utorok, 10 júl 2018 16:41

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (16) Doporučený

Napísal(a) M. Slavkay
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)
Ilustračná fotografia Ilustračná fotografia Foto: internet

Tragický letový deň 6. februára 1957 Vo večernom rozkaze bol vyhlásený letový deň. Boli určené vozidlá na jeho zabezpečenie. Mňa z T 805-kou pridelili k dôstojníkovi riadiacieho lietanie. Mal som sa hlásiť o šiestej hodine na Operačnom stredisku pluku. Ráno sme sa zobudili do hustej neprehľadnej hmly. V kolóne som išiel ako prvý. Za mnou cisterny, ťahače, sanitka, žeriav a hasičák. V hustej hmle sme sa plazili slimačím tempom. Keď sme došli na letisko, odbočil som k operačnému centru, kde som sa prihlásil. Kolóna postupovala až na stojánku a zaparkovala. Čakal som asi hodinu. Z kancelárie vyšiel kapitán, zrejme letec, ktorému táto služba bola pridelená. Nariadil, že ideme na stojánku, aby sa zúčastnil kontroly, či je všetko v poriadku. Počas cesty mi povedal, že veliteľ pluku uvažuje, či zruší letový deň, alebo

počká až sa hmla rozplynie. Na stojánke mu technici podali hlásenia o výsledku svojich kontrol. Zdalo sa, že všetko je v poriadku, preto sme sa s vozidlom presunuli na parkovisko. Sedeli sme v kabíne, chvíľu kecali a keďže nič sa nedialo, tak sme podriemkávali. Okolo pol ôsmej som zbadal v hustej hmle dve svetielka auta, ktoré sa k nám približovalo. Upozornil som kapitána. Priblížili sa k nám asi na desať metrov a zastali. Matne sa rysovali obrysy „gazíka“, z ktorého vystúpili tri postavy v leteckých kombinézach s haubnami (letecká kožená prilba so slúchadlami a mikrofónom) na hlave. Pod zadkom sa im hompáľal zabalený padák. Kapitán vystúpil a podišiel k nim. Z pohybov rúk som usúdil, že diskusia je búrlivá. Po desiatich minútach tie tri postavy zmizli v hmle. Kapitán sa vrátil do kabíny. Bol rozrušený. Zápalil si cigaretu, urobil tri hlboké šľuky a nasrane vyhrkol: „Do prdele, je to blbost.“ Ja som čušal, lebo za ten čas strávený na letisku som veľmi dobre poznal pilotov. Boli to vynikajúci ľudia, kamarátski, veselí, ale keď ich niekto vytočil, vedeli nadávať ako posadnutí. Nepýtal som sa na nič, lebo som sa mohol stať ľahkým terčom na vyliatie jeho zlosti. Ešte chvíľu sedel ticho a nervózne poťahoval cigaretu. Potom to vyhrkol zo seba. Major Koutenka (veliteľ pluku) a plukovník Vlasov (ruský poradca pri precvičovani pilotov na IL-28) sú frontoví piloti a vymysleli takú hlúposť. Chcú letieť v tejto hmle nad Libavu, tam sa otočia a prídu späť. Počas celého letu sa majú riadiť iba podľa palubných prístrojov. Bude to úloha pre letcov v rámci ich preškoľovania. Kapitán sa rozčuľoval a tvrdil, že mladší piloti majú problém pristáť aj za slnečného počasia na pristávaciu dráhu. Jeho rozčuľovanie prerušil hukot dvoch naštartovaných obrovských prúdových motorov. Bolo to nezvyklé, lebo lietadlá štartovali až na štartovacej dráhe a tam ich dotiahol ťahač T-128. Teraz sa lietadlo presúvalo za pomoci vlastných motorov. V hustej hmle sa matne objavili obrysy kovového vtáka s hrozivo roztiahnutými krídlami. Pomaly sa presúval zo stojanky na štartovaciu dráhu a za chvíľu sa stratil v hmle. Podľa zvuku motorov sme vedeli presne, čo robí. Nakoniec zaburácali motory na ranveji a lietadlo vzlietlo. Hukot motorov pomaly slabol, až úplne zanikol. Do návratu lietadla sa nemalo nič diať, preto sme išli na parkovisko áut, kde sme viedli diskusiu o tomto skúšobnom lete. Našli sa jednotlivci, ktorí tvrdili, že dnes nie je problém lietať na prístroje, ale prevažná väčšina tvrdila, že je to hlúposť takto riskovať. Niektorí tvrdili, že major Koutenka je skúsený pilot. Plukovník Vlasov – sovietsky poradca je tiež frontový pilot a kapitán Dom im robí radistu. Je to náčelník spojenia, vysokokvalifikovaný odborník. Riadiaci lietania pozrel na hodinky a povedal, že pomaly by sa už mali vracať. Stíchli sme a načúvali. U kapitána sa začala prejavovať nervozita. Fajčil ako Turek, pozeral na svoje hodinky a vybuchoval „kde v prdeli jsou, vždyť to by obleteli aj aerovkou“ (malé lietadlo Aero-45). Potom zavelil, že ideme na operačné stredisko. On tam ostal a mňa poslal späť na stojánku, aby som tam čakal. Blížilo sa k desiatej a hmla začala rednúť. V priebehu polhodiny sa nám ukázala jasná obloha, bol celkom pekný februárový deň. Stáli sme tam v skupinke, pofajčievali a rozprávali. Odzneli všelijaké dohady o stratenom lietadle. Niektorý technik bol na riadiacej veži a vrátil sa s tým, že s lietadlom komunikovali a zrazu stratili spojenie. Prevažne bola mienka, že lietadlo niekde havarovalo. Lacko Vrábeľ povedal, že oni možno odleteli do Západného Nemecka, kde lietadlo predajú a budú z nich milionári. Tak sme sa aj schuti zasmiali.

