piatok, 17 august 2018 19:12

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (22) Doporučený

Napísal(a) M. Slavkay
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Pred odchodom do civilu v roku 1957 Pred odchodom do civilu v roku 1957 Foto: Archív Mariana Slavkaya

Doslov   V tomto mojom príbehu som si nič nevymyslel, iba som opísal skutočnosť, ako som prežil svoj vojenský život. Možno, že moje správanie na vojenčine veľa ľudí odsúdi a budú ma považovať za drzého „chuligána“. Moje drzé správanie vyvolala nespravodlivosť voči nám obyčajným chlapcom, z ktorých vtedajšie vojenské predpisy chceli urobiť poslušných robotov s vygumovaným mozgom. Boli to dozvuky, vyžadované od najvyššieho veliteľa armády, Alexeja Čepičku. Ten vojaka považoval za „kus“. Dobrý humor však v autorote bol stále prítomný. Keď sme prichádzali z jazdy na izbu, každý zobral z hlavy čiapku lodičku a zavesil ju na vešiak pri dverách so slovami: „Čepičku pověsíme a uděláme si v autorote pořádek.“ Stále to v našich radoch vyvolávalo smiech.

Neskôr sme slúžili pod jeho nástupcom Bohumírom Lomským, ktorý na nátlak verejnosti začal s reformami armády. Výsledok reforiem sa dostavil. Dôstojníci sa zmenili a boli k vojakom ľudskejší. V roku 1957 sme sa dočkali, že na návrh nášho slávneho atléta Dukly, Emila Zátopka (dosiahol až hodnosť plukovníka) sa uzákonil nárok vojaka na dovolenku. Tvrdé zaobchádzanie s nami vo výcviku vychádzalo z charakterových vlastností najvyššieho veliteľa armády, generála Čepičku. Veľa nám povie jeho charakteristika. Bol silne ovplyvňovaný požiadavkami na činnosť našej armády z Moskvy. (Výňatky z Internetu.)

Podľa sovietskeho vzoru začal v roku 1950 Alexej Čepička pretvárať armádu. Mandát na to mu dal jeho svokor, prezident Klement Gotwald, keď ho vymenoval do funkcie ministra národnej obrany. Tento post si mimoriadne obľúbil a v riadení armády sa priam vyžíval, hoci vojakom nebol. Bol to právnik. Dal sa dokonca vymenovať do hodnosti armádneho generála!

Požiadal o príchod sovietskych poradcov do našej armády, názorom ktorých sa podroboval. Navonok však všetko prezentoval ako vlastné nápady a rozhodnutia. Krátko po svojom nástupe na čelo rezortu zriadil Čepička aj smutne známe PTP, čiže pomocné technické prápory. Šlo o zvláštne jednotky armády, v skutočnosti tábory nútených prác, do ktorých bez ohľadu na vek zaraďovali ľudí nepohodlných režimu (tzv. čierni baróni).

Na čele rezortu obrany bol Čepička šesť rokov a za ten čas z armády vytvoril čosi, ako štát v štáte. Ministerstvo nemohol nikto kontrolovať a témy týkajúce sa armády sa vo vláde prestali prerokúvať. Schvaľovali sa automaticky tak, ako ich navrhol minister. Postupne sa zvyšovali početné stavy armády a z roka na rok astronomicky rástli aj výdavky. Kým v roku 1950 išlo na obranu 9,5 miliardy korún, o tri roky neskôr to už bolo vyše 99 miliárd! Alexej Čepička navyše dostal pod kontrolu (v záujme zabezpečenia bojaschopnosti armády) aj priemyselné rezorty.

Čo priniesla česká tlač:

slav prerov zelatovice 1cMinister národní obrany Čepička mnohá opatření přicházející z Moskvy a ze spojeného velení v mnoha směrech přeháněl. V roce 1956 došlo k politickému posunu v SSSR a potažmo i v ČSR a v jejích ozbrojených silách. Ministr národní obrany Alexej Čepička byl odvolán z funkce a na jeho místo byl 25. dubna 1956 jmenován generálplukovník Bohumír Lomský.
Otevřely se před ním nové obzory a s nimi i povinnosti. Stal se členem vlády a tak vedle vojenských otázek musel řešit i problémy politické. Oblast, ve které se necítil tak jistý, měl v ní daleko méně zkušeností než ve vojenských věcech, kterými se zaobíral celých předcházejících dvaadvacet let. Avšak autorita, kterou si vybudoval jako voják se přenesla i do jeho funkce politické. Nejen kolegy ve vládě, ale i ministry obrany spřátelených armád, byl vždy uznáván a jeho názory, návrhy a opatření respektovány. 5. listopadu 1959 byl povýšen do hodnosti generála armády. Svou veselou a upřímnou povahou a rozsáhlými encyklopedickými znalosti v řadě oborů dovedl na spojeneckých jednáních vytvářet přátelskou atmosféru a využít ji ve prospěch věci.

Záver

Na vojenčinu asi každý rád spomína. Na všetko čo bolo zlé sa zabudlo, ale spomienky na ten čas a na kamarátov si každý zachoval. Vojenčina bola povinná súčasť našej mladosti, kde sme fyzicky aj psychicky dozreli a vrátili sme sa domov ako „chlapi“, schopní založiť si rodinu.

S pozdravom

 

Marian Slavkay

 

(K O N I E C)

 

 

 

(K O N I E C)

Čítať 1656 krát Naposledy zmenené piatok, 17 august 2018 20:01

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!