rozumieť...

Text a foto: Ján Slovinec

stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

 

 

 

 

 

Čítať 2662 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:08

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!