Vtom sa objavil plukovný gazík, z ktorého vystúpil kapitán, riadiaci lietania. Oznámil, že lietadlo havarovalo pri obci Kozlov na Libave. Skupina spojárov, ktorí opravovali telefónne linky na strážne stanoviská, počuli hukot lietadla a následne strašný rachot, ako keby sa hora rúcala. Veliteľ skupiny zišiel do dediny a z miestneho úradu túto správu zatelefonoval na letisko. Riadiaci lietania zostavil kolónu, ktorá pôjde na miesto havárie. Mňa postavil na čelo, za mnou žeriav, hasičák, sanitka s lekárom, do ktorej nastúpili aj dvaja „lapidusi“ z plukovnej ordinácie. Do pripravených áut nastúpili aj štyria leteckí mechanici. Kolóna sa pohla a čo najrýchlejšie sme napredovali do obce Kozlov. Tam nás čakal čatár, veliteľ spojárov. Riadiacemu lietania podal hlásenia, že celé svoje družstvo rozostavil ako stráž okolo miesta pádu lietadla, aby zabránili prístupu nepovolaných osôb. Kozlov bol v tom čase ľudoprázdny, lebo prevažná časť obyvateľstva bola v práci. Aj keď obavy z návalu ľudí boli neopodstatnené, ochranu priestoru však považoval riadiaci lietania za správne. Čatár navrhol, aby na kritické miesto išlo iba moje auto a sanitka. Po zistení stavu na mieste havárie budeme postupovať podľa potreby. K miestu viedla lesná cesta. Čatár si sadol do môjho vozu a riadiaci lietania sadol do sanitky, čo bola skriňová T-805. Stúpanie po lesnej ceste bolo veľké, preto sme zaradili terénny chod a s kvíliacimi motormi sme stúpali hore až k miestu havárie. Zastali sme pri okraji lesa. Zdravotníci vybrali nosítka, gumené plachty a celá skupina sme sa pobrali lesom, za čatárom, ktorý kráčal pred nami. Došli sme k vylomenému pásu lesa, šírky asi 30 metrov a dĺžky asi 80 metrov. Bol hrozný pohľad na to, čo spôsobilo rýchlo letiace ťažké lietadlo. Vylomený pás bol ako vykosená holina, sem-tam trčal pahýľ zlomeného stromu. Po okrajoch pásu na stromoch viseli zdrapy plechov. Nevidel som nejaký súvislý kus krídla alebo výškovky, časť trupu, alebo odtrhnutý motor. Nič, iba samé plechy, podobajúce sa na veľké roztrhané handry, rozvešané po stromoch. Ako sme kráčali hore do svahu, začali sa na zemi objavovať zakrvavené kusy ľudského mäsa. Bolo mi z toho zle. Chcel som to obísť, vošiel som do mladého porastu a na zemi som zbadal zakrvavenú hlavu majora Koutenku. Zavolal som lapiduchov, ktorí sa už ujali svojej práce. Zbierali a triedili ľudské pozostatky na gumené plachty. Na také hrozné divadlo som slabá povaha, preto som povedal kapitánovi, že mi je z toho zle. Idem k autu a tam ich budem čakať. Súhlasil. Už som odchádzal, ozval sa krik lapiduchov, ktorí kričali „ten je celý“, otočil som sa a videl ako nesú kpt. Doma, ktorého v celku držala iba kombinéza. Bol však taký dolámaný, že keď ho niesli, bol úplne prehnutý ako písmeno U. Mňa chytila triaška, ako v Ostrave, keď mi zabilo jedného baníka. Dotackal som sa do auta, sadol si do kabíny a díval sa do prázdna. Poznal som majora Koutenku. Často prichádzal na stojánku, pofajčieval, sledoval oblohu a osobne dohliadal na priebeh letového dňa. Plukovníka Vlasova som poznal trochu lepšie. Často som ho poobede odviezol na rybačku k rieke Bečve a večer som išiel pre neho. Bol to postarší pán, veľmi milý človek. Býval na sídlisku s manželkou a dcérou. Keď som ho doviezol z rybačky, nikdy ma nepustili bez toho, aby ma nepohostili čajom a zákuskami. Ako bojový pilot prežil vojnu. Vojnu prežil ako pilot aj major Koutenka. Kpt. Doma som poznal iba z videnia, bol to mladý sympatický dôstojník, vo funkcii náčelníka spojenia. Nemilosrdná smrť si na nich počkala na Libave pri Kozlove. Keby? Keby? Keby? Tých „keby“ môže byť nekonečne veľa. Keby nevzlietli. Keby vyčkali. Keby leteli vo väčšej výške. Myšlienky mi vírili v hlave a postupne som si uvedomil, že to, čo som v lese videl je skutočnosť, ktorá sa nedá ničím zvrátiť. V tom momente vošiel do kabíny kapitán a so smutným výrazom mi povedal, že ešte hroznejšiu situáciu v živote nevidel. Zdravotníci zbierajú zakrvavené kusy, ktoré môžu rozlíšiť iba podľa farby uniformy. Koutenka bol pilot, mal modrú a Vlasov zelenú, lebo v sovietskej armáde aj letectvo malo zelené uniformy, iba výložky mali označené krídelkami. Npor. Dom je dolámaný, ale v celku ho drží kombinéza. Potom dal povel k návratu na letisko, lebo haváriu má prísť vyšetrovať komisia z veliteľstva letectva. Na letisku nám popodpisoval rozkazy a odišiel do operačného centra. Vrátili sme sa do Želatovických kasární.

