sobota, 17 december 2011 09:40

V predvianočnej chvíli s troškou ľúbostnej lyriky Doporučený

Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Jozef Vydrnák: BRATISLAVSKÁ MADONA (olej), výrez z obrazu. Azda ani niet básnika, ktorého témou by nebola láska so svojím mnohovýznamným a mnohoznačným prejavom. Možnože výnimka potvrdzuje pravidlo. Ale nepadnime do uvažovania v definíciách psychologicko - filozofických premís, zostaňme na úrovni nami bezprostredne poznateľnej a poznávajúcej na váhach hmatateľnej individuality osobnosti, kde sa môžeme pohybovať v prostredí každému známych nielen skúsenostných pravidiel. Cez emócie - pocity, úvahy vyšliapanými chodníčkami každému vlastnými. Vo vzťahoch, ktoré sú prepájané najintímnejšími silnými nitkami, ale tým viac zraniteľnejšími v záchvevoch alebo vetre vzájomnej príťažlivosti či odmietaní, súhlasu –
nesúhlasu. Ona - láska raz exploduje sopkou, raz vyviera životodarným pramienkom, raz podlieha postupnej denudácii - erózii, žije v premenách i nestálosti. I živorí. A takto ju pociťujú i básnici, aby ju prezentovali vo vzlete v nadoblačných výškach i pádoch do prachu najvšednejších, ošumelých dní - milovanú i neláskavú. Výberom niekoľkých básní niektorých gemerských poetov i tých, ktorí prechodne na Gemeri pôsobili ponúkam ich k tichým predvianočným chvíľkam pre rozptýlenie, radosť, naladenie i zamyslenie. Ak oslovia, nech rezonujú recidivujúcimi ozvennými emotívnymi rýmami zo stránok MAJ GEMER.
Miroslav Ďurinda
 

Janko Jesenský

Ivan Krasko

Ctibor Štítnický


Je láska


Balada o jednej milej


Krása

Je láska ako vetra šum,
tou chladnou dušou teplom zvanie,
vylietne z hniezda hajno dúm,
v nich slza slasti lícom skanie, 

Lež ako chytiť vetra van,
ach, ako s nim letieť do diali?
On odšumí a prázdnu dlaň
si prikladáme na tvár v žiali. 

A žiaľ za nim je vlny žbln,
hľa vidno ju a ďalej plynie
a za  ňou celá čiara vĺn
sa tvorí, celá čiara hynie. 

Ach, ako prikázať jej: stoj!?
Nech na vlnu sa vlna zbiera.
O, zlatovlasý anjel môj,
už v žití všetko odumiera. 

Nepoviem 

Vravela si, že čo poviem,
oči moje vysmievajú,
Čo zas oči moje vravia,
to mi ústa podvracajú.
 
Čo sa v duši mojej skrýva,
oko pera nevypovie.
A to sa snáď láskou vrelou,
nekonečnou túžbou zovie.
 
Ty si prvá, čo si moju
dušu správne pochopila.
Ale mlčím- kebych vravel,
zas by si mi neverila.


 

Ľudo Lašán

Prezradená mladosť

Jazmínom si zaváňala,
konvalinkou zvonila.
Bielym prstom v dverách srdca
tichosť si mi zlomila.
 

S vánkom si sa priatelila,
na rtoch niesla medokýš.
V rozochvení šepkala si:
Nie, o tomto nenapíš.
 

Ale raz i hrozno zbronie,
sladkosť zverí poháru.
Niet tajnosti, ktorú časom
nedáš ľudom do daru. 



Yvone du Rich

Po jednej hre 

Predstavenie nášho dua
odpílila opona.
Doznieva len hluchý potlesk,
repríza sa nekoná.
 

Olovené ťažké kroky
usadili sa pod stôl.
V ošarpanej starej šatni
prievan okno zabuchol. 

Starý účes, kostým, rola,
odkopnuté do kúta.
Váza smiešnych ideálov
praskla, celá zvädnutá.
 

Odslzím si vatou oči,
ty už cvičíš novú hru.
Aj ja budem ešte hviezda!
(V monodráme
„Zabudnúť“). 


Vladimír Morávek: ANJEL S KVETINOU, (kolorovaný jedlý gaštan.




















