 Škvrny salamandry-1.jpg)
Nárečie (79)
Dlho očakávaná Gemerská nárečová čítanka je na svete
Napísal(a) Gabriel Rožai
Gemerská nárečová čítanka, ktorej autorom je významný slovenský dialektológ profesor Štefan Tóbik (1909 – 1969), rodák zo západogemerského mestečka Hnúšťa, sa dočkala svojho knižného vydania!
Časť niekoľko desaťročí strateného rukopisu z autorovej pozostalosti bolo možné publikovať vďaka iniciatíve jeho vnuka prof. Reného Matloviča a editorskej práci prof. Júlie Dudášovej - Kriššákovej, pôsobiacej v Centre jazykov a kultúr národnostných menšín Prešovskej univerzity v Prešove. Táto vzácna dialektologická publikácia nie je jediným aktuálnym knižným výstupom doteraz nepublikovaného výskumu Štefana Tóbika. Ešte pred ňou bola v roku 2018 publikovaná aj prvá časť rozsiahleho autorovho spisu s názvom Gemerské nárečia I/1, ktorá približuje členenie a charakteristiku celej gemerskej nárečovej oblasti.
Nižnoslanskym nárečím: Verkolák, čuó deti si pojeduól
Napísal(a) Slosäriková
Od dávnych čias sa aj na hornom Gemeri povráva, že v časoch pred Vianocami, od Kataríny po Luciu, sú tieto dni označené ako strídžie dni. Povedzte, čo by sa stalo, keby sme ich nejakým spôsobom pripomenuli aj dnešnej mladej generácii. Ako pripomienku na dávne rozprávanie o strigách, strašidlách, či neskutočných príbehoch som si vybral rozprávanie pani Slosärikovej, rodenej Dovcovej, ktorá celý svoj život žila iba v Nižnej Slanej. Uverejňujem ju v nižnoslanskom nárečí tak, ako jej rozprávanie spracoval Adalbert Ladislav Arany z Betliara. Ako jazykovedec a múzejník bol od roku 1949 kustódom v betliarskom kaštieli a v rokoch 1956 – 57 riaditeľom Baníckeho múzea v Rožňave. Rozprávanie pani Slosärikovej je tiež uverejnené v knižke pána Martina Gallíka Za cisára pána. S jeho súhlasom ju pre vás uverejňujem aj na stránke Maj Gemer.
Krátkym humorným príbehom o farárovi, ktorý chodieval na zálety, Vám chceme priblížiť gemerskopolomské nárečie v podobe, v akej sa používalo v prvej polovici 20. storočia. Príbeh rozprávala v tom čase šesťdesiatročná Zuzana Chocholová bývajúca vo Veľkej Polome. Text bol uverejnený v roku 1936. Zapísal ho dialektológ Jozef Szabó (Orlovský).
Poznámka:
Vzhľadom na snahu zjednodušiť čitateľnosť sme v texte urobili drobné úpravy týkajúce sa interpunkcie, splývavej výslovnosti slov, zápisu niektorých špeciálnych znakov, prípadne sme doň doplnili poznámku. Originál textu sa nachádza vedľa tohto príspevku.
Deviateho januára tohto roku by sa bol dožil náš známy folklorista a zberateľ ľudových piesní na celom Gemeri Ondrej Herich 84 rokov. Pochádzal z baníckej obce Sirk, nachádzajúcej sa neďaleko Revúcej, kde v roku 2006 zomrel a kde je aj pochovaný. Počas svojho života ostal verný rodnému kraju a odvďačil sa mu aj niekoľkými knihami, ktoré prezentujú celú jeho snahu zachovať to najcennejšie, čo zostalo medzi ľudom - ľudové piesne a zvyky nachádzajúce sa ešte aj podnes v tomto regióne. Známa je najmä kniha napísaná v sirkovskom nárečí Šva sä stálo, ši sä nestálo... Ondrej Herich ju napísal spoločne s Ing. Jánom Dachom z Mokrej Lúky. Ten ju obohatil niekoľkými poviedkami zapísanými v mokrolúckom nárečí. Obidve nárečia boli pomerne dosť rozšírené a donedávna aj najpoužívanejšie z gemerských nárečí. Dnes sú takéto texty vzácnosťou aj pre iných Gemerčanov.
Blíživ sä - Šäs radošči veselošči... Na ďedžinách to bú aj šäs zakáläšok. Edná ťetka aj vešer pred zakáläškó tašli do chliavšoka ešče poškrobkač svinku. Husi a kaški zatvorili. Neporädnia kuri, šva sä usadžili na starú jablon, nahnali do kurína a nezabudli psa spuščič z reťazi, ebi stráživ dvar pred kmínmi, šva sä v noci túläli po ďedžine a kradli šitko, šva jim prišlo pod ruki.