Počas dvoch dní sme viedli reči okolo tej strašnej havárie, kde bolo veľa dohadov. Najväčšou záhadou bolo, kde sa podelo to veľké lietadlo, hlavne po tom, keď sa na druhý deň vrátila jedna T-111, ktorá doviezla iba zopár plechov, čo zozbierali vojaci z technickej roty. Na mieste dopadu neboli znaky, žeby lietadlo vybuchlo alebo horelo. Vyšetrovanie celého prípadu donieslo nakoniec takýto záver. Lietadlo malo vyštartovať za pomoci prístrojov a výpočtov. Pred kopcom pri Kozlove sa mali otočiť a vrátiť sa na letisko. Chybou vo výpočtoch preletelo za kopec, urobilo obrat a cestou späť zachytilo stromy a zrútilo sa do lesa. Pravdepodobne nedodržali stanovenú výšku letu.

Na druhý deň ma zavolal do kancelárie npor. Polák. Povedal, že z technickej roty dostanem štyroch vojakov – bažantov, s ktorými musím dokonale vyčistiť a napastovať moju T-805-ku. Pripraviť ju na cestu do Prahy, aby som mohol previezť truhlu s nebohým plk. Vlasovom na Ruzyňské letisko. Dôvod bol, že veľké sovietske dopravné lietadlo nemôže pristáť na našom letisku, lebo má krátku pristávaciu dráhu. Postavil som vozidlo na rampu. Od cisternárov som doniesol dve vedrá z elerixom a bažanti so štetcami vyumývali celý podvozok. Potom sme to vystriekali tlakovou vodou. Na rad prišla kabína a korba. Boli sme na obede, aby dovtedy vozidlo vyschlo. Po obede som vypýtal od staršinu Cyrila Kyseľa dve krabičky, čierne leštidlo na topánky a krabicu pasty na parkety. Bažanti natreli všetky pneumatiky čiernym krémom, vypastovali a vyleštili kabínu. Vozidlo vyzeralo ako keby len teraz zišlo z továrenského pásu. Na pripravené vozidlo sa prišiel osobne pozrieť aj náčelník štábu major Koubek. Bol spokojný, iba podlaha na korbe sa mu nepozdávala, lebo bola odretá a fľakatá od prevážania rôznych nákladov. V autosklade prikázal, aby na zakrytie podlahy našli nejaký materiál. Skladníci nám doniesli vlnkovaný baliaci papier, ktorým sme podlahu korby pokryli. Takto pripravené vozidlo som dal do garáže a čakal. Mal som sa dobre. Nezaďeľovali ma nikde na jazdu, iba som sa potuloval po rote, po autoparku, ale službe som musel nahlásiť, kde som.

