Vytlačiť túto stránku
štvrtok, 15 október 2020 19:09

Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Súborná práca Júliusa Luxa o Dobšinej (4. časť) Doporučený

Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Vpád Turkov do Dobšinej

O 15. storočí všetky lokálne pramene mlčia, s výnimkou prípadu husitov, ako i okrem nepatrných správ o banskej a hutníckej činnosti. Naproti tomu v 16. storočí, násilné a otrasné náboženské a politické prúdenie a udalosti na celom území, sa odzrkadlili i v histórii mesta. Obzvlášť dve udalosti si zaslúžia pozornosť: vpád Turkov a reformácia. Keď maďarská panská moc bola porazená na bojisku pri Moháči a zničená, nezastaviteľne postupovali Turci vo výpadoch a v roku 1553 obsadili hrad vo Fiľakove. V tom čase patril Fiľakovský hrad rodine Bebek. Sídlom tejto rodiny, ale bola Krásna Hôrka pri Rožňave. Potom, ako Turci hrad vo Fiľakove vyplienili, požiadal Bebek o pomoc kráľa Ferdinanda I. Kráľ odmietol pomôcť a preto následne Franz Bebek začal proti nemu, keďže ho nechal v problémoch, intrigy (Ränke). Spojil sa s vdovou po Štefanovi Zápoľskom, ktorá sa zdržiavala v Poľsku, proti kráľovi a zavolal ju do krajiny. On v okolí obsadil a vyplienil radu banských miest a to obzvlášť na Spiši. Proti vpádu poslal kráľ Ferdinand vojsko. Lupič sa tak spojil s Turkami. Medzi brannou mocou kráľa a medzi Turkami, posilnenými Bebekovými skupinami, došlo k boju pri Krásnej Hôrke v roku 1556, v ktorej kráľovo vojsko bolo porazené a z časti zničené. Turci prenasledovali utekajúce vojsko až po Dobšinú. V dôsledku tejto porážky, sa celé údolie rieky Slaná až po Dobšinú, dostalo pod nadvládu Turkov. Dobšiná musela potom tureckému šachovi vo Fiľakove platiť ročnú daň (Tribút).

V tom čase neboli drancované lúpežnými rytiermi len banské mestá (Dobšiná bola vyplienená nielen lúpežným muránskym rytierom Mathias Basó, ale aj Turkami. Rožňava bola tak vyplienená a ohrozená požiarom dňa 13 marca 1573. Štítnik platil ročne 1500 – 2000 Guldenov ako daň a okrem toho množstvo železa, medi, dreva, zbraní, náradia atď. Turci a ich lúpežníci, akými boli i Martalózy, (poznámka: kresťanskí slovanskí lúpežníci) Dobšinú neuchránili.

