|
Ak by sa dalo, tak ako sa nedá relativizovať ubiehajúce dni – chvíle, dobu – roky, tak len prenesením sa „do trópov poetického obrazu“, že ich transponujeme akoby do presýpacích hodín a obrátením necháme vracať sa a opäť presýpať. Na podstate nič nezmeníme, donekonečna sa môžeme pohrávať len akoby s časom, ktorý zostane tak či tak limitujúcim aktérom - suverénom. Tak nejako sa presýpam a vraciam do rokov dávno minulých, kedy by ma ani v myšlienke nebolo napadlo, že terajšiemu oslávencovi – Ratkovčanovi Vojtechovi Bradovkovi raz budem blahoželať k životnému jubileu, k čomusi vtedy tak vzdialeno a ešte dlho bezpredmetnému. Vojtech Bradovka sa práve dožíva svojej deväťdesiatky (*14.5.1925)... Ale tá pomyselná relativita, o ktorej sa úsmevne bavíme, neplatí a skôr než vypoviem želania, priania, vinše - doložím nie z biografického horizontu oslávenca, ale z pohľadu pár rokov mladšieho rodáka – Ratkovčana, ako nám imponoval a ako sme ho vnímali a ako nám ho bežiaci čas prezentuje. Hneď značím, že história jeho osobnostného „imidžu“ sa nebude prepisovať. Béla, Belčo, Vojtech, tak ako sme ho ratkovskí spolurodáci oslovovali, zostáva v obraze nezmenený. Vždy veselý, vždy
pozitívne naladený, pripravený rozdávať pohodu prítomným – slovom, písmom i elektronickou transmisiou. Azda v tomto bude akcent nielen môj, ale i mnohých nás “skôr narodených“ dotknúť sa ho akoby spomienkovou črtou. Bol to on, ktorý už ako stredoškolský študent so svojimi spoluvrstvovníkmi vytvárali v Ratkovej kultúrne zázemie počas prázdninových dní,
|
|
|
vianočných, novoročných, veľkonočných aj letných školských vakácií a my niečo mladší ešte nerozutekaní po svete hltali sme vtedy jeho typický prejav vo vyslovenom, s mimickým doplnkom, myšlienkou pre úsmev a radosť v ukotvenej interpretácii (formou grotesky, skeču či iného dramatického žánru).A takýto hravý s espritom mentálneho šarmu, myšlienkovej kreativity zostáva dodnes. Roky sa podpisujú každému účasťou vrások na tele – duši, jeho myseľ zostáva ušetrená, nie nepodobná mladíckemu veku. Akoby ono len zúročením sa dolaďovalo, doplňovalo vycizelovaním vypovedaného, vybraté z depozitu uležaných vtipných sentencií s dôrazom na pointu, priklincovanú často i aktualizovaním aj parafrázovaním situácie. Takýto bol, je a zostáva „náš Béla“ - ako sme mu v mladosti najsúkromnejšie hovorili.
Nemôžem vziať na seba úkol biografie oslávenca. Ak s nadsadením poviem, že mladí Ratkovčania tých rokov vytratení neskôr z Ratkovej, stretávali sme sa cielene len sporadicky alebo náhodou neplánovane, a tak o mnohom informovaný len povrchne kreslil by som jeho “curriculum vitae“ nedostatočne, nekomplexne, až jednostranne. Dovolím si len doložiť, že vo svojej profesii, vo svojich zodpovedných funkciách odviedol a zanechal výsledky svojej cieľavedomej práce v Ratkovej, v Rožňavskom okrese i širšom regióne Gemera. Za celoživotnú činnosť v oblasti stavebníctva mu bola v roku 2009 slávnostne udelená cena primátora mesta Rožňavy. Pod povrchom úsmevnej letory je etablovaná osobnosť hlboko racionálne uvážlivá, koncepčná, zodpovedná. Jeho knižka „Ľudový humor v Ratkovej“ zaujme nielen roztratených ratkovských rodákov, jeho príspevok „O súmraku remesiel" je autentickou ukážkou fragmentu bývalej
|
|
|
ratkovskej podstaty, "zlatého veku" tohto starého gemerského mestečka. Neskôr, po roku 2007 sa začal venovať internetovým aktivitám, založil vlastnú webovú stránku, ktorú nazval Klub generácie báčikov (KGB) - portál pozitívne mysliacich internetujúcich seniorov s poslaním dať dôchodcom nový zmysel života. Okrem stránky KGB založil a viedol stránku Moja Ratková. Týmto vstupom, spomienkovou črtou želám aj v mene nemenovaných priateľovi, spolurodákovi, Ratkovčanovi z toho, z čoho nikdy nie je navyše - veľa zdravia. Radosť, ktorú sám nezištne a veľkoryso vedel rozdávať. Pohodu, z ktorej je oprávnený brať sám pre seba mierou nemeranou. Nech tak stane sa.
|
Oslávencovi - len tak...
Áno, tak ako vravím v tých presýpacích hodinách v groteske pršiac do predstavy - momentom z dávna podnes dojímaš.
A ty si ešte mladík...
Zas nám hráš v „Tanci nad plačom“ a zvoníš veršom Petra Zvona, dolievaš z vína Janka Smreka, mímom si, mágom, interpretom zaradom, akoby preplnený pohár, čo z čaše kumštu dopovedá...
Možnože z irónie plačeš doma...
Možnože v pohode si zasmútiš, možnože s vtipom k humoru sa schováš možnože čas ťa nehou objal v zákutí. Tak chutí úsmev v daždi – je jak obrad...
Ak pôstnym veršom vyznávam sa ti z minula a opakujem z nenávratna rým, to stretáme sa opäť s tebou v tých uplynulých minútach...
Možnože piješ z kávy svojej deväťdesiatky...
|
|
|