Antonom Hykischom, ktorých osud spojil pri pokuse o útek do Západného Nemecka v päťdesiatych rokoch a nasledujúce štrapácie poznačené nepriazňou doby v bývalom Československu. Využíva len väčšie možnosti, ktoré sa mu v súčasnosti naskytujú vďaka životnými skúsenostiam i viacerým príležitostiam.
A čo o svojom románe pri krste najnovšej knihy povedal? "Každý životný dej má svoje etapy - od narodenia, cez stredný vek, až po starobu. Je ako nádoba naplnená tekutinou skúseností a vedomostí, ktorá vzniká snahou daného človeka a činorodou prácou učiteľov. Táto snaha je korunovaná úspešným životným dielom. Tak vznikol VETERÁN VZDELANOSTI.
Ale národy majú svojich vodcov, ktorí v snahe pokoriť jeden druhého podpaľujú dejinné ohne, kde milióny nevinných padnú a sú zmrzačení, čím vytvárajú gardu VETERÁNOV, mrzákov a hrdinov vojen. Tí sa bezmocne dívajú ako noví a noví na rozkaz vojvodcov idú padnúť za akúsi vlasť, ktorá macošský zametá sladký mier. A iní, vedení podvodom klamných ideí, idú zahynúť v ošiali zisku takzvanej „lepšej budúcnosti“.
Román VETERÁNI DOBY je pohľad, zamyslenie a priama životná skúsenosť mladého sedemnásťročného chlapca v ohni prvej svetovej vojny, jeho účasť v červenej armáde Béla Kuna. Riadky ľahšieho rázu sú remeselnícke vandrovky a vznik rodu Hauser v Rakúsku a následne na Slovensku. Daným pohľadom na uvedenú dobu vznikol román VETERÁNI DOBY."
Držím palce pánovi Hauserovi, aby mu životný optimizmus nevyprchal a našiel dostatok síl a spôsobov dopracovať sa aj k svojmu tretiemu románu.
Ondrej Doboš
Úryvok z knihy Ernest Hauser: Veteráni doby 1914-1918, 2014, str. 28:
Apík pokračoval v rozprávaní . . .
Celá moja rodina z mojej minulosti sa z rakúskeho mesta Linza presťahovala do Hlohovca. Tu nadobudli vzdelanie a z tadeto odchádzali do sveta na tovarišské vandrovky, naučiť sa remeselnej zručnosti a nadobudnúť životné skúsenosti. Takto aj môj starý otec odišiel na Moravu do Českého Těšína, kde ako železničiar a vyučený stolár sa zamestnal v železničnom depe, kde opravoval drevené časti poškodených osobných, ako aj nákladných vagónov. Starý otec sa tam trvale usadil a tam aj zomrel ako 54 ročný a je pochovaný na miestnom cintoríne. So svojou manželkou mali štyri deti. Najstarší bol Matej (1861), môj starký František (1865), Karol (1866) a Anton (1869).
František, pri rozprávaní zaujal pohodlnejšiu polohu, zapálil si na cigaru a poslal nás deti, aby sme sa išli vyvetrať, lebo v rozprávaní chcel zrejme pokračovať.
Tieto detaily, ja vnuk Ótatu a pisateľ týchto riadkov, som si domyslel a pri častých takýchto "odpočinkových" večeroch, pri svetle otvorených sporákových dvierkach zase môj otec Belo (1899) mi tieto detaily doplňoval, na moje dobiedzavé otázky. Dobre som spravil, lebo ich viem aplikovať do opisovaných príbehov.
V ústnom rodinnom podaní sa traduje, že František (môj Ótata) sa vyučil za rezbára. V auguste 1917 sa presťahoval z Hlohovca do Košíc so svojou o päť rokov mladšou manželkou Máriou (rod. Grossmannovou), narodenou 1870. A následne do Banskej Bystrice. Mali spolu osem detí, t. j. piatich synov Karol (1896), Belo (1899, môj apík), František (1906), Július (1912), Jozef (?) a tri dcéry - Gizela (1895), Mária (1905) a Helena. O svojich prastrýkoch Antona (1869) a Rudolfa (1896) a následnej tejto línie tzv. Martinskej vetvy sú informácie len z ústneho podania.
Môj otecko - Belo mal vzťah so svojou sesternicou Elenou z Martina, s ktorou sa rozišiel. O tejto epizóde bude ešte reč, lebo tento vzťah trval počas jednej etapy I. svetovej vojne v r. 1917-1918.
Príbehov z remeselníckych vandroviek je veľa, žiaľ nachádzali sa v pamäti apíka, niektoré mi ich aj rozprával, ale keďže som bol vtedy malý chlapec, u mňa sa nezachovali. Opieram sa len o zápisky, ktoré existujú a sú z mladšieho obdobia pred a počas I. svetovej vojny atď., skoro do terajšej prítomnosti o čom tiež čiastočne pojednáva moja knižka Štiavničan, vydaná Ústavom pamäti národa v r. 2011.
[cincopa AQHACMMI0o7A]

































Moje informácie hovoria, že málo je na Gemeri autorov kníh, ktorým by osem krížikov písalo na chrbát. Jedným z nich je však v Revúcej žijúci pán Ernest Hauser. Známy je aj našim návštevníkom stránky. Pred niekoľkými rokmi sa objavil ako autor sci-fi poviedok z prostredia Gemera. Pred troma rokmi (2011) mu vyšla vo Vydavateľstve Ústavu pamäti národa a Pamäť národa prvá jeho knižka, ktorej dal názov Štiavničan. To preto, že sám pochádza z Banskej Štiavnice, kde prežil detstvo a mladé roky. V predajni kníh v Revúcej 16. decembra 2014 za účasti svojich najbližších, priateľov a milovníkov beletrie pokrstil svoju ďalšiu autorskú prácu Veteráni doby. Skromný človek, ktorý sa na dôchodku venuje popri maliarstvu aj písaniu románov obsahovo zameraných najmä na roky vyššie spomínané. Sám pripomína, že pokrstené knihy dostanú do trojice ďalší román Obchodník. To, že sa dostal v pokročilom veku k písaniu románov nemá byť naznačením spoločnej cesty so svojím spolužiakom z čias gymnaziálnych v Banskej Štiavnici, a dnes už autorsky oveľa známejším autorom
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-