Voľný čas (95)
Podradené kategórie
Živé obrázky, ktoré práve sledujete, som nakrútil ešte ako 18-ročný študent bez akejkoľvek odbornej prípravy, čiže ako samouk. Dnes mám už vyše 80 rokov a rovnako ich vidím, ako vy, dnes po prvýkrát od ich zrodu aj vďaka pánovi Pobočekovi, ktorý sa podujal spraviť vo forme videa moje filmárske pokusy spred hádam 65 rokov. Hoci vidieť na záberoch moju neznalosť z problematiky filmovania, dnes majú o to väčšiu hodnotu. Mám takto spolu s vami možnosť vidieť naživo moju starú mamu U Dobošky, ako využila pekné letné dni na regeneráciu, alebo svoje spolužiačky, či mladšie i staršie rodáčky pri oslavách SNP v obci Rožňavské Bystré, keď na budove OSŠ slávnostne odhalili hrdinom Povstania z našej obce Pamätnú tabuľu.
Slovenskí včelári práve dosiahli mimoriadny úspech na 47. svetovej včelárskej výstave Apimondia v tureckom Istanbule v dňoch 24. až 28. augusta 2022, kde získali dokopy 28 medailí. Druhé skončilo Poľsko s 12 medailami, ako tretia sa umiestnila Brazília, ktorá získala 8 medailí.
Na tejto najprestížnejšej včelárskej súťaži na svete a jedinej svojho druhu obhájil Tibor Vargapál z Košíc po tretí raz titul najúspešnejšej včelárskej farmy na svete. Jeho včelárska farma VARGAPÁL z južného Zemplína, ktorá sa nachádza v dedinke Hraň získala 10 medailí - 7 zlatých, 2 strieborné a 1 bronzovú. Stali sa tak najúspešnejšou včelárskou farmou na svete v počte získaných ocenení.
Nejde o jediný úspech slovenského medu. Aj na predchádzajúcej výstave v kanadskom Montreale bol slovenský včelársky tím najlepší.
Posielate svojim blízkym či priateľom pohľadnice? Aj posielanie vianočných a novoročných pozdravov má svoju tradíciu.
Vianoce sú pre mnohých z nás najkrajšími sviatkami v roku. V predvianočnom období myslíme častejšie na svojich blízkych, priateľov a známych.
Pohľadnice boli kedysi najčastejším prostriedkom komunikácie medzi ľuďmi. Skutočné poslanie pohľadnice ako praktickej formy prenášania krátkej správy alebo pozdravu sa vykryštalizovalo vtedy, keď bol obrázok približne taký dôležitý ako text.
História vzniku pohľadníc, aj tých vianočných, je veľmi zaujímavá. Krátky pohľad do minulosti nám prezrádza, že vo Francúzsku už začiatkom 17. storočia posielali mníšky z francúzskych kláštorov k Vianociam svojim známym a svojim prívržencom vlastnoručne maľované obrázky s náboženskými motívmi.
Medovnikárske remeslo má svoju tradíciu aj v Rožňave
Napísal(a) S. Holečková
Medovnikárstvo, špecializované potravinárske remeslo zamerané na výrobu sladkého pečiva – medovníkov, má svoju tradíciu aj v Rožňave.
Pôvodne medovnikári spracovávali výlučne medové cesto z medu, ražnej alebo pšeničnej múky a vody. Presnú receptúru na jeho prípravu si veľmi prísne chránili a dokonca dedili z generácie na generáciu. Najdôležitejšou surovinou bol med. Od jeho kvality závisela nielen kvalita medovníkov, ale aj prestíž medovnikára. Cechové artikuly preto kládli dôraz na kúpu kvalitného medu a prísne zakazovali kupovať med od priekupníkov. Cesto sa vyrábalo do zásoby a skladovalo sa uložené v drevených debnách na tmavom mieste. Čím bolo cesto odstátejšie, tým bolo zároveň kvalitnejšie. Kúsky tuhého cesta sa potom vtláčali do foriem. Známe boli rôzne typy foriem. V období, keď medovnikárske remeslo dosiahlo svoj vrchol, sa používali drevené vyrezávané formy s rôznymi motívmi (náboženské motívy, deti v perinke, bábiky, postavy v dobovom odeve, husári, koník, kohút, srdce, abeceda, motívy kvetov a pod.).
Na fotoreportáž z Držkobrania sa nám ozval ich organizátor Miroslav Melich
Napísal(a) M. Melich
Píšem Vám ohľadom akcie Držkobranie, ktoré sa konalo v 8. augusta 2020 v obci Rovné, časť Burda. Nápad skrsol v mojej hlave. Keďže mám chalupu v susednej obci Poproč a chodím s rodinou na výlety po okolí, všimol som si, že sa v tej krásnej doline nič nedeje. Veľmi rád varím (amatérsky) a mám strašne veľa priateľov, ktorí majú radi kotlíkové držky, tak som sa rozhodol, že si urobíme takú malú súťaž.
