piatok, 20 júl 2012 13:53

S emóciami nad knihou Dušana Dubovského: Svätyňa osvety a vzdelanosti cez galérie rokov, postáv a udalostí Doporučený

Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Azda i takto by som mohol nazvať súhrn pocitov, ktorý sa ma zmocnil, keď som dočítal a opäť prelistoval knihu, ktorú vydalo Mestské kultúrne stredisko v Revúcej pred niekoľkými dňami, priam by sa dalo povedať „v predvečer“ 150. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia v  tomto pamätnom gemerskom meste – 2. septembra roku 1862.      
Kniha s názvom „Svätyňa osvety a vzdelanosti“ z pera autora Dušana Dubovského v texte spĺňa atribúty odborných, archívne historických, umeleckých či literárnych priorít predchádzajúcich kníh monografického charakteru, ktoré autor doteraz vydal a ktoré sú našej kultúrnej verejnosti

dôverne známe. Nie je mojím cieľom písať recenziu tejto knihy (iste sú na to povolanejší), autorovi sa za predchádzajúce knihy dostalo opakovaných veľmi významných ocenení i na medzinárodnej úrovni v súťaži knižnej tvorby. Angažovať sa v tomto zmysle z mojej strany by mohlo byť, od autora ako ho poznám, vnímané i ako neadekvátna hyperbola, s ktorou by nesúhlasil. Azda stačí niekoľko úprimných slov milovníka regionálnej historiografie: Vďaka za takú nádhernú knihu, za to, čo obsahuje a odkrýva v texte, fotografii i ilustrácii. (A celkom súkromne s dodatkom, že keď autor tvrdí, že už odkladá pero, znamená to len toľko, že už pracuje na novej knihe s jemu blízkou tematikou.)
Nám, Gemerčanom, sústredeným prevažne na históriu a peripetie vzniku i zániku nášho Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, akoby boli unikli informácie o snahách podobného charakteru na banskobystrickom gymnáziu. Kniha Dušana Dubovského nás prevádza i týmto obdobím v tomto regióne, kde prevládali v tých rokoch vo výučbe skôr germanizačné prvky, alebo slovakizovaná čeština. Autor predstavuje celú galériu protagonistov - slovenských  intelektuálov, ktorých úsilie, žiaľ, nikdy nenadobudlo takých pozitívnych realít ako sa to nakoniec s bezhraničným úsilím podarilo gemerskej reprezentácii v Revúcej – vznikom  Prvého slovenského gymnázia, kde všetky predmety boli vyučované v „štúrovskej slovenčine“. Gymnázium v názve „evanjelické“ malo dokorán otvorené dvere študentom i religiózne iných vierovyznaní, ale i záujemcom z maďarských rodín. Tieto skutočnosti v tejto kritickej dobe národného obrodenia v druhej polovici 19. storočia poskytujú dôkaz  nadčasového demokratického významu, čo archívny materiál autora, azda doteraz nie dosť známy, jednoznačne poskytuje. Taktiež autor v zmysle „sine ira et studio“ (bez hnevu a zaujatosti) nepodlieha mýtom a otvorene odkrýva postoje i keď ojedinelé i na našej slovenskej strane, keď maďarizačné tendencie sa „ujali“ a zohrali negatívnu rolu zvlášť pri pokusoch o likvidáciu aj zánik tohto gymnázia v r. 1874.  Poznámky a vysvetlivky v závere knihy, ktorých numero dosahuje až 872 bodov perlustrujú to, čo v texte bolo naznačené. Dokladá použitou literatúrou.
Vraciam sa k názvu článku ako absolvent revúckeho gymnázia, na ktorom som pred viac ako šesťdesiatimi rokmi maturoval (r. 1951). Akékoľvek dotyky, ktoré majú  pečať návratov, vyvolávajú dodnes vo mne neutíchajúce ozveny. V rokoch tejto mojej „maturitnej mladosti“ ešte mnohé fotografie prezentované Dušanom Dubovským dožívali svoj autentický život, taký ako ho vnímali študenti z rokov 1862 až 1874, ako ich mohol vidieť, vnímať napr. Jur Janoška, Martin Kukučín, Jozef Škultéty, Koloman Banšel atď. a všetci ich profesori - „učbári“. Existovala kúria na Skalke, staré,  dnes už asanované domčeky na Tomášikovej ulici, ale i iné hmatateľné fyzické reálie, napr. staré mohutné valcovité vysoké liatinové  kachle - pece v triedach, pri ktorých si iste ešte ohrieval ruky spomínaný Kukučín, rámov starých okien dotýkal sa Škultéty, či frekvenciu na ulici z priečelia gymnázia pozoroval Branislav Zoch – azda podobnú tej, ktorú som evidoval i ja v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď v zornom poli sotva defiloval ojedinelý automobil, ale skôr voz ťahaný koníkmi s najrôznejším poľnohospodárskym nákladom. I takéto predstavy evokovali u mňa hodiny náboženstva farára Viliama Raaba, ktorý neraz sa vracal k postavám študentov alebo profesorov tohto prvého slovenského gymnázia vo voľnej, veľmi zaujímavej debate otázok a odpovedí. Navodzoval atmosféru, ktorá akoby „dýchala“ ešte dychom tých dávno odbehnutých čias.
Kniha, ktorá vyšla v dňoch rekordných zničujúcich horúčav tohto leta akoby sviežim  vánkom osviežila, nedá sa odložiť na neurčito. Úspešne starnúceho objíma ma osemdesiatka a predsa akoby na moment zazvonil gong na chodbe gymnázia, blúdim chodbami, nádvorím a chytám svoju pomyselnú mladosť so všetkými bolestivými starosťami a milými radosťami tých svetlých čias. Kiežby kniha potešila všetkých bývalých maturantov tohto starého gymnázia, jeho generačne mladších profesorov - „učbárov“, ktorí pôsobili alebo pôsobia tu až do dnešných dní. Kiežby oslovila tých, ktorých spomienkové pocitové impresie príjemne zaťažujú, kiežby prehriala všetkých, ktorí lásku k našej vlastnej histórii uschovávajú ako osobnostný fenomén.
Z viacerých reflexívne ladených básní - napísaných v rôznej časovej perióde a inšpiračne viazaných k tomuto gymnáziu – ponúkam tri čitateľom portálu Maj Gemer.

