Ondrej Doboš
Básnické Šepotance Ondreja Nagaja ako rozjímanie nielen o triviálnych témach
Predvianočné knižné obchody boli naplnené množstvom všelijakej literatúry. Medzi ňou nechýbala ani poézia. Prispel k tomu aj Ondrej Nagaj, nám známy básnik, pochádzajúci z Gemera. Predtým mu vo Vydavateľstve Vegaprint Mošovce vyšla jeho najnovšia básnická zbierka Šepotance, ktorá obohatila pestrý zoznam okolo 40 jeho vydaných kníh pre deti predškolského i mladšieho školského veku, ale aj pre dospelých. Ich tematická pestrosť mu umožnila prezentovať širokú obsahovú škálu. Majstrovstvo autora preto chvália napríklad Riekanky do škôlky, Hádanky, Veršíky o zvieratkách a iné. Druhú skupinu tvorí paleta začínajúca ľúbostnými básňami a končiaca spoločensko-kritickými veršami. Také boli napríklad Verše na pni, Krajina človeka, Šiel učiteľ poza školu, Nenechajte ma na pokoji, Aj kameň dušu má, Posmešníky a iné. Aj v spomínanej najnovšej zbierke Šepotance svojho čitateľa presviedča, že mu nie je problémom vybrať si a spracovať hocijakú tému. Dokazujú to aj jeho verše v básni Odbremeňovanie. Už ich začiatok prezrádza, čo bude jeho témou, keď začína: Panebože, / tuším, že po latinsky / si nikdy nevedel./ To v prekladoch ti / drmolili iní, / aby si netušil, / čo postvárali / za
Autobus dobrej vôle s Ragačinkou a ich pásmom vianočných zvykov prišiel aj do Subsidia v Rožňave
V piatok 3. decembra 2010 v Rožňave od rána husto snežilo, cesty neprejazdné, ale Detská folklórna skupina Ragačinka z Hrušova, z prekrásnej dedinky na juhu stredného Slovenska, medzi seniorov dorazila včas. Pestrosťou krojov a s úsmevmi na tvárach všetky pochybnosti, či prídu v poriadku, hneď zahnali. Na pôde zariadenia Subsidium (Špecializované zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb) v Rožňave krojovaný sprievod privítal primátor mesta MUDr. Vladislav Laciak a pozdravil aj všetkých obyvateľov zariadenia.
Deti z Hrušova uviedol Janko Brloš, ktorý poďakoval za prijatie primátorovi, vedeniu zariadenia, ako aj matičiarom z nášho okresu.
Anketa: Ktoré tradičné jedlo považujete za symbolické pre Gemer?
Na stránke Maj Gemer pribudlo ďalšie kolo ankety, ktoré sme venovali tradičným gemerským jedlám. Chceme ňou zistiť, ktoré jedlo považujete Vy za typicky gemerské. Máte takto možnosť vybrať si niektoré z ponúknutých jedál, ktoré obľubujete, pripravujete si ho aj doma, alebo by ste ním ponúkli svojich hosťov z iných regiónov Slovenska, alebo aj zo zahraničia. Ktoré jedlo by ste im teda ponúkli? Možnosti: 1. Bryndzové halušky, 2. Cíbliky, 3. Gemerské guľky, 4. Kyslá polievka, 5. Papcún, 6.
Ako volili Gemerčania - V obci Rožňavské Bystré v komunálnych voľbách 2014 za starostku znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú - V Dobšinej je nový primátor Ján Slovák
Medzi prvými obcami na hornom Gemeri, ktoré doručili zápasnicu o výsledku komunálnych volieb 2014, ktoré sa uskutočnili na celom Slovensku 15. novembra 2014, je aj obec Rožňavské Bystré. Volebná komisia v zápisnici konštatovala, že volieb sa zúčastnilo 75,10 % voličov. Za starostku obce Rožňavské Bystré znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú. Taktiež zvolili 5 kandidátov za poslancov Obecného zastupiteľstva: Iveta Hlaváčová, SMER-SD, Ján Gonos SMER-SD, Ladislav Šimko SMER-SD, Marek Ďurský SMER-SD, Zuzana Tomková SMER-SD. K zvoleniu všetkým blahoželáme!
