Gemerská detektívka

Gemerská detektívka (10)

Novembrové víchrice niesli na svojich krídlach arómu bukového dymu, sviežosť kyslej kapusty, pokušenia maďarskej csípos papriky a prísľuby cesnakového všeholieku. Vo veľkých kotloch na zadných dvoroch to syčalo a bublalo, zo škár drevených udiarní sa linula vôňa slaninky, pánty na pôjdoch sa prehýbali pod ťarchou čerstvých klobások a údených rebierok. Bol čas zabíjačiek, čas všeobecnej štedrosti a veselosti.

Tá mladá Mara zo Mlýna bola tete Gitke podozrivá už odmalička. Desiate z desiatich detí a celkom iné ako ostatných deväť – slamovovlasé a pehavé, nie tmavé, so širokou sedliackou tvárou. Niežeby bola nejaký Einstein, ale v rodine pastierov a povaľačov vynikala ak ďuna v karelábe. Len čo sa preplazila rokmi povinnej školskej dochádzky, pobrala všetkých svojich sedem slivák a pobrala sa zo starého mlyna s prepadnutou strechou a kozami v pitvore hľadať šťastie do sveta.

Netrvalo dlho a mladý, agilný farár prišiel na to, kde je pes zakopaný. Jeho ovečky mali závažný problém. Závan toho problému sa niesol k nemu na kanceľ takmer z každej kostolnej lavice. Poniektorú nedeľu mal výraznú ovocnú arómu, inokedy zasa zemnito-ražnú. Jeho ovečky prepadli alkoholu! Čert aby to vzal!
     "Nak lem nychto nykomu nyšt nebere, dobre tah ak je,“ bránila teta Gitka svojich spoluobčanov. Pán farár si k nej v nedeľu popoludní prišiel vyliať srdce.

    Nie, teta Gitka nemala nijakú predtuchu. Nie, v ten deň sa neudialo nič nezvyčajné a nie, nevidela nikoho neznámeho. Nebol ani piatok trinásteho ani žiadne zatmenie slnka. Cez cestu jej neprešla žiadna čierna mačka. Vlastne to predsa len trochu nezvyčajné bolo, pretože „mašky a kury se furt po dedine špacírujú ak dámišky na korze“. Bol to obyčajný, nenápadný letný deň; obloha bola bledomodrá, júlové slnko z nej vytiahlo všetku farbu.

Teta Gitka, oblečená v cudnej flanelovej nočnej košeli, ktorú si nedávno ušila z obliečky na perinu, s láskou načúvala šumeniu vody v splachovači novučičkej toalety. To vám je fajnová vecička, takto na večer. Niežeby drevený domček, diskrétne ukrytý za bazovým kríkom na konci dvora, nemal svoje výhody: „Šlovek tam má furt šerstvý luft a výhled na hviazdy, ale ta artritída je artritída. A za to šicko dekujemo najmené oblúbenymu šloveku z dedyny. A ťjaž Európe, pravdažek,“

Roku pána 1986 sa na druhý svet pobral Báči Sváčko. Jeho sliepky si po pohrebe rozdelili susedia a domček, ktorý susedil s dvorom tety Gitky tak tesne, že zadné steny kurínov sa dotýkali, ostal prázdny. Vzdialení dedičia bývali v krajskom meste a do domčeka prišli iba raz, na pohreb a po dedičstvo. Keď videli, že jediná použiteľná vec z pozostalosti ich prastrýčka je hliníkový rebrík bez dvoch spodných priečok, vzali nohy na plecia a rebrík do zberne železa a už nikdy nikto o nich nepočul.

September je čas lúskania fazule. Teta Gitka, pani Marika a Irenka spoza kostola si vyhrnuli rukávy na vlnených svetroch ležérne prehodených cez polyesterové šatové zástery, každá z nich si cez plece prehodila sieťové vrece plné fazuľových luskov a odvliekli ich k drevenej lavičke na podstienku domčeka tety Gitky. Obradne si posadali, vyslobodili z gumákov kŕčové žily, teta Marika ponalievala do plechových hrnčekov čerstvý burčiak a pustili sa do práce.

Teta Gitka ho uvidela prvá. Práve v predzáhradke vešala bielizeň na šnúru natiahnutú medzi starou hruškou a dreveným stĺpikom plota, keď sa vyšuchtal spoza plechovej búdky na autobusovej zastávke. Rýchlo prevesila cez žinku sivé vlnené pančuchy, na palcoch a na ľavej päte poriadne zaplátané a nahla sa ponad drevné latky plota. Vyzeral hrozne. Celý bol akýsi pokrivený, zhrbený a zošúverený. Akoby ho trápila nielen reuma a zima, ale aj všetky problémy sveta.

Teta Gitka, oblečená v cudnej flanelovej nočnej košeli, ktorú si nedávno ušila z obliečky na perinu, s láskou načúvala šumeniu vody v splachovači novučičkej toalety. To vám je fajnová vecička, takto na jar, večer. Niežeby drevený domček diskrétne ukrytý za bazovým kríkom na konci dvora nemal svoje výhody, človek tam má stále čerstvý vzduch a výhľad na hviezdy, ale artritída je artritída.

Už o niekoľko dní na našej stránke začneme uverejňovať desať prípadov tety Gitky, ktoré autorka Zuzana Široká nazvala spoločným názvom Gemerská detektívka. Verím, že našich návštevníkov zaujme a bude patriť medzi ich obľúbené. Nakoniec, prečo by sme aj my na Gemeri nemali mať detektíva v ženskom prevedení, ako majú iné národy? Na úvod čítania vám priblížim začiatok detektívky:

Top