Ilustračná fotografia z SMZ Jelšava.

Strojové vŕtanie

Postupom času bolo v histórii baníctva vyvinutých a úspešne aj neúspešne používaných pomerne množstvo rôznych konštrukcií na viaceré druhy pohonu. Nie je naším cieľom opisovanie všetkých známych typov, ale pre bližšie oboznámenie uvádzame iba niekoľko skutočností. Vŕtacie stroje v začiatkoch ich používania boli mohutné, zložité a veľmi nákladné. Boli poháňané elektrickou energiou, neskôr stlačeným vzduchom, ktorého používanie dosiahlo širší rozsah. Prvé vŕtacie stroje boli typu Burgleigh, Sachs, upravené zariadenia v banskoštiavnickom revíri (vŕtačka Richterova, Péchova, Brozmann-Kachelmanovej a iné). Známe boli vŕtacie stroje typu Siemmens-Halske a ďalej Siemens-Schückert. Postupne sa začalo so zavádzaním strojového vŕtania na mnohých banských závodoch, najprv elektrickým, potom elektricko-pneumatickým a nakoniec pneumatickým. Mechanické vŕtanie skvalitnilo používanie ľahších vŕtacích kladív, ktoré sa postupne rozšírili do slovenských baní, a tak do konca prvých dvoch desaťročí 20. storočia ručné vŕtanie úplne zaniklo. Najviac sa uplatnilo vŕtanie pneumatické, ktoré po skonštruovaní ľahších vŕtačiek našlo všeobecné používanie.

Stručný prehľad histórie rozpojovania hornín v našom baníctve (3)
Ručné  vŕtanie
 
Ručné vŕtanie v mäkkých a málo súdržných horninách sa uskutočňovalo skrutkovými vrtákmi, zhotovenými z oceľového pása prierezu obdĺžnikového alebo šošovkovitého.                                         
Ručné vŕtanie v tvrdých horninách sa vykonávalo príklopne alebo nárazove. Príklopné vŕtanie spočíva v tom, že na vŕtacie dláto, zhotovené z oceľovej tyče, ktorá je na konci vykovaná do ostria, sa búchalo kladivom (mlatkom). Ostrie dláta je mierne vyklenuté a jeho šírka je o niečo väčšia ako priemer dlátovej tyče; tou šírkou je daný priemer vývrtu. Po každom údere kladiva bolo potrebné dlátom pootočiť, pretože inak by sa zaseklo. Nárazové vŕtanie sa vykonávalo oceľovou tyčou o dĺžke do 3 m a hmotnosťou i 8 – 10 kg. Tyč je na konci vykovaná do ostria a jej vrážaním do vývrtu na jeho dno sa vývrt prehĺbuje.
Stručný prehľad histórie rozpojovania hornín v našom baníctve (2)
Ručné dobývanie
 
Ručné dobývanie bolo jediným spôsobom baníckej práce našich predkov.
Najjednoduchším spôsobom ručného dobývania je práca s čakanom, motykou (hrabačkou) a lopatou, ktorý mal upotrebenie v sypkých a drobivých horninách.
Je dlhodobo používaným spôsobom ručného rozpojovania, postupne zaniklo až po prvom použití strelného prachu v baniach. Želiezko je 15 – 20 cm dlhé, má štvorcový prierez; zhotovené je z ocele, na jednom konci je zahrotené a je nasadené na násade (porisku). Kladivo (mlatok) je zo železa, má tvar mierne zakrivený podľa polomeru asi 50 cm a je pevne nasadený na porisku spravidla z jaseňového alebo hrabového dreva. Mlatkom, držanom v pravej ruke, sa tlčie na želiezko, držané za násadu v ľavej ruke a vysekávajú sa do horniny ryhy, čím vzniknú vyvýšeniny, ktoré sa osekávajú. Vyobrazené želiezko s kladivom v skríženej polohe predstavuje oddávna znak baníctva.
Stručný prehľad histórie rozpojovania hornín v našom baníctve (1)

