Antonom Hykischom, ktorých osud spojil pri pokuse o útek do Západného Nemecka v päťdesiatych rokoch a nasledujúce štrapácie poznačené nepriazňou doby v bývalom Československu. Využíva len väčšie možnosti, ktoré sa mu v súčasnosti naskytujú vďaka životnými skúsenostiam i viacerým príležitostiam.
A čo o svojom románe pri krste najnovšej knihy povedal? "Každý životný dej má svoje etapy - od narodenia, cez stredný vek, až po starobu. Je ako nádoba naplnená tekutinou skúseností a vedomostí, ktorá vzniká snahou daného človeka a činorodou prácou učiteľov. Táto snaha je korunovaná úspešným životným dielom. Tak vznikol VETERÁN VZDELANOSTI.
Ale národy majú svojich vodcov, ktorí v snahe pokoriť jeden druhého podpaľujú dejinné ohne, kde milióny nevinných padnú a sú zmrzačení, čím vytvárajú gardu VETERÁNOV, mrzákov a hrdinov vojen. Tí sa bezmocne dívajú ako noví a noví na rozkaz vojvodcov idú padnúť za akúsi vlasť, ktorá macošský zametá sladký mier. A iní, vedení podvodom klamných ideí, idú zahynúť v ošiali zisku takzvanej „lepšej budúcnosti“.
Román VETERÁNI DOBY je pohľad, zamyslenie a priama životná skúsenosť mladého sedemnásťročného chlapca v ohni prvej svetovej vojny, jeho účasť v červenej armáde Béla Kuna. Riadky ľahšieho rázu sú remeselnícke vandrovky a vznik rodu Hauser v Rakúsku a následne na Slovensku. Daným pohľadom na uvedenú dobu vznikol román VETERÁNI DOBY."
Držím palce pánovi Hauserovi, aby mu životný optimizmus nevyprchal a našiel dostatok síl a spôsobov dopracovať sa aj k svojmu tretiemu románu.
Ondrej Doboš
Úryvok z knihy Ernest Hauser: Veteráni doby 1914-1918, 2014, str. 28:
Apík pokračoval v rozprávaní . . .
Celá moja rodina z mojej minulosti sa z rakúskeho mesta Linza presťahovala do Hlohovca. Tu nadobudli vzdelanie a z tadeto odchádzali do sveta na tovarišské vandrovky, naučiť sa remeselnej zručnosti a nadobudnúť životné skúsenosti. Takto aj môj starý otec odišiel na Moravu do Českého Těšína, kde ako železničiar a vyučený stolár sa zamestnal v železničnom depe, kde opravoval drevené časti poškodených osobných, ako aj nákladných vagónov. Starý otec sa tam trvale usadil a tam aj zomrel ako 54 ročný a je pochovaný na miestnom cintoríne. So svojou manželkou mali štyri deti. Najstarší bol Matej (1861), môj starký František (1865), Karol (1866) a Anton (1869).
František, pri rozprávaní zaujal pohodlnejšiu polohu, zapálil si na cigaru a poslal nás deti, aby sme sa išli vyvetrať, lebo v rozprávaní chcel zrejme pokračovať.
Tieto detaily, ja vnuk Ótatu a pisateľ týchto riadkov, som si domyslel a pri častých takýchto "odpočinkových" večeroch, pri svetle otvorených sporákových dvierkach zase môj otec Belo (1899) mi tieto detaily doplňoval, na moje dobiedzavé otázky. Dobre som spravil, lebo ich viem aplikovať do opisovaných príbehov.
V ústnom rodinnom podaní sa traduje, že František (môj Ótata) sa vyučil za rezbára. V auguste 1917 sa presťahoval z Hlohovca do Košíc so svojou o päť rokov mladšou manželkou Máriou (rod. Grossmannovou), narodenou 1870. A následne do Banskej Bystrice. Mali spolu osem detí, t. j. piatich synov Karol (1896), Belo (1899, môj apík), František (1906), Július (1912), Jozef (?) a tri dcéry - Gizela (1895), Mária (1905) a Helena. O svojich prastrýkoch Antona (1869) a Rudolfa (1896) a následnej tejto línie tzv. Martinskej vetvy sú informácie len z ústneho podania.
Môj otecko - Belo mal vzťah so svojou sesternicou Elenou z Martina, s ktorou sa rozišiel. O tejto epizóde bude ešte reč, lebo tento vzťah trval počas jednej etapy I. svetovej vojne v r. 1917-1918.
Príbehov z remeselníckych vandroviek je veľa, žiaľ nachádzali sa v pamäti apíka, niektoré mi ich aj rozprával, ale keďže som bol vtedy malý chlapec, u mňa sa nezachovali. Opieram sa len o zápisky, ktoré existujú a sú z mladšieho obdobia pred a počas I. svetovej vojny atď., skoro do terajšej prítomnosti o čom tiež čiastočne pojednáva moja knižka Štiavničan, vydaná Ústavom pamäti národa v r. 2011.
[cincopa AQHACMMI0o7A]