Dnes už vieme, ako voľby dopadli. Snáď pre kompletnú informáciu je dobre, keď uvedieme, že tohtoročné voľby sa uskutočnili na Slovensku v 2906 volebných obvodoch z 2921. Zúčastnilo sa na nich 48,18 % voličov, čo v skutočnosti svoju občiansku príležitosť využilo tentoraz 2 164 029 voličov. Okrem starostov a primátorov miest zvolili tiež 20 753 poslancov samosprávnych zborov. Podľa odborníkov sa nesplnili ich predpoklady a tak tohtoročné komunálne voľby priniesli nižší záujem voličov ako
Ako sa zo šustra učiteľ stal - 15. časť
XV. časť - Odlet do Ameriky
Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.
Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...
Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...
Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...
Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.
Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...
Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.
Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.
Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.
Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.
Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Afganská superstar v dokumentárnom filme aj v Čajovni večnej mladosti v Rožňave
V rámci Medzinárodného týždňa ľudských práv pripravilo Gemerské osvetové stredisko v Rožňave v Čajovni večnej mladosti na ulici Akademika J. Hronca Afganskú superstar vo filme. Diváci budú mať možnosť počas 87. minút sledovať dynamicky strihaný dokument, ktorý zaznamenáva celý priebeh trojmesačnej súťaže, vtipné momenty približujúce celonárodné šialenstvo, striedajúce mrazivé chvíle, kedy sa ženským súťažiacim za ich vystúpenie v tejto súťaži amatérskych speváckych talentov vyhrážajú smrťou. Ak si uvedomíme, že v miestnej televíznej stanici Tolo TV sa okrem 2 tisíc spevákov do súťaže prihlásili
Miroslav Baran – 15. výročie úmrtia
2. apríl – Miroslav Baran (26.2.1950 Ratkovské Bystré – 2.4.2009 Slovenská Ľupča) – pedagóg, folklorista, spevák ľudových piesní, hráč na kontrabas, spracovateľ ľudových piesní
Absolvoval štúdium na PF v Banskej Bystrici, odbor hudobná výchova. Pôsobil v Tisovci, Revúcej a od roku 1984 na ZŠ v Banskej Bystrici ako učiteľ špecializovanej hudobnej výchovy, kde dosahoval výborné výsledky, viedol detskú ľudovú hudbu Sedmokráska a bol aj riaditeľom Základnej školy v Banskej Bystrici. Upravoval ľudové piesne pre súbory Dratvárik, Spievanky, Sedmokráska, Slnečnica, Ekonóm a pre verejné rozhlasové nahrávky. Pôsobil vo folklórnych súboroch Mladosť, Partizán a Borievka, ktorej bol spoluzakladateľom. Hrával v rozhlasovom orchestri Slovenského rozhlasu Banská Bystrica a hosťoval aj v ďalších muzikách na kontrabas. Veľmi úspešný bol aj ako sólový spevák a s ľudovou hudbou Róberta Puškára nahral svoje samostatné CD pod názvom Ej idem, idem... Ako muzikant precestoval temer celú Európu. Bol autorom rozhlasového cyklu relácií o Gemeri. Jeho populárna rozhlasová relácia Fujarôčka moja (v rádiu Lumen), priblížila mnohé ľudové zvyky, obyčaje, folkloristické osobitosti a krásy slovenskej ľudovej piesne. -MM-
Mikuláš Moyzes – 80. výročie úmrtia
2. apríl – Mikuláš Moyzes (6.12.1872 Zvolenská Slatina – 2.4.1944 Prešov) – hudobný skladateľ, organista, dirigent, pedagóg.