Nakoniec z toho bola obrovská akcia, ktorú nečakal nikto. Vzhľadom na to, že som na túto akciu nemal ani jedného sponzora (všetko som platil zo svojho), sa mi podarilo vyčarovať jednu nádhernú akciu, kde sa stretli rodáci z okolia. Ľudia si zaspievali, pospomínali a hlavne sa po dlhom čase zabavili vo svojom okolí. Detičky mali rôzne atrakcie. Cez známych sa mi podarilo doviesť známu ľudovú hudbu Ondreja Molotu z Detvy (Ďatelinku), spevákov z FS Jánošík z Fiľakova, heligonkára Juraja Krahulca s manželkou Stelou a FS Hrnčiarka z Hrnčiarskych Zalužian. Moderovania akcie sa ujal známy televízny kuchár Vilo Habo. Hlavný porotca bol Miloš Lachkovič.
Takmer 30 vystavovateľov z Čierneho Potoka sa prezentovalo s viac ako 150 produktami svojich záhradok
Napísal(a) J. Pupala
V malej, ale malebnej obci so 130 obyvateľmi, nazvanej Čierny Potok, zorganizovali dňa 19.9.2020 od 11.00 do 18.00 hodiny členovia miestnej organizácia Slovenského zväzu záhradkárov už tretí ročník výstavy plodov svojich záhrad, zeleniny a ovocia. Tak sa takmer 30 vystavovateľov prezentovalo s viac ako 150 produktami svojich záhradok. Medzi nimi bolo aj 12 detských producentov, ktorí boli ocenení medailou. Na základe hodnotiacej poroty pod vedením predsedu Bc. Antonína Pupalu, boli vyhodnotené produkty v kategórii ovocie: prvé miesto získala Ing. Hanka Sebíňová za hrušku „Kongresovka“, druhé miesto Slivka modrá Maroš Šufliarsky a tretie miesto Hrozno stolové biele 82-ročný Ondrej Hriň.
V kategórii zelenina: prvé miesto získal Ing. Peter Hriň za 11 druhov fazulí (ale ocenenie patrí aj manželke Zuzke, lebo ona ich okopávala a polievala), no a druhé miesto prenechal manželke Zuzke Hriňovej za nádherný hlávkový kel.
Remeselné tvorivé dielne pre deti, neďaleko Klenovca, na Ráztočnom realizovali 15. – 21.8.2020 Občianske združenie RODON Klenovec, Gemersko – malohontské osvetové stredisko v Rimavskej Sobote v zriaďovateľskej pôsobnosti BBSK, Obec Klenovec Aktivita sa konala v rámci projektu Tvorivé dielne hudby, tanca a tradičných ľudových remesiel, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Cieľom projektovej aktivity bolo vytvoriť edukačné aktivity pre deti počas letných prázdnin, v ktorých mohli získavať nové zručnosti, kvalitatívny rast v oblasti tradičných ľudových remesiel, pod vedením erudovaných lektorov, animátorov a pedagógov z praxe. Počas týždňa malo pätnásť detí možnosť spoznávať tradičné remeselné techniky s remeselnými majstrami. Okrem pracovných činností sa na pobyte deťom venovali animátori Zuzana Jakabšicová, Renáta Brdniarová, Lucia Zvarová, Pavel Chmelko a vytvárali s nimi aktivity, ktorými ich učili kreativite, súdržnosti, pracovať v skupine.
Slovensko chutí ako parené buchty s makom a gemerské guľky s údeným mäsom, vravia moje deti, no za svoje obľúbené jedlo vyhlasujú bolonské špagety a kebab.
Niežeby sme ten kebab mávali na stole denne, nanajvýš tak dvakrát za rok, ale do kolónky obľúbené jedlo v populárnych detských pamätníčkoch nenapíšete predsa halušky či nebodaj šošovicový prívarok. Aj keď nám chutia. Po prvé halušky v Nemecku nikto nepozná a po druhé, halušky, pirohy a pečeňové knedličky nie sú cool. Pizza, pasta, hamburger, gyros a tortily sú. Rezeň je niekde tak na pomedzí, podľa toho, kto sa pýta.
Na návšteve, alebo čo všetko dokážu šikovné ženy z Gemerskej Polomy
Napísal(a) Danka Červenáková
Na stránkach Polomských novín bolo toho už mnoho, čo tam prezentovali z obce Gemerská Poloma na hornom Gemeri. Veď tento zaujímavý titul pravidelne štvrťročne vychádza už 23 rokov a stále má o čom informovať Polomcov. Mnoho obcí na Gemeri im ho môžu závidieť. "Opäť sme prijali milé pozvanie." Tak sa začína príspevok, ktorý je uverejnený v poslednom decembrovom čísle vlaňajšieho roku. Autorka príspevku pani Danka Červenáková pokračuje: "Navštívili sme pani Marienku Antalovú a hneď pri vchodových dverách nás zaujala jesenná dekorácia. Po pár krokoch v interiéri sa nám naskytol pohľad na ďalšie zaujímavé väčšie, či menšie prezenty, a tak nech sa páči - vstúpte spoločne s nami a preneste sa do sveta upleteného z papiera."
