piatok, 17 august 2018 19:12

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (22) Doporučený

Napísal(a) M. Slavkay
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Pred odchodom do civilu v roku 1957 Pred odchodom do civilu v roku 1957 Foto: Archív Mariana Slavkaya

Doslov   V tomto mojom príbehu som si nič nevymyslel, iba som opísal skutočnosť, ako som prežil svoj vojenský život. Možno, že moje správanie na vojenčine veľa ľudí odsúdi a budú ma považovať za drzého „chuligána“. Moje drzé správanie vyvolala nespravodlivosť voči nám obyčajným chlapcom, z ktorých vtedajšie vojenské predpisy chceli urobiť poslušných robotov s vygumovaným mozgom. Boli to dozvuky, vyžadované od najvyššieho veliteľa armády, Alexeja Čepičku. Ten vojaka považoval za „kus“. Dobrý humor však v autorote bol stále prítomný. Keď sme prichádzali z jazdy na izbu, každý zobral z hlavy čiapku lodičku a zavesil ju na vešiak pri dverách so slovami: „Čepičku pověsíme a uděláme si v autorote pořádek.“ Stále to v našich radoch vyvolávalo smiech.

Neskôr sme slúžili pod jeho nástupcom Bohumírom Lomským, ktorý na nátlak verejnosti začal s reformami armády. Výsledok reforiem sa dostavil. Dôstojníci sa zmenili a boli k vojakom ľudskejší. V roku 1957 sme sa dočkali, že na návrh nášho slávneho atléta Dukly, Emila Zátopka (dosiahol až hodnosť plukovníka) sa uzákonil nárok vojaka na dovolenku. Tvrdé zaobchádzanie s nami vo výcviku vychádzalo z charakterových vlastností najvyššieho veliteľa armády, generála Čepičku. Veľa nám povie jeho charakteristika. Bol silne ovplyvňovaný požiadavkami na činnosť našej armády z Moskvy. (Výňatky z Internetu.)

Podľa sovietskeho vzoru začal v roku 1950 Alexej Čepička pretvárať armádu. Mandát na to mu dal jeho svokor, prezident Klement Gotwald, keď ho vymenoval do funkcie ministra národnej obrany. Tento post si mimoriadne obľúbil a v riadení armády sa priam vyžíval, hoci vojakom nebol. Bol to právnik. Dal sa dokonca vymenovať do hodnosti armádneho generála!

Požiadal o príchod sovietskych poradcov do našej armády, názorom ktorých sa podroboval. Navonok však všetko prezentoval ako vlastné nápady a rozhodnutia. Krátko po svojom nástupe na čelo rezortu zriadil Čepička aj smutne známe PTP, čiže pomocné technické prápory. Šlo o zvláštne jednotky armády, v skutočnosti tábory nútených prác, do ktorých bez ohľadu na vek zaraďovali ľudí nepohodlných režimu (tzv. čierni baróni).

Na čele rezortu obrany bol Čepička šesť rokov a za ten čas z armády vytvoril čosi, ako štát v štáte. Ministerstvo nemohol nikto kontrolovať a témy týkajúce sa armády sa vo vláde prestali prerokúvať. Schvaľovali sa automaticky tak, ako ich navrhol minister. Postupne sa zvyšovali početné stavy armády a z roka na rok astronomicky rástli aj výdavky. Kým v roku 1950 išlo na obranu 9,5 miliardy korún, o tri roky neskôr to už bolo vyše 99 miliárd! Alexej Čepička navyše dostal pod kontrolu (v záujme zabezpečenia bojaschopnosti armády) aj priemyselné rezorty.

Čo priniesla česká tlač:

slav prerov zelatovice 1cMinister národní obrany Čepička mnohá opatření přicházející z Moskvy a ze spojeného velení v mnoha směrech přeháněl. V roce 1956 došlo k politickému posunu v SSSR a potažmo i v ČSR a v jejích ozbrojených silách. Ministr národní obrany Alexej Čepička byl odvolán z funkce a na jeho místo byl 25. dubna 1956 jmenován generálplukovník Bohumír Lomský.
Otevřely se před ním nové obzory a s nimi i povinnosti. Stal se členem vlády a tak vedle vojenských otázek musel řešit i problémy politické. Oblast, ve které se necítil tak jistý, měl v ní daleko méně zkušeností než ve vojenských věcech, kterými se zaobíral celých předcházejících dvaadvacet let. Avšak autorita, kterou si vybudoval jako voják se přenesla i do jeho funkce politické. Nejen kolegy ve vládě, ale i ministry obrany spřátelených armád, byl vždy uznáván a jeho názory, návrhy a opatření respektovány. 5. listopadu 1959 byl povýšen do hodnosti generála armády. Svou veselou a upřímnou povahou a rozsáhlými encyklopedickými znalosti v řadě oborů dovedl na spojeneckých jednáních vytvářet přátelskou atmosféru a využít ji ve prospěch věci.

Záver

Na vojenčinu asi každý rád spomína. Na všetko čo bolo zlé sa zabudlo, ale spomienky na ten čas a na kamarátov si každý zachoval. Vojenčina bola povinná súčasť našej mladosti, kde sme fyzicky aj psychicky dozreli a vrátili sme sa domov ako „chlapi“, schopní založiť si rodinu.

S pozdravom

 

Marian Slavkay

 

(K O N I E C)

 

 

 

(K O N I E C)

Čítať 390 krát Naposledy zmenené piatok, 17 august 2018 20:01

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Vinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.x