Nárečie (80)
Ukážky gemerských nárečí ako príspevok k Medzinárodnému dňu materinského jazyka
Napísal(a) Marta Mikitová
Medzinárodný deň materinského jazyka vyhlásila 30. generálna konferencia Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) v novembri 1999 a od roku 2000 si ho 21. februára pravidelne pripomína celý svet. Aj tento deň je jedinečná príležitosť pripomínať si význam, hodnotu a dôležitosť materinského jazyka a zároveň príležitosť na zvyšovanie povedomia v oblasti jazykovej kultúry, ktorej cieľom je pripomenúť, poznávať, uchovávať a rozvíjať materinské jazyky ako vzácnu súčasť svojej identity. Pripomíname si v tento deň dôležitosť vlastného jazyka, zároveň ale aj menšinových jazykov a kultúrnych čŕt malých aj väčších národov.
Dlho očakávaná Gemerská nárečová čítanka je na svete
Napísal(a) Gabriel Rožai
Gemerská nárečová čítanka, ktorej autorom je významný slovenský dialektológ profesor Štefan Tóbik (1909 – 1969), rodák zo západogemerského mestečka Hnúšťa, sa dočkala svojho knižného vydania!
Časť niekoľko desaťročí strateného rukopisu z autorovej pozostalosti bolo možné publikovať vďaka iniciatíve jeho vnuka prof. Reného Matloviča a editorskej práci prof. Júlie Dudášovej - Kriššákovej, pôsobiacej v Centre jazykov a kultúr národnostných menšín Prešovskej univerzity v Prešove. Táto vzácna dialektologická publikácia nie je jediným aktuálnym knižným výstupom doteraz nepublikovaného výskumu Štefana Tóbika. Ešte pred ňou bola v roku 2018 publikovaná aj prvá časť rozsiahleho autorovho spisu s názvom Gemerské nárečia I/1, ktorá približuje členenie a charakteristiku celej gemerskej nárečovej oblasti.
Nižnoslanskym nárečím: Verkolák, čuó deti si pojeduól
Napísal(a) Slosäriková
Od dávnych čias sa aj na hornom Gemeri povráva, že v časoch pred Vianocami, od Kataríny po Luciu, sú tieto dni označené ako strídžie dni. Povedzte, čo by sa stalo, keby sme ich nejakým spôsobom pripomenuli aj dnešnej mladej generácii. Ako pripomienku na dávne rozprávanie o strigách, strašidlách, či neskutočných príbehoch som si vybral rozprávanie pani Slosärikovej, rodenej Dovcovej, ktorá celý svoj život žila iba v Nižnej Slanej. Uverejňujem ju v nižnoslanskom nárečí tak, ako jej rozprávanie spracoval Adalbert Ladislav Arany z Betliara. Ako jazykovedec a múzejník bol od roku 1949 kustódom v betliarskom kaštieli a v rokoch 1956 – 57 riaditeľom Baníckeho múzea v Rožňave. Rozprávanie pani Slosärikovej je tiež uverejnené v knižke pána Martina Gallíka Za cisára pána. S jeho súhlasom ju pre vás uverejňujem aj na stránke Maj Gemer.
Krátkym humorným príbehom o farárovi, ktorý chodieval na zálety, Vám chceme priblížiť gemerskopolomské nárečie v podobe, v akej sa používalo v prvej polovici 20. storočia. Príbeh rozprávala v tom čase šesťdesiatročná Zuzana Chocholová bývajúca vo Veľkej Polome. Text bol uverejnený v roku 1936. Zapísal ho dialektológ Jozef Szabó (Orlovský).
Poznámka:
Vzhľadom na snahu zjednodušiť čitateľnosť sme v texte urobili drobné úpravy týkajúce sa interpunkcie, splývavej výslovnosti slov, zápisu niektorých špeciálnych znakov, prípadne sme doň doplnili poznámku. Originál textu sa nachádza vedľa tohto príspevku.
Deviateho januára tohto roku by sa bol dožil náš známy folklorista a zberateľ ľudových piesní na celom Gemeri Ondrej Herich 84 rokov. Pochádzal z baníckej obce Sirk, nachádzajúcej sa neďaleko Revúcej, kde v roku 2006 zomrel a kde je aj pochovaný. Počas svojho života ostal verný rodnému kraju a odvďačil sa mu aj niekoľkými knihami, ktoré prezentujú celú jeho snahu zachovať to najcennejšie, čo zostalo medzi ľudom - ľudové piesne a zvyky nachádzajúce sa ešte aj podnes v tomto regióne. Známa je najmä kniha napísaná v sirkovskom nárečí Šva sä stálo, ši sä nestálo... Ondrej Herich ju napísal spoločne s Ing. Jánom Dachom z Mokrej Lúky. Ten ju obohatil niekoľkými poviedkami zapísanými v mokrolúckom nárečí. Obidve nárečia boli pomerne dosť rozšírené a donedávna aj najpoužívanejšie z gemerských nárečí. Dnes sú takéto texty vzácnosťou aj pre iných Gemerčanov.
