iba na svoje šťastie, neskončí sa to dobre. Nemenej slávny a nadčasový je aj román ruského spisovateľa Bulgakova - Majster a Margaréta.
Už zrejme nikto jednoznačne nemôže tvrdiť, či meno Margaréta vzniklo z názvu rastliny alebo naopak. Jedno je isté, každé leto sa rozvinú do svojho obdobia krásy na lúkach biele margaréty. Kto by nevedel, ako vyzerajú ich bežné nežné kvety? Poznajú ich dospelí i deti. Možno nielen mne sa viažu k nim prvé vlákenká spomienok na detstvo, „brodenie sa“ voňavými lúkami v Rožňavskom Bystrom, pozorovanie skokanských výkonov lúčnych koníkov, naháňanie motýľov za bzučania hmyzu a koncertovania cvrčkov. Aj venčeky z týchto kvetov sme si v dievčenskom veku ako malé víly vili a zdobili nimi pri šantení hlavy. Okrem toho sme tiež s očakávaním a plnou vážnosťou „veštili“ z vytrhaných lupienkov, či nás ten-ktorý chlapec ľúbi alebo neľúbi. Nie raz som dokvitla domov aj s kyticou lúčnych kvetov, v ktorých dominovali margaréty, aby aj z vázy potešili.
A možno aj zo závanu spomienok vznikol v mojom počítači aj kaligram – opticky a optimisticky mystická margarétka *
Text i fotografie: Ivona Ďuričová
{gallery}kultura/foto/marga{/gallery}
Kvietok a zároveň ženské meno. Margaréta je odvodená z gréckeho tvaru Margarités, čo znamená perla. Do Grécka sa vraj dostalo od Peržanov, ktorí verili, že perly sa rodia a vznikajú vtedy, keď mušle perlorodky počas mesačnej noci vychádzajú na povrch, aby sa pokochali krásou mesačného svetla a ak sa niektoré roztvorili, napadala do nich tajomná jemnosť oparu, ktorá sa premenila na perlu.