V zozname dokumentov evanjelického kostola nachádzame z tohto času vyznamenanie (Auszeichnungen) ako napr. nasledovné: „N. B. 1. september (1653) boli tu pochované dve osoby, mladík Girg Stubner, asi syn Girga Stubnera, a jeden starý hámorník z Nálepkova (Vondrischel), ktorí boli pred 8 dňami Martalózmi chytení unesení a usmrtení obesením a sem donesení v značne zapáchajúcom stave, so slovami: „Boh nech nás ochráni pred tak krutými nepriateľmi“. Dobšinský farár Gaspar Pilz podáva takúto správu: „Sotva niesla mnohé roky Dobšiná také ťažké jarmo, ktoré viedlo k najväčšiemu poškodeniu štandardu jeho bývania, mnohí stratili celý svoj majetok, ktorý im bol vyrabovaný a museli ťažko znášať tú chudobu. Nasadili všetky sily, aby si mohli svoj mier a pokoj od tých nepriateľov vykúpiť. A keď už neboli schopní ročnú daň v celku zozbierať a odovzdať, hľadali možnosť ako to zaplatiť a z ťažko zozbieranej čiastky tyranov takto uspokojiť a tiež dosiahnuť, aby to mohli odovzdávať v čiastkach a nie v celku. Toto riešenie, ktoré si mohli v tom čase dovoliť, v nádeji, že tým zabránia následnému rabovaniu. Údajne keď jeden turecký úradník neodovzdal celú čiastku a nedoniesol účet za jemu odovzdané, zaplatené peniaze, sa Beg (tak volajú Turci svojho vodcu) rozhodol, že keď neodovzdajú daň v plnej výške v určenom čase, bude mestečko zničené. Mestu, i pri najväčšej snahe, sa nepodarilo sumu zozbierať a zaplatiť požadovanú čiastku. Keď sa potom vyslaný člen mesta vrátil domov a občanov o vyhrážkach ako i o požadovanej sume na zaplatenie informoval, bolo celkom otázne vedieť, čo v takej ťažkej situácii urobiť. Predsa, ale vyhrážky, ktoré tyrani obyčajne uskutočnia, nebrali za príliš odstrašujúce až do času, kým určený termín na zaplatenie platil. Bola to len lesť a domnienka, že im stanovený čas, ako to bolo zvykom, znova predlží a bolo to urobené len preto, aby sa im prepad mesta ľahšie podaril. A skutočne, tento zradný úmysel sa podaril. Po niekoľkých dňoch, keď bol posol prepustený, ponáhľali sa najťažšou cestou a územím, ktoré sa vzhľadom, stavom považovalo za nepriechodné vojenským oddielom a okrem toho, že sa od zákazníkov dozvedeli, že mestečko je s veľkou bezpečnosťou zabezpečené, i keď nevedeli zohnať údaje o tomto stave, i tak boli Turci povzbudení k nepriateľskému prepadu. Na Spiši bolo v tom čase zhromaždenie dievčat, ktoré sa zišli na priadkach (spinnen). Bol to zvyk, spoločné umenie, ktoré našlo uplatnenie v množstve takých škôl (Pfalzenschule) a v dielňach dobrej mravnosti. A na nich sa (poznámka: po ich príchode do Dobšinej) udialo prvé nešťastie, keď bol chytený veľký počet dievčat, ktoré boli prvou korisťou prepadu. Následne boli napadnuté všetky časti mestečka, v ňom postavené domy, brány a dvere boli rozbité, muži a ženy, mládenci a dievčatá, niektoré nahé alebo polonahé, boli z bytov vynesené a všetky kúty (Binkel) boli prehľadané svietnikmi, ktoré si už nepriatelia pripravili doma. Deti neuchránili, boli vyvlečené a vložené do tureckých tašiek. Zúrivosť toho množstva činov však neprestala, pretože spozorovali, že sa veľa ľudí ukrylo na pôjdy a preto bol daný príkaz, aby domy podpálili. Požiar sa na domoch rýchlo rozšíril, ale tie, ktoré mali uzavreté okná praskali a prinútili Turkov, aby ich opustili. Chytených bolo 352 osôb, boli zviazané a odvedené do Fiľakova, kde boli rozdelené na otrokov a predané“.

 lux obr 15

 

Obr. 15 Kolorovaný drevoryt zo 16. storočia, ktorý názorne zobrazuje predaj Dobšinčanov do otroctva pod Fiľakovským hradom

   

 lux dobsina obr16a

 

Obr. 16

   

 

Lux dobsina obr17a

 

Obr. 17

 

 


Text k obr. 16 a obr. 17: Popis udalosti je opísaný v knihe vydanej mestom Dobšiná v roku 2013, spracovali Viliam Lipták a Mária Macková (preklad) z pôvodnej publikácie Gáspára Piltziusa vydanej v roku 1903 (obrázok vľavo)

I keď Maďarsko hrad vo Fiľakove naspäť dobilo v roku 1594, rabujúce tlupy Turkov ešte na území zostali. V mestskom archíve sa nachádzajú záznamy o tureckých príjmoch, o poplatkoch, daniach ešte aj z neskoršej doby. V roku 1596 dobili Turci pevnosť v Egri, odtiaľ podnikali rabujúce tlupy Turkov výpady, také ako predtým podnikal turecký paša z Fiľakova. V protokoloch a v znaleckej návrhovej knihe mesta (Wißbuch), sú ešte v 17. storočí doklady o týchto strašných časoch.

Nielen Turci, ale i lúpežní rytieri, utláčali obyvateľstvo a tiež aj tlupy, ktoré ich mali chrániť. Divé skupiny (wilde Scharen) zapredancov nerozlišovali a nerobili rozdiel medzi priateľmi a nepriateľmi. Keď potrebovali peniaze, alebo zaopatrenie, plienili a rabovali nemecké mestá, ako Turci. Aby sa chránilo pred týmito rabujúcimi tlupami, vedenie mesta hľadalo ochranu u pozemkového panstva. Títo dávali mestu ochranné listiny. Samozrejme, že tieto listiny muselo kúpiť za drahé peniaze. V mestskom archíve sa nachádzajú takéto ochranné listiny od Georga Basta (1605), Joh. Gróf von Göß (1644) a Carl graf von Stratoldo (1690) . Ale v rovnakom čase mesto muselo žiadať ochranu i od vedúcich predstaviteľov maďarského panstva. Takto získalo mesto ochrannú listinu od kniežaťa Gabriet Bethlen (1622), od Mathias Szuhan, Gabriel Kende, Paul Szepesi (1677) a od Michael Teleki (1678) .