Rozlúčka

Dnes mi hlas zlyhá – lúčiť prichodí sa,
čas objednal si práve pohovor
aj nevyhnutnú tieseň z útlocitna.
Nám lúčiť prichodí sa napokon. 

 

Nuž zbohom chvíle v zamatovom šate,
vďaka vám spolužiaci, profesori –
to, čo tak bolí, nech je z toho báseň.
(V dňoch po nedeli verš sa uzatvorí.)
 

 

Privrávam sa ti v okamihu stíchlom,
priateľka trieda, že si osamela
a v srdci škola ešte pulzom žije.
Čas dobieha nás trestuhodne pritom,
v zraku ma záblesk búrlivých dní zviera,
pocity väzní priestor z nostalgie. 

 

Objímam všetkých, okamihy plynú,
rozlúčkový rým doladíme v echách –
balíme batoh, vlhký pohľad i um.
Za bránou je čuť život na nás štekať. 

 

Ale to iba cesty pôjdu inam –
človeku cnie sa znáhla, z neúprosna
a nie je to klam ani ilúzia –
stojíme tu, hľa, vytrhnutí zo sna. 

 

(Báseň bola napísaná z príležitosti odchodu maturantov môjho ročníka na akademický týždeň – prednesená na nádvorí starého gymnázia v Revúcej dňa 26. mája 1951.) 

 


Jesenné zastavenie pri Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej

Nuž iba osamelosť

len ňou som si dnes istý
na zreniciach v oknách,
v tvárach starých múrov.
(Viem, posledné slová
máva vždy Quirin –
ach, ten čas pavučín,
keď nám je zase samých seba ľúto.)

 

 

Aj hlas v oknách ožil,
prestupuje z múrov
z predkov na potomkov.
Ach, ten čas pavučín,
žltým lístím slzí,
pri ňom zovšednieva
nevyhnutná ľútosť
z vlastných letokruhov. 

No, predsa som mohol
k lahodným výšinám
a chvíľka ma stretla
s Reussom,
Zochom,
Bottom,
po zrnku steblo, po steble klas –
nadčasové motto
nad osamelosťou. 

 

  




(Báseň zo zbierky „Z averzov a reverzov“, 2001 -  s venovaním publicistovi Dušanovi Dubovskému.)

 



Ešte čuť po sne letný klavír

Ešte čuť po sne letný klavír,
akordom zvoní dohrám zvnútra
než zľahne v kroví ako dym.
Ševelia k sebe prázdne klasy –
nebolo sily únik uhrať.
Vietor vždy svoje spôsobí.

 

Kam, kam nás blúdiac, ktorá cesta viedla,
čo dali sme a čo sme si vzali
z bolesti druhých? Sebe z potešenia
v márnivom prianí, v hluchom šťastí? 

 

 

 

Hrkajú v kĺboch staré kosti
cestujúc iba nadol v úvrať,
sťažka a neústupne, vytrvalo.
Moment hrá vabank vo večnosti –
pozde sa spozná čo má v rukách.
Ak nie je vidieť... tiež sa čosi dialo. 

 

V čomže je, aká pozostalosť –
v zastávkach z výhier, po hrách z prehry?
Tu kde  sa cesta vo dve cestí,
čo vzácne sa dá preniesť za hrob?

Úlety z leta... party nechcená,
v účasti niet štýl. Nezvú po menách.

 

 

(Báseň z doteraz nevydanej zbierky „Z prítomna a nenávratna“.) 

 


Miroslav Ďurinda,
Košice, júl 2012

Čítať 1930 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:45

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.