streda, 26 október 2022 10:37
Stručný prehľad histórie rozpojovania hornín v našom baníctve (2) Doporučený
Napísal(a) M. Rozložník
Ručné dobývanie
Ručné dobývanie bolo jediným spôsobom baníckej práce našich predkov.
Najjednoduchším spôsobom ručného dobývania je práca s čakanom, motykou (hrabačkou) a lopatou, ktorý mal upotrebenie v sypkých a drobivých horninách.
Je dlhodobo používaným spôsobom ručného rozpojovania, postupne zaniklo až po prvom použití strelného prachu v baniach. Želiezko je 15 – 20 cm dlhé, má štvorcový prierez; zhotovené je z ocele, na jednom konci je zahrotené a je nasadené na násade (porisku). Kladivo (mlatok) je zo železa, má tvar mierne zakrivený podľa polomeru asi 50 cm a je pevne nasadený na porisku spravidla z jaseňového alebo hrabového dreva. Mlatkom, držanom v pravej ruke, sa tlčie na želiezko, držané za násadu v ľavej ruke a vysekávajú sa do horniny ryhy, čím vzniknú vyvýšeniny, ktoré sa osekávajú. Vyobrazené želiezko s kladivom v skríženej polohe predstavuje oddávna znak baníctva.
 |
|
|||
| Rozpojovanie pomocou želiezka a kladiva | ||||
 |
Želiezko, mlatok a banícky znak (podľa Martínek 1952, s. 125) -:
Vo vrstevnatej hornine, alebo v hornine s trhlinami, sa želiezko zarazilo do medzery, porisko sa vytiahlo a želiezko sa zarážalo hlbšie a predstavovalo tak klin. Na klinovanie sa okrem toho používali aj štvorboké oceľové kliny, ploché kliny a rôzne kladivá; obyčajné o váhe 1 – 3 kg ovládateľné jednou rukou alebo ťažké kladivo o váhe asi 5 kg ovládateľné oboma rukami.
|
Banícke náradie podľa Agricollu (De re metallica libri XII, 1556)
A ... želiezko
B... zasekáček
C... žumpové želiezko
D... skalný klin E... klin
F... hrubý klin G... plechový klin
H... drevená rukoväť
I... želiezko s rukoväťou
Rôzne druhy kladív podľa Agricollu (De re metallica libri XII, 1556)
A... zásekový mlatok B... mlatok C... pucka D... dvojručná pucka E.. perlík F... drevená násada G... násada v zásekovom mlatku.
Rozpojovanie pomocou želiezka a kladiva (zdroj: Návšteva bání, Praha, 1873)
Rozpojovanie pomocou želiezka a kladiva, ako prácny a namáhavý, napriek tomu veľmi dlho používaný, pracovný postup, umožňoval dosahovať postup pri razení banských chodieb iba 8 – 10 m ročne. Keďže od úspechu rozpájania závisel výkon baníka, v priebehu času bola tomto problému venovaná neustála pozornosť s cieľom uľahčiť celý postup. Úsilie v tomto smere bolo dlhé desiatky rokov neúspešné, a tak až do 17. storočia sa hornina rozpájala ručne. Historickým medzníkom sa stal až rok 1627, kedy sa v baniach prvý raz použil na rozpojovanie horniny strelný prach.
Využívanie účinkov strelného prachu
Zaujímavou skutočnosťou je, že čierny strelný prach (zmes liadku draselného, dreveného uhlia a síry), ako najstaršiu známu výbušninu na svete, vynašli už v 7. až 9. storočí v Číne a do Európy prenikol v 13. storočí. Od tej doby sa prednostne používal na vojenské účely, ale vyskytol sa aj prípad, keď jeho použitie malo súvis s baníctvom. Zo záverov bádateľskej činnosti odborníkov (Faller 1936,1961) vyplýva, že pri dobýjaní hradu Várpalotai vár vo Vesprémskej župe v roku 1533 vojskami veliteľa menom Jeromos Laszki, boli povolaní baníci z vtedajšieho Nižného Medzeva, ktorí banskou chodbou podrazili múry hradu a následne ich rozstrelili, takže útočníci ľahko vnikli do hradu a obrancov zajali. Vtedajší baníci teda použili strelné práce už skoro o sto rokov skôr ako v banskoštiavnických baniach, i keď možno povedať, že aj na vojenský účel.