Znie celkom neuveriteľne, ale je to pre tento nepokojný čas typické, keď Dobšiná hľadala ochranu aj u Turkov. V mestskom archíve sa nachádza ochranný list od Erlauer Pasachs Arslani v maďarskom jazyku, ktorým mestu prisľubuje mimoriadnu ochranu. Ale ani tieto ochranné listiny veľa neznamenali. K nim patrí i protekčný list Košickej komory z júla 1686 o tom, že mesto sa muselo samo chrániť pred viacerými požiarmi, na ktorých mu vznikali veľké škody.

Až po vyhnaní Turkov, v roku 1686, nastali pokojné časy. V banskej a hutníckej činnosti sa ožil nový progres. V mestských protokoloch sa dočítame, že zameškané výrobky (Güter) a benefícia v roku 1696 bola vyriešená a dlžoby boli znížené. Ale tento vývoj netrval dlho.

Z udalostí 18. storočia uvediem len najdôležitejšiu a to boj občanov za slobodu a privilégia. Dobšiná, počas maďarského boja za slobodu, ktorý viedlo Maďarsko proti Habsburgovcom, hrala dôležitú úlohu. Vedúcim tohto boja za slobodu bol knieža zo Siebenburgu Franz Rákoczy II. (1704 - 1711), ktorý bol zároveň i pozemkovým majiteľom v Dobšinej. Pravdepodobne, ako dedič, získal časť dobšinskej pôdy pre rodinu Rákoczy. Franz Rákoczy ;nechal vybudovať fabriku na zbrane. Keď ale v roku 1711 bola vojna ukončená Satmárskym mierom a majetky Rákoczyho boli konfiškované, Rákoczy musel krajinu opustiť a jeho majetky boli darované cisárskemu domu. Časť majetku v Dobšinej dostal do prenájmu (anfässigen) Johann Lányi (poznámka: ide pravdepodobne o omyl – správne má byť Pavol Lányi), ktorý krátko predtým bol úradný banský komisár pre Franza Rákoczyho. Lányi bol prvým šľachticom, ktorý mal bydlisko v Dobšinej. On a jeho následníci mali v Dobšinej významnú rolu. Keď odrazu získal bohatstvo a perspektívu „ chcel sa stať pozemkovým majiteľom Dobšinej a chcel mať u pozemkové práva “ (Mikulik).Toto jeho postavenia však prinieslo Dobšinej trápenie. Lányi, ktorý považoval občanov za podaných a s nimi tak i jednal, tak potlačoval slobodu mesta. Okrem iného zažaloval mesto u panstva (Dominium), že Dobšiná, ktorá bola vymenovaná za privilegované banské mesto, si takúto pečať (Siegel) nezaslúži a že táto prislúcha len kráľovským banským mestám. Majiteľov pozemkov takto obchádzal a priamo sa obracal na komoru. Na túto žalobu pozvalo panstvo na poradu vtedajšieho richtára a mestskú radu (Rat) na vysvetlenie. Richtár Vilhelm Čiško a viacerí členovia rady mesta prišli 24. septembra 1731 do Štítnika, kde ich v reťaziach, predviedli pred súd. Tu boli vypočutí a i keď sa odvolávali na udelené práva pre mesto, ako aj na viac storočné zvyky a obyčaje (Brauch), boli predsa potrestaní a odtrhnutú pečať mesta z dokumentu, prilepili richtárovi na čelo. Okrem toho bolo richtárovi, ako i dvom právnym poradcom (notár Nikl Purtz, Falen Mega) udelených 40 úderov palicou (Stokhiebel).

Toto, protiprávne jednanie a poníženie magistrátu, mesto pobúrilo a na radu člena košickej komory Davida Uhleina, išli richtár a banský majster k cisárovi do Viedne so žalobným listovým dokumentom „ktorý bol vyhotovený znaleckým perom v Košiciach“. Cisár ich vypočul a odovzdal ich žalobu dvornej komore. Zbytočne odišiel osobne Paul Lányi do Viedne, neumožnili mu žiadne vypočutie jeho stanoviska a jeho právnych návrhov a podujatie prísne zastavili a z pohľadu minulosti všetky práva mesta, pridelené najvyššími inštitúciami, nariadili rešpektovať (Mikulik). Paul Lányi „ prišiel domov vo veľkom smútku“ a nevyužil domácu pohodu a hneď si ľahol do postele a nevstal z nej až keď to poníženie, po polročnej chorobe, prijal (gesegnet, kronika).
Mesto viedlo počas dlhého času exekučný proces aj so synom Lányiho - Johannom (verpfändeter Regal-Benefizien), ktorý bol ukončený 18. augusta 1733 tým, že:

po prvé - extra opiduim versus dietrich - doteraz dlhoročné používanie pozemku je ukončené

po druhé - že samostatne vybudovaná stavba na výrobu piva bude úplne odobraná a zrušená (kassiert)

po tretie - aj polovične obsadený mlyn (geweste, depositis espondis) po hádkach proti splateniu štyroch stovák Guldenov opídiu, ktoré musí vrátiť a tiež osminu časti Schwarzenberského (Čiernej hory) banského diela, čo však bolo v ďalšom priebehu suspendované (Chronik).