Baníctvo, ako odvetvie priemyslu, je prvovýrobou, lebo nevyžaduje nijaké suroviny, ale získava ich priamo z prirodzeného prostredia. Týmto pojmom nazývame vo všeobecnosti súhrn všetkých prác, ktorých cieľom je vyhľadávať, získavať, upravovať a spracovávať také úžitkové nerasty, ktoré sú z národohospodárskeho hľadiska dôležité ako základné suroviny.
Získavanie nerastných surovín je také staré ako dejiny ľudstva. Už dávnoveký človek používal rôzne nástroje a zbrane, zhotovené zo surovín, ktoré musel dobývať  Pozostatky „dobývacích“ prác primitívneho človeka sú známe už z počiatku mladšej doby kamennej.
Postupom času ľudia spoznali aj kovy a začal ich získavať z rúd. Najstarším spôsobom získavania kovov bolo tzv. ryžovanie, čo je vlastne oddeľovanie kovu premývaním vodou, ktorý obsahuje zvetralá hornina. Takýto spôsob získavania kovov či iných prírodnín však vystačil iba dovtedy, kým ich človek získaval z povrchových ložísk, kde zvetrala a dala sa ľahko oddeľovať. Ak sa však surovina na povrchu minula, bolo potrebné prenikať do hlbších častí ložiska, kde už bola hornina celistvá a o oddeľovanie kusov hornín od kompaktného celku sa človek musel postarať. Časom spoznal, že horniny žiarom krehnú a rozpadávajú sa.

streda, 20 júl 2022 13:23

Boli ste na Baníckom dni na Telepe?

Napísal(a)
Boli ste na Baníckom dni na Telepe?

Spomínate si, aspoň už len poniektorí, ako to v našom Gemeri skrášľovali prvé septembrové dni, najmä tam, kde sa väčšina ľudí živila i pracovala v baníctve, počas Dní baníkov. Málokde je dnes taká možnosť niečo podobné vidieť. A tým, kde na tento sviatok nezabudli, patrí naša vďaka. Pred pár dňami sa jedna taká slávnosť uskutočnila v obci neďaleko Železníka v Rákošskej Bani. Potvrdil mi to krátky informatívny článok, ktorý som našiel na jednej zo sociálnych sietí. Potvrdil mi to aj náš známy fotoreportér Peter Poboček, ktorý ani tentoraz tam nechýbal a poslal mi pekné zábery. Pridal som ich na záver článku, tak si ich pozrite. Autor informácie nezabudol hneď v úvode spomenúť, ako to na podujatí bolo. Tak si to prečítajte:  

Takto krásne to vyzeralo uplynulú sobotu 16. júla v Rákošskej Bani na podujatí Banícky deň na Telepe. 

Nová vyhliadka nad Železníkom ponúka nádherný výhľad z niekdajšieho „Železného srdca Uhorska“

Železník, 15. 7. 2022 – Región Gemer má významné miesto v dejinách baníctva. V stredoveku nerastné bohatstvo vynieslo Gemer na výslnie a prinieslo mu značné bohatstvo. Zlatá éra však začala až s príchodom priemyselnej revolúcie, kedy sa vyťažila na Gemeri až tretina železnej rudy v rámci celej monarchie, čím si región vyslúžil prezývku „Železné srdce Uhorska“. Ťažba železných rúd a ich spracovanie v peciach a železiarňach tu zanechalo množstvo pamiatok.
Niekdajší význam a dôležitosť lokality si uvedomujú obyvatelia obcí, ale aj nadšenci, ktorí sa rozhodli túto slávnu minulosť oživiť a dobrovoľníckou prácou prispieť k zachovaniu týchto významných pamiatok. Občianske združenie Skryté poklady Slovenska už roky zveľaďuje a propaguje Železník s jeho historickým dedičstvom a jeho najnovším projektom bolo vybudovanie vyhliadky nad kinom Železník.