Blíživ sä - Šäs radošči veselošči... Na ďedžinách to bú aj šäs zakáläšok. Edná ťetka aj vešer pred zakáläškó tašli do chliavšoka ešče poškrobkač svinku. Husi a kaški zatvorili. Neporädnia kuri, šva sä usadžili na starú jablon, nahnali do kurína a nezabudli psa spuščič z reťazi, ebi stráživ dvar pred kmínmi, šva sä v noci túläli po ďedžine a kradli šitko, šva jim prišlo pod ruki.
Edná mladá gažďžina kcela poťešič mužä a tag mu išla navarič halúški, kím príďe domó z roboťi. Šitko si nakúpila. Múku si kúpela f sklepe od Chlebničana, slaninku na rozpraženva u báčiho Mesärä, (daš mala aj doma f komore) a pre krompelíki si bula f pivnici. Sol mala v armaríke a vodu vo vedžiaräch na ládžiške za dverami f kuchini. Kislú kapustu, šva natlašili z mužom v jaseni, tašla nabrač zo súdka v léhauze.
(Vypravuje Ondrej Švický u Krajčíre) - Za prevratu richtáre obce väc šesu trávili na notárskom úrade, ako vo svojej dedine. Jä som búl v tich šäsoch ťaž richtárom. Istiaho šesu idem od notára domov. Na ceste zazrem calú kopu ženi stát pred obecním úradom. Spozoroval som, že se o dajakej zaujímavej veci rozprávejú. Dosvešovali si hlavami a rozmetávali rukami.
Prečo s deťmi hovorím nárečím a nehanbím sa za to
Napísal(a) Zuzana Široká
V našej časti Gemera ď, ť, ň, ľ nepoznáme. Zato však vieme, čo sú mókušky, zimórie, grúle a bvab. Aj moje deti tieto slová poznajú a používajú. Rovnako ako Gsäls, Gelbrieb a Weckle. Doma hovoríme nárečím. Vlastne dvomi. V pohode.
Sirkovskym nárečím: Bašík Bahil a černokňažník
Napísal(a) Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho
V dávnich šäsoch aj f Sirku luďe šakovak žili. Kus horši buli ťí mäné majetní. Ťí mali, šva dákí majetok, kone a voli trímali, buli sä lepší.A ťíto pomáhali ťím šva nemali zápräh aj tak jim dovezli z hvari drevo na kúrenia v zime.
Viac...
Sirkovskym nárečím: Basa na drvaťe
Napísal(a) Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho
Aj takvato dašva sa nám prihodžilo, koj zmo buli hrač na edné zábave f "Tatralane". Ludží bulo ako maku. Kto bi si bú nahav ujdž takú príležitošč zabavič sä a zatancovač si pri Gusťíkové muzike. Nálada bula víborná. Nadránom už luďe nevládali tancovač, len spiavali a pošúvali "halgatóvi". Už aj Pišta báči, náš basista, mav toho došč pod šäpkó. Isťe aj preto sä dav nakrätnúč na to, ebi sä z basó postaviv do vozíka z velkima kolesami, šva ženi nosili stravu do fabriki.
Bašík Huco, okrem toho, ež buli vážení gazda, buli aj vášniví polovník. A akí bi to bú polovník, kobi nemav porädnu "duplóku". No a koj už mali tú flintu, viužili to aj pri zakáläške. Pódali si, preš bi oni neborákovi krmníkovi zaživa fpárali do grgu nvaž. A tak sä rozhodli, ež ednó ranó z flinťi do hlavi mu ukonšä život a potom mu spustä krv.
Poznáme verše Janka Brocka písané po revúcky
Napísal(a) Ondrej Doboš - MAJ GEMER
To, že Ján Brocko je gemerský básnik, ktorý sa zapísal zlatými písmenami aj do histórie Povstania, je pomaly známe i našej mladšej generácii Tohto roku pribudla na jeho rodnom dome v Revúcej pamätná tabuľa ako vďaka jeho rodákov predovšetkým za jeho básnickú tvorbu. Postupne spoznávame jeho básne i život,
V Betliari sa podarila ďalšia dobrá vec - pokrstili Slovník betliarskeho nárečia
Napísal(a) Ľ. J. Š.
V sobotu 29.10.2016 bol v Betliari malý sviatok, verejná prezentácia – krst Slovníka betliarskeho nárečia, za prítomnosti obyvateľov obce, členov obecného zastupiteľstva, starostu a členov kultúrnej komisie. Akt krstu vykonali vodou z Betliarskeho potoka Mgr. E. Kušnierová a Ing. I. Špilda za asistencie autora Ľ. J. Šomšáka a starostu Ing. Ľ. Zatrocha.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).