Znázornenie hradu Várpalotai vár z roku 1593 a fotografia jeho súčasného stavu
(zdroj Wikipedia)
Prevratným všeobecne známym počinom bolo však prvé použitie strelného prachu pri razení banskej chodby v baniach okolia Banskej Štiavnice. Využívanie účinkov strelného prachu bolo predtým známe najmä v súvislosti s dobýjaním hradov a tak nebolo zvláštnosťou, že na tento účel využívali baníkov. Z tohto pohľadu aj Gašpar Weindl, pôvodom z Tirolska, ktorý v týchto baniach vykonal prvý odstrel, mohol predtým účinok strelného prachu spoznať práve v súvislosti s dobýjaním hradov. Gašpar Weindl prvý raz použil čierny strelný prach pri razení banskej chodby 8. februára 1627 v Hornej Biber štôlni. Zo zápisnice banskoštivnického banského súdu (ŠÚA-odd. banských fondov 7. zväzok séria “Protocollum“, s.7-8, r. 1627) vyplýva, že v tento deň komisia, pozostávajúca z prevádzkovateľov, úradníkov a zástupcov banského súdu, ktorými boli banský majster Juraj Putschner, banský prísažný Gašpar Pictorius a pisár banského súdu Krištof Spilberger navštívila miesto odstrelu. Zo zápisu, ktorý dňa 16. februára 1627 menovaní podpísali vyplýva nasledovné:
Po obhliadke miesta odstrelu v štôlni, komisia konštatovala, že odstrel sa vydaril a že žiadna výdreva chodby nebola poškodená. Dym sa po odstrele rozplynul za štvrť hodinu. Bolo však isté, že vykonávať odstrely odrazu na viacerých miestach sa nedoporučuje, keďže by sa tým obmedzovala práca baníkov. Komisia doporučila, že by bolo cieľavedomé, ak by sa odstrel vyskúšal aj v prekope Daniel, kde, pre vysokú tvrdosť horniny museli prerušiť práce. Na otázku členov, či by Gašpar Weindl bol ochotný vykonať odstrel aj na dolnom obzore prekopu Daniel, odpovedal, že ak by mu pridelili 40 – 50 baníkov, zaučí ich na vykonávanie strelných prác a zaučí aj úspešnosť výsledku. Keďže prideľovať baníkov nie je v našich možnostiach, členovia sa opýtali, či by mohol zabezpečiť 40 nových baníkov. Z jeho odpovede vyplynulo, že ak by dostal cisársky cestovný pas, zabezpečil by ich z Tirolska a títo vy boli schopní vykonávať práce na všetkých pracoviskách, teda aj v zvážniciach, štôlňach a šachtách. Rozšírenie používania strelného prachu však nebolo bez problémov, malo zástancov i odporcov, často tu úlohu zohrali aj vzájomné vzťahy. Jeho udomácnenie u nás si vyžiadalo okolo pol storočia. K jeho širšiemu používaniu dochádza v 18. storočí. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že i keď spomínaná zápisnica banského súdu z roku 1627 dôveryhodne preukazuje uvedenú skutočnosť, viacerí nemeckí autori, bez uvedenia písomných archívnych dokumentov, tvrdili, že prvý odstrel v baniach uskutočnil už v roku 1613 Matiáš Weigel, resp. Weigold v banskej chodbe vo Freibergu. Vyriešenie týchto odlišných názorov na dobu prvého použitia strelného prachu v baníctve, znamenala publikácia Baltazára Röszlera („Speculum metallurgiae politissimum oder Hell-polieter Berg-Bau-Spiegel“) vydaná roku 1700 v Drážďanoch, ktorá jednoznačne uvádza, že použitie strelných prác v roku 1627 sa z banskoštiavnických baní rozšírilo do Nemecka.
Čiernobiela fotoreprodukcia nástennej maľby znázorňujúcej prvý odstrel v Hornej Bieber štôlni v roku 1627, ktorá je v budove Ústredného banského múzea v Soproni – Maďarsko (podľa Bohus, 1983)
Razenie banských diel, pomocou strelných prác, si ale vyžiadalo zmenu v tom, že sa rozšíril počet potrebných pracovných operácií. Prvou boli vrtné práce (vyvŕtanie vrtnej diery a jej vyčistenie), potom nabíjanie vrtnej diery trhavinou spolu s prípravou roznetnej náložky, utesnenie nálože a nakoniec jej odpálenie.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
Zverejnené v
Baníctvo
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-