Eva Kováčová

Milovanie 

Pád do tmy,
vzdych bez zvuku,
len vibračné chvenie tela.
 

Rozpúšťajú sa slzy,
zelené a chladné.
 

Zbytočne sa približujeme.
Tak ľahko sa kráča do samoty,
spolu. 

Tušená

Moja láska mi uniká, stráca sa,
rozplýva
a predsa silnie, rastie a rozvíja sa
akoby vo mne vystreľovala
ostré náboje ... 

Doráňaná som až do krvi. 

Ty už len vkročíš
do kvitnúcej záhrady,
kde sladko spievajú neexistujúce sláviky
a vonia čosi
ako spálenisko,
ktoré
nevidieť
 

Dnes ešte zdá sa, kráča vedľa mňa
ulicou zvlhlou hmlami dňa –
nevinná s bájom bohyne,
jak chodievala popri mne. 

Dnes ešte vidím bielu tvár
i vlasov zlatú svätožiar,
jak chodievala popri mne
kol zmĺklej, vetchej svätyne. 

A predsa dnes už blúdim sám
ulicou kde len zmĺkly chrám,
čo opustili kresťania,
by hriešny robil pokánia. 

Jedinú, len jedinú

Jedinú, len jedinú
mal som rád v živote,
aj tú som opustil
v žiali a v tesknote...
Hej, dávna milenka,

spomínam deň, čo deň –
duše tak bielunkej
bol som ja nehoden.
 

Nie jedna, ani dve
rady ma mávali,
všetky však nechali,
nie teskno, nie v žiali...
Hej, dávne milenky,
zabudli na mňa ste,
ostal som samotný
ako stĺp pri ceste. 

Dávne vy milenky,
dnes mám vás všetky rád
a okrem jedinej
zdravím vás nastokrát!
Tú jednu nemôžem,
bárs by chcel deň čo deň:
duše tej bielunkej
pozdrav môj nehoden. 



Ján Stacho

Na teba, láska 

Na teba, láska píšem svoju ódu.
Kde ale začať, keď si úžasná?
Nuž azda vtákmi za pochodu. . .
Smeruješ spolu s nimi do krásna. 

Tanečným krokom ideš k cintorínu.
Si jedinečná, či skôr jediná.
Ty zo mňa zmyješ všetku ľudskú špinu.
Ty skvelá žena, ktorá spomína. 

Žiarivý úžas! Žena nad úžasy!
Budúca matka! Neha materí!
Anjel sa spevom taktiež k tebe
hlási.
 

V náručí si sa vzlykom celá chvela.
A chvieť sa budeš nielen zástere!
Budeš mať muža akého si chcela.

Žiť

Býval to čestný básnik na paripe.
Z koňa však spadol zostala len česť.
Dnes zimný mrázik do skla okien rýpe.
A kto s a bude na paripe niesť? 

Snáď jeho láska. Tej však stále nieto.
A on tak vrúcne túži po žene!
Keď príde ona vráti sa s ňou leto.
Tá túžba tá ho k smrti doženie. 

Už zmizol anjel v zimnom páperí.
A básnik stále pieseň lásky hľadá.
Vše zablúdi mu kliatba na pery. 

Len vetry zaňho pieseň vynôtia...
Ich, pieseň tá je neustále mladá.
Poznám ju, je to pieseň života. 



Ondrej Nagaj

Všetko to krásne
čo sme prežili
je iba zlomkom
nesplnených túžob.
Akoby z diaľky
večné hodiny
odkukávali
náš čas pred osudom.
 

Ak ma máš rada,
prečo z trpkých minút
skladáš mi deň
ako z tehličiek?
Dobre vieš, láska,
že chvíle čo plynú,
preniknú srdcom
a viac ich už niet. 

Preto tak túžim
po tebe ako slnku.
Nech tmy sa
v bleskoch rozplynú,
nech sa ťa môžem
svojou láskou dotknúť
- aj keď pritom
stúpim na mínu.
 

Láskanie  II

Tak ťa už nikto nebude mať rád.
Som len ja a tisíc živých stromov.
Za tvojim dychom vylákal ma hlad,
za tvojim hlasom pritiahlo ma slovo.
 