Výroba železa v praveku (podľa Šarudyová, M.: Topografia železiarní na Slovensku, Košice, 1989)

Výroba železa a jeho spracovanie, nepochybne patrili k najstarším výrobným odvetviam na Slovensku. Človek začal prvý raz používať železo už v treťom tisícročí pred n. l. Nie však iba železo, ale kovy vôbec, mali rozhodujúcu úlohu pri formovaní ľudskej spoločnosti 1). Bohaté ložiská kvalitných rúd, značné rozšírenie lesov i dostatok vodnej energie, vytvorili priaznivé podmienky pre rozvoj železiarstva u nás. Po celé stáročia sa železo spracovávalo kladivom, najprv ručne, neskôr veľkým kladivom, ktorého pohon zabezpečovala vodná energia tzv. hámrom.
Na presnejšie vysvetlenie, uvádzame jednu definíciu zo súčasnosti:
Hámor je historické zariadenie, alebo dielňa, určené na spracovanie ocele a železa. Je to technologická stavba pri vodných tokoch, kde využitím energie tečúcej vody boli poháňané kováčske buchary, dúchadlá alebo mechy na fúkanie vzduchu do pecí. Z hľadiska výroby to boli prvé zárodky manufaktúr na spracovanie ocele a výrobu kovaných výrobkov 2).

štvrtok, 16 december 2021 22:22

Lanová dráha dynastie Coburgovcov v Dobšinej

Napísal(a)
Lanová dráha dynastie Coburgovcov v Dobšinej

Oblasť Gemera v minulosti predstavovala jedno z centier monarchie s bohatým baníctvom a železiarskym priemyslom spolu so súvisiacimi činnosťami, akou bola aj preprava produktov vzniknutých pri týchto procesoch. 

Ak uvážime, za akú dlhú dobu bol tu tento priemysel hlavným zdrojom zárobkových možností obyvateľstva a vývoj jeho technického vybavenia, dalo by sa očakávať, že sa do dnešných čias zachová množstvo priemyselných pamiatok. Skutočnosť je však taká, že veľká väčšina akoby sa zo zemského povrchu stratila.

V nasledujúcich riadkoch je na základe dostupných podkladov spracovaný prehľad o jednom už zabudnutom a dnes neexistujúcom priemyselnom zariadení – lanovky, ktorú dala v Dobšinej postaviť rodina Coburgovcov.  Jej príslušníci sa po dlhú dobu zaoberali baníctvom a železiarstvom, pričom okolie Dobšinej bolo jedným zo stredísk ich podnikania na Slovensku. Ak hovoríme o lanovej dráhe, nimi postavenej, je, žiaľ, nutné konštatovať, že dnes prakticky už neexistuje. 

Povrchová ťažba Coburg Maasorter

Je veľmi pravdepodobné, že každý, kto sa iba trochu zaujímal o tieto aktivity, sa stretol s pomenovaním Coburg, a to vo viacerých súvislostiach. Ide vlastne o zjednodušený názov rodiny Coburgovcov, ktorá, ako jedna zo šľachtických rodín v 19. storočí, zohrala na vtedajšom Slovensku, predovšetkým v železiarstve, jednu z hlavných úloh.
Coburgovci boli vetvou Saskej kniežacej rodiny Vettinovcov a vládli v Sasko-coburgovsko-gothajskom kniežatstve. Potomkami Coburgovcov sú vládnuce triedy v Belgicku, Portugalsku, Bulharsku i Anglicku. Začiatok pôsobenia tejto rodiny u nás sa spája s rodinou Koháryovcov, ktorá pôvodne vlastnila pohronský železiarsky komplex. Keď posledný vlastník Jozef Koháry zomrel, jeho jediná dcéra Mária Antónia Gabriela sa vydala za Ferdinanda Georga Coburga, ktorý pochádzal z tejto bohatej šľachtickej rodiny.

Kde sa v oblasti Gemera vyrábalo železo (2 – koniec)

Nadchádzajúce obrázky znázorňujú orientačne lokality železiarskych prevádzok vo východnej a západnej časti Gemera v zmysle Bartholomeidesovho súpisu z rokov 1804 – 1805 (zdroj: Hapák 1962, Frák 1973). Obrázkový dokumentačný materiál železiarskych zariadení je relatívne chudobný. Zo starších období sa uchovali kresby, či plány na ich výstavbu alebo rekonštrukciu. Vynález fotografie v roku 1839 a postupné jej využívanie znamenal, že podstatná časť zobrazení pochádza z 19. storočia a neskôr. Prednostným záujmom však boli známe väčšie prevádzky, a tak je oprávnený predpoklad, že obrázky viacerých bývalých výrobní nie sú, resp. ani nikdy neexistovali.

Strana 1 z 10