A nimi zostanú. Hneď po zápase sme bežali za nimi, aby sme sa ich najprv mohli aspoň dotknúť. Ba Juro Ivan sa s brankárom Reimannom aj rozprával, bol z nás najsmelší, možno aj preto mu zostala prezývka Ďuro Reimann.
V Tatrách som zažil aj nepríjemnú príhodu. Prišli ma tam navštíviť rodičia, otec aj matka. Na motorke ČZ 125 prešli Dobšinský kopec, aj stúpanie na Vernár. Raz sa aj prevrátili do priekopy, lebo otec matku nepoučil, a tá vraj chcela dobre jemu i sebe. Na motorke sedela prvýkrát, bicyklovať sa tiež nevedela (kto a za čo by jej bol kúpil bicykel), a tak si chuderka myslela, že v zátačke, keď sa bude otec nahýnať vpravo, tak aby nespadli, ona sa nahýnala opačne. Takže hneď na Dobšinskom kopci spadli aj s motorkou do priekopy. Pri rýchlosti dvadsať kálometrov za hodinu sa im nestalo nič, iba sa trošku zablatili. To by mi ešte nebolo vadilo. Stalo sa čosi horšie.
Moja mať mala oblečené nohavice, pantalóny! Takto odetú som ju ešte nikdy nevidel. Bola mladá, pekná, veď mala málo nad tridsať rokov, ale tie nohavice a tie pohľady mojich spolužiakov a hlavne spolužiačok?! Previnilo sa pozerali na ňu i n mňa. V duchu som sa modlil, aby čím skôr obaja odišli a aby tie nohavice hodila kdesi do čerta, lebo to akoby mi ani materou nebola. Ej, ale som si vydýchol, keď otec na štvrtý pokus odštartoval našu zetku so štátnou poznávacou značkou umičestnenou na prednom blatníku S-RA-140. Čo znamenalo, že na Slovensku (S) v Rožňavskom okrese (RA) bolo vtedy 140 motoriek rôznych značiek. Takáto vtedy bola doba technického pokroku i odievania. Keď som sa vrátil zo školy v prírode, zvykol som si aj na matkine nohavice, ktoré si obliekala výnimočne. Iba vtedy, keď ju otec niekde viezol na motorke. Aj v pohybe sa zosúladili. V zátačke sa nakláňali rovnako, nikdy sa už neprevrátili a prežili spolu päťdesiat rokov pekného, ale zložitého života.
(Úryvok z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, 2011 - so súhlasom autora)