Odpusť, láska moja nehladkaná,
toľko nehy nosím so sebou,
že ti môžem tvárou do rúk padať,
kým nepovieš, že to bolelo.
 

Tá rozprávka vždy so šťastným koncom
akoby nám ušla z našich vrát
a sama sa rozletela nocou.
Takto už nikoho
nebudem mať rád. 

Neujdeš krása smädu
predjarnou slávobránou
mám prsty plné medu
a hračky ktoré zvedú
skĺzneš sa teplou stráňou
môj plam ťa zachytí 

Pri tejto strašnej dráme
zakliata v búrke hmotnieš
Stretnem sa s tebou v bráne
ešte si nezahráme
budem ťa hľadať potme
cestami do seba 

Keď Boh v nás tebou vzplanie
napíš nám všetkým v dlane
že tvoje oči lanie
vypili umieranie
a dýchni pokoj na ne
pre život najplnší. 


Michal Andrej Škrovina: BETLEHEM, (drevená hračka)















Milan Kraus

Zasnúbenej 

Len magnézium, čo sa zapáli,
vyšľahne, zhorí, málo tepla dá,
to bola láska. Pravda neznali
sme, že jak vzbĺkne, tak i zapadá.
 

My snením sme si chvíle krášlili,
svet ilúzií skutočným sa zdal.
Potom ste sa mi z očí stratili,
potom vám iný snubný prsteň dal.
 

Tak bolo to len mámenie a klam,
môžem sa vrátiť z tejto cesty späť.
Majte sa dobre, ruku vystieram
do prázdna, lebo. . . lebo vás už niet. 

Sklamanej

Ty plačeš, a on zmizol ktovie s kým a kam.
Vyhol sa tvojim slzám výčitkám.
 

Ty sušíš ručník, ručníček mokrý plakaný.
On míňa dni, dni míňa v zabúdaní. 

Ty čakáš list, jak žobrák čaká groš.
Vyhne sa vášmu domu listonoš 

a ruka tá na dvere už viacej nezaklope.
Penelope! 

Len tupý bôľ, kým zacelí sa rana:
A budeš hrdá, v žiali vyrovnaná. 

Však možno raz ...

Však možno raz . . .(že lejak plieska na ulici)
prístrešie niekto u vás poprosí si. 

Niekto ,čo potme vyhľadá váš dom.
Bude to on. 

A ovanie ho tvojho smútku tíš.
Prosebne zdvihne zrak a ty mu odpustíš. 

A ty  mu odpustíš? 


 

Miroslav Ďurinda

Nuž nemienim sa srdcu zodpovedať,
že verš mal často lásku na mysli,
čo mi dnes chýba je len z prázdna bieda.
Vždy vyvažujem prehry pocitmi. 

Čo nesplnil som, v čom mám dlhy?
V čom hriešnik, blázon, či len slabý?

človek si sebou po výčitkách chodí.
Raz bez zásady, potom bezohľadný. 

Ak prečítate tieto state –
pred spánkom a či na priedomí –
tiež zacúvajte, v drobných spočítajte.
Aj z momentov sú neskôr veľké dojmy. 

Ak poslom k ušiam sú aj básne,
sluchom sa vraciam v núdzi za nimi.
Objímam v slnku z lásky námet –
od srdca zákon bol mi najbližší. 

+++

Čo uletelo a čo zabolí,
keď sa čas básne nabok kladie,
kam som to zašiel v biednom pohodlí –
chcem o ňu oprieť zrak jak o zábradlie.
 

A dodnes chránim kľúče k slákom,
keď ďalší vlak mi z diaľok zobe –
jeden smer, slov je k piesni málo.
Mám iba tranzit stále na pochode.
 

A dotyk doznie ako včasný zvon,
kohože chcem dnes bežiac osloviť,
kto zostal visieť v básňach profilom,
že máva zvnútra rýmom oproti? 

Zas cítim vôňu vlasov z večera
po prvej . . . sedí na peľasti –
rozprávkou už je pri mne povedľa.
ibaže ako, ako, princíp prelstiť?.
 

Jozef Barta: SVäTÁ RODINA I., (reliéf, orech)
 


{jcomments on}

 

Čítať 3785 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:59

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!