Pokiaľ, na jednej strane, mesto viedlo boj proti rodine Lányi, bolo na strane druhej nútené, svoje práva utajiť aj proti panstvu (Domíniu), pretože v tom čase sa snažili i pozemkoví majitelia svoje podiely a lesné pozemky redukovať (zu schmälern). Preto mesto začalo i proces proti panstvu. Následkom toho, bola v roku 1722 rezolúcia, podľa ktorej malo mesto „slobodnou voľbou všetky reálie zanechať a to aj tie ktoré boli prisľúbene obci a dať ich pod dohľad panstva . Ale napriek tomu bol tento dohovor bez účinku. Pozemkoví majitelia sa snažili s mestom, ako i so svojim poddanstvom (Leibeigenen-Gemeinde) zle zaobchádzať. Zaručené slobody neboli rešpektované, mešťania boli prinucovaní robiť také služby, ako sedliaci v okolitých dedinách. K tomu úbohému stavu veľa prispelo ale aj zlé hospodárenie a nedôvera k magistrátu. Akty Altfoler procesu, ponúkali zarážajúce zvesti o zlom hospodárení magistrátu. Johann Altfoler chcel uvedené zlé hospodárenie a spreneveru mestských peňazí a obvinení (Unterschlagungen) ukončiť. Jeho úsilie (bestreben) bolo však proti vplyvu súdnej moci a tak nemal s tým žiaden úspech. Na to zostavil menovaný žalobnú správu a šiel s týmto dokumentom a so svojim priateľom Christiánom Krausom do Viedne, kde sa im podarilo, v mene celej obce, predložiť dokument cisárovi. V ňom bol richtár Simon Gömöri, ako i celá mestská rada, obvinená. Vec bola preskúmaná, nastal dlhodobý proces, ktorého priebeh tu nie je potrebné uvádzať. Konečný výsledok, ale bol, že boli preskúmané účty od roku 1768 do roku 1786 a každý údaj v nich, bol overený. Chýbajúcu suma bola stanovená na 87 243 fl., čo je 76 ½ korún (Kr.) a to za:

  1. krádež (Verschwendung) na 19 822 fl. 06 korún
  2. bežné hospodárenie s odcudzením na 48 779 fl., 72 korún
  3. dokázané podcenenie (Unterschlagung) v sume 18 641 ft .,43 1/1 korún.

Na tom sa podieľal mestský richtár ako i členovia magistrátu. Suma bola neskôr na podklade dôkazov (Gandenweg) a vydaného nariadenia cisárom znížená (erlassen) na sumu 13 208 fl., 78 ½ korún, ktorú musia účastníci a ich dediči vrátiť. Táto udalosť sa spomína len preto, že má dôležitú konzekvenciu so slobodou mesta. Následkom bolo, že mesto sa dostalo pod kuratelu. Túto príležitosť využili majitelia pozemkov, aby pozbavili (berauben) mesto o slobody. Tomu sa mesto bránilo a nasadilo všetky sily proti tomuto tlaku majiteľov a slobody si ponechali. Usilovali sa, aby od Lokátora a jeho dedičov odkúpili všetky šľachtické pozemky. Mesto sa v prvej línii pokúsilo všetky pozemky vo vlastníctve šľachticov (Grundbesitz), ktoré by mohlo získať, kúpiť, ako napr. Lányiho Hutu. Začali výkupný proces proti majiteľom pozemkov. Tento stál síce veľkú finančnú čiastku (Opfer), pretože vtedajšie šľachtické panstvo, ako rodina Andrássy, vznieslo mnohé požiadavky, ale v priebehu polovice 19. storočia, sa od pozemkového panstva konečne oslobodili. Dobšiná sa obnovila a konečne sa mohla nazvať „slobodným banským mestom“.

A takto vyzerala Dobšiná v 20. storočí:

 

(POKRAČUJEME)

Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník, 2020

 

Čítať 120 krát Naposledy zmenené štvrtok, 15 október 2020 22:51