Belákovci (8)
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého
Napísal(a) Marian Slavkay
Každý rok koncom októbra si na Gemeri pripomíname tragickú udalosť z čias SNP, keď pri výbuchu v areáli Slavošovských papierní zahynuli mnohí partizáni, medzi nimi aj moji dvaja bratranci Belákovci z Rožňavského Bystrého. Rozhodol som sa, že o nich a o celej rodine Belákovcov vyhľadám podrobnejšie informácie, až po veľmi smutné a tragické udalosti, ktoré túto rodinu postihli. Zameral som sa na zdokumentovanie života rodiny, obrátil som sa na jej potomkov a z ich spomienok a rozprávania a z ďalších získaných informácií vznikol tento príbeh.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - II
Napísal(a) M. Slavkay
Študijný rok 1943-1944
Po návrate do Bratislavy sa na internáte v Horskom parku viedli celovečerné diskusie o situácii na rôznych frontoch v Sovietskom zväze. Hitler otvoril nové fronty na západe Európy. Tvrdý boj s Veľkou Britániou, vpád do Francúzska a boje v Afrike. Tým pádom sa znásobili náklady na zásobovanie armády, náklady na zbrane, tanky, lietadlá. „Velikáš“ Hitler, presvedčený o neporaziteľnosti Nemecka, sa dostal do šlamastiky a neustále stúpal z kaluže do blata. Postupne svojimi bláznivými rozkazmi vykopával pre „Tretiu ríšu“ hlboký hrob a totálnu porážku Nemecka. U študentov sa utvorila skupina, ktorá bola proti režimu klérofašistického Slovenského štátu na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Nemohli súhlasiť s tým, že vysoký predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi, hlásajúci v kostoloch lásku medzi ľuďmi, posiela na frontové jatky s vlastným požehnaním bojové jednotky mladých vojakov na pomoc nemeckej fašistickej armáde.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - III.
Napísal(a) M. Slavkay
Prvá obeť nášho príbehu
(Výpoveď dcéry Ladislava Kalického Mgr. Magdy Krejzlovej-Kalickej.)
Ladislav Kalický bol nadporučík Slovenskej armády v zálohe. Patril do posádky Vojenského veliteľstva v Brezne. Z veliteľstva dostal výzvu, aby bol v pohotovosti, lebo má byť povolaný k vojsku. Laco začal konať. Zobral manželku s dcérkou Magdou a ročným synčekom Igorom a odviezol ich ku svojej mamke do Podbrezovej. Uvažoval, že keď bude slúžiť v Brezne bude bližšie ku svojej rodine v Podbrezovej. Potom sa vrátil do Dobšinej a vyčkával. Dňa 3. septembra 1944 dostal rozkaz z vojenskej posádky, že má zobrať dvoch ranených vojakov z Dobšinej a dostaviť sa aj s nimi na posádku v Brezne.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - IV
Napísal(a) M. Slavkay
Tragická udalosť v Slavošovských papierňach
(Prevzaté z článku Dr. Milana Sajenka.)
V deň 23. októbra 1944 odišli partizáni do bojovej akcie v okolí Henckoviec. Chystali sa pod Macovým vŕškom zastaviť nemeckú kolónu, postupujúcu z Rožňavy do Dobšinej. Prepad bol úspešný, nepriateľ utrpel značné straty a musel ustúpiť. Partizáni sa vracali autobusom Sauer Diesel z linky Poprad - Dobšiná, ktorý používali na dopravu, keď odchádzali niekde na akciu. Na streche autobusu hliadkoval jeden člen skupiny s ľahkým guľometom a dvomi automatčíkmi. Po krátkom oddychu v Roštári sa vrátili do Slavošoviec,
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - V
Napísal(a) M. Slavkay
Príčina výbuchu? Dodnes neznáma.
Vtedy sa usudzovalo, že výbuch mohol byť dôsledkom nešťastnej náhody pri manipulácii s muníciou, ale aj možnej sabotáže zo strany záškodníkov. Z kroniky, dobových prameňov a spomienok žijúcich účastníkov sa dozvedáme počty a mená obetí. Po výbuchu v Slavošovciach sa časť partizánov stiahla do hôr, kde preniesli aj svojich ranených. Pri výbuchu 23.10.1944 zahynuli: JUDr. P. Belák a jeho brat J. Belák z Rožňavského Bystrého, J. Kožuch z Rozložnej, F. Kušnier, J. Barna zo Štítnika, O. Bartoš z Hankovej, J. Sirkovský z Rochoviec, L. Caha z Radošoviec,
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - VI
Napísal(a) M. Slavkay
Úvahy o priebehu udalostí, ktoré sa udiali pred výbuchom
Neviem, či som oprávnený vysloviť svoj názor na priebeh udalostí, ktoré sa udiali v partizánskej skupine Sláva, lebo v tom čase som bol iba deväťročný chlapec a žil som v Prešove. Moje názory sú iba poskladané úvahy o možnom spôsobení výbuchu, lebo vo svojom živote, od pätnásteho roku veku až do 55 rokov som aktívne vykonával trhacie práce, aj dozeral na výkon trhacích prác v baniach, kde som pracoval. Mám oprávnenie „strelmajstra“ pre uhoľné a rudné hlbinné bane, na trhacie práce na „povrchu“, ako aj oprávnenie vykonávať trhacie práce pre účely stavebných a deštrukčných prác. Preto z dlhoročnej praxe s trhavinami môj úsudok je nasledovný.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - VII.
Napísal(a) M. Slavkay
Ako to bolo s bratmi Belákovcami
(Z rozprávania ich mamky Margity Belákovej a jej vnučky Magdy Krejzlovej-Kalickej.)
Smutná zvesť zasiahla rodinu Belákovcov v Rožňavskom Bystrom ako blesk z čistého neba. Táto zlá správa bolestne zasiahla aj občanov dediny, lebo bratia Belákovci boli v obci obľúbení. Pravdepodobné je, že štáb zo Slavošoviec túto správu oznámil telefonicky na obecný úrad. Bola to tvrdá rana osudu, že iba pred krátkym časom pochovali zaťa a teraz sú mŕtvi aj obidvaja synovia. Ich mamka premohla žiaľ a na druhý deň ráno sa vybrala s konským povozom a s dvomi truhlami do Slavošoviec.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - VIII.
Napísal(a) . Slavkay
Rodinná tragédia Belákovcov sa ešte neskončila
Viem si predstaviť život tety Margity a uja Beláka po týchto udalostiach. Stratili zaťa Laca Kalického. Dcéra Ducka ostala 32 ročná vdova so štvorročnou dcérou a jednoročným synčekom. Po skončení vojny Ducku Kalickú menovali za riaditeľku Základnej školy v Rožňave a pridelili jej aj riaditeľský byt v dome v blízkosti školy. Jej mamka Margita sa ujala výchovy detí, ktorým venovala všetku svoju lásku, ktorú už nemohla venovať svojim drahým synom. Život s manželom ujom Belákom vo veľkom dome v Rožňavskom Bystrom bol pre nich utrpením.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.