Na druhý deň mi oznámili, že do Prahy s truhlou nepôjdem, že sovietske lietadlo pristane v Přerove. Mám však odviezť veci nebohého Vlasova z jeho bytu na letisko. Dali mi dvoch vojakov, s ktorými som išiel k bytu na sídlisku. Panej a dcére som vyslovil sústrasť. Bolo mi ich veľmi ľúto. Veľmi plakali, akoby aj nie. Plukovník prežil vojnu a ostávalo mu pol roka do odchodu na dôchodok, na ktorý sa veľmi tešil. Mohli si spoločne užívať zaslúženého starobného dôchodku. Naložili sme všetky veci. Keď som niesol bambusové rybárske prúty, stará pani sa srdcervúco rozplakala. Manželku a dcéru viezlo na letisko osobné auto. Ja som išiel s naloženými vecami za nimi. Na letisku už bola pripravená rozlúčka s plukovníkom Vlasovom. Truhla bola na podstavci zakrytá sovietskou a československou zástavou. Čestnú stráž držali šiesti dôstojníci vo sviatočných uniformách a šiesti letci v kombinézach. Nastúpený bol prakticky celý pluk a v napätí sme očakávali ako to veľké dopravné lietadlo na našu ranvej pristane. Po malej chvíli sme začuli hukot lietadla. Zazreli sme ho nad lesíkom, ako klesalo a hladko pristálo. Nemalo žiadne ťažkosti na pristávacej dráhe, na konci ktorej sa obrátilo, vrátilo sa po ranveji a zastalo oproti miestu rozlúčky. To iba naši papaláši narobili paniku, čo je na vojenčine normálna každodenná príhoda. Bolo to veľké dopravné lietadlo IL 12 (na obrázku).

Z lietadla po schodíkoch vystúpili šiesti sovietski vyšší dôstojníci a kráčali k nám. Stroho sa zvítali s našimi predstaviteľmi pluku a obrad sa začal. Po rozlúčkových prejavoch našich aj sovietskych predstaviteľov, dôstojníci držiaci čestnú stráž truhlu zdvihli a po troch salvách z pušiek ju niesli krížom cez trávnik ku lietadlu. Vymenili ich piloti v kombinézach. Posledný úsek k lietadlu truhlu niesli sovietski dôstojníci. Pri uložení rakvy do lietadla znovu zazneli salvy. Za truhlou kráčala plukovníkova manželka s dcérou a zástupcovia velenia pluku a práporu. Keď sa skončil ceremoniál, došiel som s vozidlom k lietadlu, kde sme naložili plukovníkove veci. Lietadlo narolovalo na východzie postavenie na štartovacej dráhe a bez problémov vzlietlo. Fáma o krátkej štartovacej dráhe vznikla u našich pilotov, lebo pri pristávaní mali problémy zvyknúť si na dvojnásobne rýchlejšie lietadla ako boli pôvodné Sieble. V tom čase sa naši piloti nemohli porovnávať s kvalitou sovietskej pilotnej školy, o čom nás presvedčili sovietski piloti, keď dopravili na naše letisko asi sedem nových IL-28 priamo z výroby. Lietadlá boli bez výsostných znakov. Piloti boli vojaci základnej služby, od desiatnika až po rotného. S bombardérmi pristávali ako stíhačky, jeden na ranvej a ďalší na trávu. S vlastnými motormi narolovali na stojánku. Mali obyčajné uniformy vojaka základnej služby. Keď vystúpili z lietadiel, rozprávali sme sa s nimi. Nechceli sme im uveriť, že v základnej službe slúžia ako letci päť rokov. Naši letci sa odvážili pristáť na trávu až v auguste 1957, keď mal pluk bojové cvičenie na poľnom letisku pri Vyškove. Na pohreboch našich príslušníkov, majora Koutenku a kpt. Doma, sa zúčastnila iba delegácia z velenia pluku a práporu. Tak sa skončila veľká tragédia nášho pluku. Do konca mojej vojenčiny sa stali nejaké menšie havárie, ale nemali za následok smrť alebo zranenie. Prevažne pri pristávaní za dažďa pilot neubrzdil lietadlo, ktoré sa zastavilo až v bezpečnostnej priekope, vykopanej za pristávacou dráhou. V jednom prípade letec pristal tesne pred ranvej a pri náraze na betón dráhy ohol jeden podvozok. Následkom toho sa lietadlo otočilo vo veľkom oblúku a smerovalo na val, kde palubní strelci strieľali na asfaltové holuby. Keď zbadali, že sa na nich rúti lietadlo, všetci utekali hore valom. Bol to výjav ako v Chaplinovej groteske. Našťastie pneumatika z ohnutého podvozku sa odtrhla a držiak sa hlboko zaryl do zeme, čím sa lietadlo zastavilo. Iná škoda na lietadle nebola. Mechanici ho dosť rýchlo opravili.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay

 

Čítať 1579 krát Naposledy zmenené sobota, 14 júl 2018 18:35

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!