V roku 1883 – 1893 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Revúcej. Od roku 1908 pôsobil celých 36 rokov ako pedagóg a v kultúrnej a v spoločenskej sfére Prešova. Bol jedným z priekopníkov slovenskej národnej hudby, realistických tendencií v slovenskej hudbe, predchodca slovenskej hudobnej moderny. Autor hudobných diel, kompozícií, upravovateľ ľudových piesní. Napísal niekoľko učebníc hudby, zemepisu, slovenčiny a počtov pre slovenské školy. Okrem skladateľskej a vyučovacej zložky bol aj aktívny koncertný umelec v hre na klavíri a organe a tiež významný organizátor hudobného života v Prešove. Na jeho pamiatku je v Prešove a v Bratislave postavený pomník, jeho meno nesie ZUŠ Mikuláša Moyzesa v Prešove. -MM-
Fridrich Koroni (Coroni) – 205. výročie úmrtia
2. apríl – Fridrich Koroni (Coroni) (3.8.1738 Hontianske Tesáre – 2.4.1819 Ratkovské Bystré, pochovaný v Ratkovej) – evanjelický farár, náboženský spisovateľ.
Študoval na gymnáziu v Kremnici, Banskej Štiavnici a v Bratislave, na univerzite v Jene. Do Ratkovej prišiel za farára z Veľkého Krtíša v roku 1775, kde pôsobil až do roku 1813. V roku 1785 sa stal gemerským seniorom a v tejto funkcii vysvätil mnohé ev. kostoly na Gemeri. Zaslúžil sa aj o založenie Knižnice gemerského seniorátu ev. a. v cirkvi v Revúcej v roku 1811. Pri bratislavskom lýceu založil 1000 zlatých ako základinu pre podporu študentov teológie a svoj majetok venoval na podporu slovenských študentov na nemeckých univerzitách. Je autorom kázní, ktoré mu vyšli aj knižne: Radostné kázaní (Prešov 1784), Své milé cirkvi Ratkovské (Prešov 1786) a i. Písal i duchovnú poéziu a náboženské piesne (niektoré sú uverejnené v Zpěvníku evangelickom (Liptovský Mikuláš 1842) a v Tranovského kancionáli (1895). Bol tiež jedným z autorov starých latinských nápisov na objekte ratkovského kostola. -MM-
Ľudovít Gyürky – 150. výročie úmrtia
5. apríl – Ľudovít Gyürky (18.11.1813 Ochtiná – 5.4.1874 Rožňava) – lekár.
Študoval na gymnáziu v Rožňave a medicínu v Budapešti. Známy je ako člen prvej slovenskej Lekárskej spoločnosti, založenej poslucháčmi medicíny v r. 1833 v Budapešti, kde aj prednášal o využití elektriny v terapii. Prístroje, ktoré si sám čiastočne vyrábal, v záveti venoval tomuto spolku. Bol zakladajúcim členom Lekársko-lekárnického spolku Gemerskej župy v r. 1867. Pôsobil ako lekár v Rožňave. Napísal životopisný článok o rožňavskom lekárovi a prírodovedcovi Antonovi Kissovi (1813 – 1883). -MM-
Ľudovít Kenyeres – 125. výročie narodenia
8. apríl – Ľudovít Kenyeres (8.4.1899 Jelšava – 21.6.1967 Jelšava) – zvonkár.
Meštiansku školu navštevoval v Dobšinej, u otca sa vyučil za zvonkára. Od roku 1918 pôsobil ako zvonkár v Jelšave, s výnimkou rokov 1936-37, keď pôsobil v Rumunsku. Od r. 1957 bol registrovaný ako výrobca ÚĽUV-u, v roku 1960 získal titul Majster ľudovej umeleckej výroby. Vyrábal plechové, železné a mosadzné zvonce s výborným ladením a so širokým odbytom najmä na Slovensku, no aj na Balkáne, v Maďarsku a v Čechách. Za viac ako polstoročie svojho aktívneho remeselného života vyrobil desaťtisíce zvoncov. Medzi pastiermi i zberateľmi na celom území Slovenska i v zahraničí ich preslávila široká škála rôznych druhov a tvarov, no najmä kvalita hlasu. Bol posledným pokračovateľom rodinnej i jelšavskej zvonkárskej tradície. Zvonce veľkých rozmerov vystavoval medzi vojnami v Montreali a v Budapešti. -MM-
Jozef Vozár – 85. výročie narodenia
11. apríl – Jozef Vozár (11.4.1939 Dobšiná) – geológ.