Edná mladá gažďžina kcela poťešič mužä a tag mu išla navarič halúški, kím príďe domó z roboťi. Šitko si nakúpila. Múku si kúpela f sklepe od Chlebničana, slaninku na rozpraženva u báčiho Mesärä, (daš mala aj doma f komore) a pre krompelíki si bula f pivnici. Sol mala v armaríke a vodu vo vedžiaräch na ládžiške za dverami f kuchini. Kislú kapustu, šva natlašili z mužom v jaseni, tašla nabrač zo súdka v léhauze.
(Vypravuje Ondrej Švický u Krajčíre) - Za prevratu richtáre obce väc šesu trávili na notárskom úrade, ako vo svojej dedine. Jä som búl v tich šäsoch ťaž richtárom. Istiaho šesu idem od notára domov. Na ceste zazrem calú kopu ženi stát pred obecním úradom. Spozoroval som, že se o dajakej zaujímavej veci rozprávejú. Dosvešovali si hlavami a rozmetávali rukami.
Prečo s deťmi hovorím nárečím a nehanbím sa za to
Napísal(a) Zuzana Široká
V našej časti Gemera ď, ť, ň, ľ nepoznáme. Zato však vieme, čo sú mókušky, zimórie, grúle a bvab. Aj moje deti tieto slová poznajú a používajú. Rovnako ako Gsäls, Gelbrieb a Weckle. Doma hovoríme nárečím. Vlastne dvomi. V pohode.
Sirkovskym nárečím: Bašík Bahil a černokňažník
Napísal(a) Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho
V dávnich šäsoch aj f Sirku luďe šakovak žili. Kus horši buli ťí mäné majetní. Ťí mali, šva dákí majetok, kone a voli trímali, buli sä lepší.A ťíto pomáhali ťím šva nemali zápräh aj tak jim dovezli z hvari drevo na kúrenia v zime.
Sirkovskym nárečím: Basa na drvaťe
Napísal(a) Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho
Aj takvato dašva sa nám prihodžilo, koj zmo buli hrač na edné zábave f "Tatralane". Ludží bulo ako maku. Kto bi si bú nahav ujdž takú príležitošč zabavič sä a zatancovač si pri Gusťíkové muzike. Nálada bula víborná. Nadránom už luďe nevládali tancovač, len spiavali a pošúvali "halgatóvi". Už aj Pišta báči, náš basista, mav toho došč pod šäpkó. Isťe aj preto sä dav nakrätnúč na to, ebi sä z basó postaviv do vozíka z velkima kolesami, šva ženi nosili stravu do fabriki.
Viac...
Bašík Huco, okrem toho, ež buli vážení gazda, buli aj vášniví polovník. A akí bi to bú polovník, kobi nemav porädnu "duplóku". No a koj už mali tú flintu, viužili to aj pri zakáläške. Pódali si, preš bi oni neborákovi krmníkovi zaživa fpárali do grgu nvaž. A tak sä rozhodli, ež ednó ranó z flinťi do hlavi mu ukonšä život a potom mu spustä krv.
To, že Ján Brocko je gemerský básnik, ktorý sa zapísal zlatými písmenami aj do histórie Povstania, je pomaly známe i našej mladšej generácii Tohto roku pribudla na jeho rodnom dome v Revúcej pamätná tabuľa ako vďaka jeho rodákov predovšetkým za jeho básnickú tvorbu. Postupne spoznávame jeho básne i život,
V Betliari sa podarila ďalšia dobrá vec - pokrstili Slovník betliarskeho nárečia
Napísal(a) Ľ. J. Š.
V sobotu 29.10.2016 bol v Betliari malý sviatok, verejná prezentácia – krst Slovníka betliarskeho nárečia, za prítomnosti obyvateľov obce, členov obecného zastupiteľstva, starostu a členov kultúrnej komisie. Akt krstu vykonali vodou z Betliarskeho potoka Mgr. E. Kušnierová a Ing. I. Špilda za asistencie autora Ľ. J. Šomšáka a starostu Ing. Ľ. Zatrocha.
Mokrolúckym nárečím: Pán doktor, ši poznáťe mojho Milánka, bars je chorí treba gu nemu prič
Napísal(a) Ondrej Herich, Ján Dacho
Bašík Andro mali už došč rokó, adaj okolo 50, koj se druhí raz oženili a po roku se jim narodžil chlapec. Malia ďeči ocoréjú raz-dva a hnedž zhánej doktora. V ďedžine doktor nebúl, len v Revúci a chlapca bulo treba ratovač. Ešče šeščia aš f ťia šesi už zavedli počtári do ďeďžini telefón a dali ho do kršmi.
V kršme bulo
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-