Cítite? To sa príjemná sladká vôňa pečiva nesie vzduchom z Revúcej
Napísal(a) Grétka Citrjaková
Príjemná sladká vôňa pečiva sa nesie vzduchom kultúrneho domu aj na druhý deň po vydarenom podujatí, ktoré bolo v znamení zákuskov, ochutnávania pálenky a súťaženia o najlepšie vianočné pečivo.
Druhý ročník „Sladkých Vianoc“ pre verejnosť. Aj takto by sa dalo stručne opísať včerajšie stretnutie, ktorého sa zúčastnili všetky vekové kategórie. Lákadlom pre deti bolo najmä zdobenie medovníkov, ktoré vopred upiekli šikovné členky ZO JDS. Rodičia a školáci sa tešili predovšetkým na ochutnávku vianočného pečiva, z ktorého potom vyberali a hlasovali za svojho favorita v kategórii „Cena verejnosti“.
Viac...
O nevšedných záľubách a aktívnom živote potápača, zberateľa, inštruktora Petra Ferdinandyho z Revúcej
Napísal(a) Vladimír Oravec
V tomto roku sa významného životného jubilea dožíva jeden zo zaujímavých ľudí, žijúci v našom meste, v Revúcej – Peter Ferdinandy. Potápač, zberateľ, inštruktor. Vlastní najväčšiu zbierku potápačskej techniky, fototechniky a potápačských hodiniek na Slovensku, ktorá sa nedávno dostala do Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a pripravuje sa pre ňu stála expozícia. O nevšedných záľubách a aktívnom živote Petra Ferdinandyho sa s ním rozprával Vladimír Oravec.
- Zaujalo ma, že si sa vlastne nenarodil v Revúcej, hoci tvoja rodina je spojená s mestom.
Nie, narodil som sa v roku 1948 v Žiline, ale celý život som prežil v Revúcej, kde moja rodina žije už niekoľko storočí.
V Čiernom Potoku záhradkári vystavovali vlastné eko-produkty
Napísal(a) J. Pupala
Hoci počtom obyvateľov malá obec Čierny Potok je rozložená pozdĺž potoka rovnakého mena, má takmer 4 kilometre. Pritom kataster sa tiahne takmer o kilometer viac. V obci zanikla škola, potom krčma a nakoniec aj obchod. Za základnými potravinami musia chodiť nakupovať obyvatelia do susedných obcí. Nuž a tak akoby sa obyvateľom ozvali ich predkovia, ktorí na dolniaky prišli takmer pred 100 rokmi najmä z Podpoľania. Úrodnejšia zem ako na lazoch prinášala lepšie a najmä pestrejšie plody našej matičky zeme. Iba v januári tohto roku založila skupinka nadšených žien v obci Slovenský zväz záhradkárov. Za svoju predsedníčku 20-členný spolok zvolil hlavnú iniciátorku založenia takejto organizácie pani Helenu Stanovú - Vilhánovú, ktorá sa po odchode do dôchodku vrátila z Košíc do svojho rodiska.
Muráň nikdy nebol bez dobrej kaderníčky! Čo Muráň Muráňom bol, nechýbal ani holič v ňom. Teraz sa už však chlapi holia sami doma, alebo vôbec nie, no stále tu máme KADERNÍCKY SALÓN MAJA, v ktorom kraľuje a vykúzli účes podľa želania ženám i mužom pani Mariana Fabová, rodená Hlodáková, pochádzajúca z Muránskej Huty. Svoje služby ponúka dopoludnia každý druhý deň od pondelka, ale na objednávku aj v sobotu. Jej salón je umiestnený v tzv. učiteľskej bytovke na námestí. V minulosti kaderníctva menili svoje centrá. Pokiaľ moja pamäť siaha, tak sídlili v obecnom i kultúrnom dome, ba i v malej miestnosti komplexu lesnej správy (teraz nová budova COOP JEDNOTA). Nakoniec kaderníctvo bolo definitívne umiestnené v spomínanej dvojposchodovej bytovke hneď na prízemí.
Bolo to pomerne dávno, keď vtedy to bolo dievča, dnes už mamička, možno už dobrá stará mama varujúca v náručí vnúčatá. Prechádzal som areálom školy, pofukoval jarný vietor, pred sebou ženúc rozviazané hárky papiera, úhľadne napísané rukou, ktorá písala, ako som už zistil, spoveď svojej duše, skrytou, ale otvorenou len autorke. Bola to úprimná spoveď svedčiaca o hlbokej vedomostnej, ale hlavne duševnej úrovni, sformovanej skoro umelecky na stránkach denníčka.
Nuž, posúďte sami.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.