Stredné vzdelanie získal v Dobšinej, študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Viac ako 40 rokov pracoval ako výskumný a vedecký pracovník a riaditeľ v Geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave. Publikoval 265 pôvodných vedeckých prác, 5 monografií a 32 rôznych geologických máp. Prednášal na mnohých svetových a európskych kongresoch. Viedol viaceré štátne výskumné úlohy a projekty, na medzinárodnej úrovni viedol projekt CELEBRATION 2000 – najrozsiahlejší experiment seizmického profilovania v Európe, projekt DANREG, venovaný výskumu Podunajskej panvy a mnohé ďalšie. Pôsobil ako predseda redakčnej rady Geologica Carpathica a ako člen redakčných rád medzinárodných časopisov. Za svoju bohatú vedeckú a výskumnú činnosť získal viaceré ocenenia a rezortné vyznamenania. K poznaniu okolia Dobšinej prispel v knihe Mladšie paleozoikum Západných Karpát (1988), s podrobným opisom geologického vývoja a stavby okolia s charakterizovaním najvýznamnejších geologických a paleontologických lokalít. Podieľal sa aj na vydaní publikácie Banské mesto Dobšiná (2008). -MM-
Baltazár Sontág – 130. výročie úmrtia
13. apríl – Baltazár Sontág (Szontágh) (9.6.1827 Dobšiná – 13.4.1894 Dobšiná) – meteorológ, právnik.
Právo študoval v Budapešti. Po r. 1851 bol niekoľko rokov riaditeľom papierní v Slavošovciach, v r. 1872 bol zvolený za richtára Dobšinej, neskôr pôsobil ako úradník dobšinskej sporiteľne. Bol zakladajúci člen Dobšinského dobrovoľného hasičského zboru v roku 1875. Zaoberal sa meteorologickými pozorovaniami a meraniami. Napísal aj niekoľko poviedok s poľovníckou tematikou. -MM-
Július Lux – 140. výročie narodenia
20. apríl – Július Lux (20.4.1884 Henckovce – 4.11.1957 Budapešť) – stredoškolský profesor, regionalista.
Meštiansku školu vychodil v Dobšinej, absolvoval Učiteľský ústav v Lučenci a pôsobil ako učitel nemčiny v Maďarsku. V roku 1909 ukončil štúdium na univerzite v Budapešti a nastúpil ako profesor na Učiteľský ústav v Kluži. Tu sa v roku 1914 oženil s Irenou Gömöryovou z Dobšinej. Potom sa rodina presťahovala do Budapešti, kde sa stal riaditeľom učiteľského ústavu. Externe vyučoval aj na univerzite v Szegede. Publikoval vyše 150 vedeckých štúdií, odborných statí i novinových článkov z oblasti jazykovedy, histórie, etnografie a demografie. Podstatná časť je venovaná Dobšinej. Posmrtne v roku 1961 bol v Marburgu vydaný jeho slovník nárečia Dobšinej Wörterbuch der Mundart von Dobschau. Za jeho životné dielo trvalej hodnoty sa považuje práca Eine deutsche Sprachinsel im Karpathenland Dobschau (Nemecký jazykový ostrov v Karpatskej oblasti Dobšiná), vydaná v Mníchove v roku 1959. -MM-
Vladimír Zvara – 100. výročie narodenia
22. apríl – Vladimír Zvara (22.4.1924 Kociha, okres Rimavská Sobota – 26.7.2012 Bratislava) – lekár, vedec a odborník na urológiu, vysokoškolský učiteľ.
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Pracoval na Urologickej klinike Univerzity Komenského a na II. chirurgickej klinike v Bratislave, potom v Hradci Králové, Prahe, v Brne a opäť v Bratislave. V rokoch 1964-69 bol povereníkom SNR pre zdravotníctvo, v rokoch 1969-71 ministrom zdravotníctva SSR, v rokoch 1962-64 dekanom LF UK. V roku 1968 založil Urologickú kliniku na bratislavských Kramároch a stál na jej čele až do roku 1991. Na Slovensku v roku 1972 uskutočnil prvú transplantáciu obličky. V rámci transplantačného programu, ktorý rozbehol a dlhé roky viedol, transplantovali viac ako tisíc obličiek. Bol jedným zo zakladajúcich členov a dlhoročným predsedom Československej a Slovenskej urologickej spoločnosti. Autor viacerých vedeckých monografií a mnohých odborných článkov. Jeho činnosť bola opakovane ocenená významnými poctami a aj čestným členstvom v zahraničných spoločnostiach. V roku 2018 mu v rodnej obci odhalili pamätnú tabuľu na budove OcÚ. -MM-
Ľudovít Záhoranský – 85. výročie narodenia
23. apríl – Ľudovít Záhoranský (23.4.1939 Dobšiná) – horolezec, tréner. Patrí k prvotriednym slovenským horolezcom.
Absolvoval vyše 280 výstupov v Tatrách, Alpách, na Pamíre, prvovýstupy na kaukazských päťťisícovkách. Zdolal niekoľkých významných výstupov na himalájske osemtisícovky (Nanga Parbat, Makalu a i.). Na vrchole tretej najvyššej hory sveta Kančendžongy stál spolu s Jozefom Psotkom v roku 1981, bol to slovenský (československý) prvovýstup na tento končiar. Zúčastnil sa aj expedície Mount Everest 1984. Zaslúžilý majster športu, dostal Zlatý odznak IAMESu. V súčasnosti žije ako dôchodca v Zábřehu na Morave. -MM-
Samo Daxner – 75. výročie úmrtia
27. apríl – Samo Daxner (4.5.1856 Banská Štiavnica – 27.4.1949 Tisovec) – kultúrny pracovník, právnik, advokát.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. Bol gemersko-malohontským županom, senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok. S bratom Štefanom založili šachový klub a v roku 1904 zorganizovali prvý župný šachový turnaj. Bol režisérom, dramaturgom i dirigentom ochotníckeho divadla. Poslovenčil text Smetanovej Predanej nevesty, ktorej prvé dejstvo pod jeho vedením zahrali tisovskí ochotníci už v roku 1903. Nacvičil tiež operu V studni od Viléma Blodka. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal ako činovník evanjelickej cirkvi. -MM-
Branislav Kriška – 25. výročie úmrtia
30. apríl – Branislav Kriška (7.1.1931Tisovec – 30.4.1999 Bratislava) – popredný slovenský operný režisér, dramaturg a vysokoškolský pedagóg.
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave.. -MM-
Miloslav Francisci – 170. výročie narodenia
30. apríl – Miloslav Francisci (30.4.1854 Debrecín – 29.1.1926 Cleveland) – lekár, hudobný skladateľ, syn Jána Francisciho-Rimavského..
Študoval na gymnáziu v Revúcej, Bratislave a Šoproni. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov a rozvinul značnú hudobno-umeleckú činnosť. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal Trávnice – zbierku slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Bohatieri veselej družiny, Astra, Obšitošova dcéra, V cigánskom tábore, Ženská bula. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Jeho tvorba pomáhala udržiavať národné povedomie medzi americkými Slovákmi. Jeho diela boli predvedené v USA a na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935.. -MM-