Belákovci (8)
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého
Napísal(a) Marian Slavkay
Každý rok koncom októbra si na Gemeri pripomíname tragickú udalosť z čias SNP, keď pri výbuchu v areáli Slavošovských papierní zahynuli mnohí partizáni, medzi nimi aj moji dvaja bratranci Belákovci z Rožňavského Bystrého. Rozhodol som sa, že o nich a o celej rodine Belákovcov vyhľadám podrobnejšie informácie, až po veľmi smutné a tragické udalosti, ktoré túto rodinu postihli. Zameral som sa na zdokumentovanie života rodiny, obrátil som sa na jej potomkov a z ich spomienok a rozprávania a z ďalších získaných informácií vznikol tento príbeh.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - II
Napísal(a) M. Slavkay
Študijný rok 1943-1944
Po návrate do Bratislavy sa na internáte v Horskom parku viedli celovečerné diskusie o situácii na rôznych frontoch v Sovietskom zväze. Hitler otvoril nové fronty na západe Európy. Tvrdý boj s Veľkou Britániou, vpád do Francúzska a boje v Afrike. Tým pádom sa znásobili náklady na zásobovanie armády, náklady na zbrane, tanky, lietadlá. „Velikáš“ Hitler, presvedčený o neporaziteľnosti Nemecka, sa dostal do šlamastiky a neustále stúpal z kaluže do blata. Postupne svojimi bláznivými rozkazmi vykopával pre „Tretiu ríšu“ hlboký hrob a totálnu porážku Nemecka. U študentov sa utvorila skupina, ktorá bola proti režimu klérofašistického Slovenského štátu na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Nemohli súhlasiť s tým, že vysoký predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi, hlásajúci v kostoloch lásku medzi ľuďmi, posiela na frontové jatky s vlastným požehnaním bojové jednotky mladých vojakov na pomoc nemeckej fašistickej armáde.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - III.
Napísal(a) M. Slavkay
Prvá obeť nášho príbehu
(Výpoveď dcéry Ladislava Kalického Mgr. Magdy Krejzlovej-Kalickej.)
Ladislav Kalický bol nadporučík Slovenskej armády v zálohe. Patril do posádky Vojenského veliteľstva v Brezne. Z veliteľstva dostal výzvu, aby bol v pohotovosti, lebo má byť povolaný k vojsku. Laco začal konať. Zobral manželku s dcérkou Magdou a ročným synčekom Igorom a odviezol ich ku svojej mamke do Podbrezovej. Uvažoval, že keď bude slúžiť v Brezne bude bližšie ku svojej rodine v Podbrezovej. Potom sa vrátil do Dobšinej a vyčkával. Dňa 3. septembra 1944 dostal rozkaz z vojenskej posádky, že má zobrať dvoch ranených vojakov z Dobšinej a dostaviť sa aj s nimi na posádku v Brezne.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - IV
Napísal(a) M. Slavkay
Tragická udalosť v Slavošovských papierňach
(Prevzaté z článku Dr. Milana Sajenka.)
V deň 23. októbra 1944 odišli partizáni do bojovej akcie v okolí Henckoviec. Chystali sa pod Macovým vŕškom zastaviť nemeckú kolónu, postupujúcu z Rožňavy do Dobšinej. Prepad bol úspešný, nepriateľ utrpel značné straty a musel ustúpiť. Partizáni sa vracali autobusom Sauer Diesel z linky Poprad - Dobšiná, ktorý používali na dopravu, keď odchádzali niekde na akciu. Na streche autobusu hliadkoval jeden člen skupiny s ľahkým guľometom a dvomi automatčíkmi. Po krátkom oddychu v Roštári sa vrátili do Slavošoviec,
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - V
Napísal(a) M. Slavkay
Príčina výbuchu? Dodnes neznáma.
Vtedy sa usudzovalo, že výbuch mohol byť dôsledkom nešťastnej náhody pri manipulácii s muníciou, ale aj možnej sabotáže zo strany záškodníkov. Z kroniky, dobových prameňov a spomienok žijúcich účastníkov sa dozvedáme počty a mená obetí. Po výbuchu v Slavošovciach sa časť partizánov stiahla do hôr, kde preniesli aj svojich ranených. Pri výbuchu 23.10.1944 zahynuli: JUDr. P. Belák a jeho brat J. Belák z Rožňavského Bystrého, J. Kožuch z Rozložnej, F. Kušnier, J. Barna zo Štítnika, O. Bartoš z Hankovej, J. Sirkovský z Rochoviec, L. Caha z Radošoviec,
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - VI
Napísal(a) M. Slavkay
Úvahy o priebehu udalostí, ktoré sa udiali pred výbuchom
Neviem, či som oprávnený vysloviť svoj názor na priebeh udalostí, ktoré sa udiali v partizánskej skupine Sláva, lebo v tom čase som bol iba deväťročný chlapec a žil som v Prešove. Moje názory sú iba poskladané úvahy o možnom spôsobení výbuchu, lebo vo svojom živote, od pätnásteho roku veku až do 55 rokov som aktívne vykonával trhacie práce, aj dozeral na výkon trhacích prác v baniach, kde som pracoval. Mám oprávnenie „strelmajstra“ pre uhoľné a rudné hlbinné bane, na trhacie práce na „povrchu“, ako aj oprávnenie vykonávať trhacie práce pre účely stavebných a deštrukčných prác. Preto z dlhoročnej praxe s trhavinami môj úsudok je nasledovný.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - VII.
Napísal(a) M. Slavkay
Ako to bolo s bratmi Belákovcami
(Z rozprávania ich mamky Margity Belákovej a jej vnučky Magdy Krejzlovej-Kalickej.)
Smutná zvesť zasiahla rodinu Belákovcov v Rožňavskom Bystrom ako blesk z čistého neba. Táto zlá správa bolestne zasiahla aj občanov dediny, lebo bratia Belákovci boli v obci obľúbení. Pravdepodobné je, že štáb zo Slavošoviec túto správu oznámil telefonicky na obecný úrad. Bola to tvrdá rana osudu, že iba pred krátkym časom pochovali zaťa a teraz sú mŕtvi aj obidvaja synovia. Ich mamka premohla žiaľ a na druhý deň ráno sa vybrala s konským povozom a s dvomi truhlami do Slavošoviec.
Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého - VIII.
Napísal(a) . Slavkay
Rodinná tragédia Belákovcov sa ešte neskončila
Viem si predstaviť život tety Margity a uja Beláka po týchto udalostiach. Stratili zaťa Laca Kalického. Dcéra Ducka ostala 32 ročná vdova so štvorročnou dcérou a jednoročným synčekom. Po skončení vojny Ducku Kalickú menovali za riaditeľku Základnej školy v Rožňave a pridelili jej aj riaditeľský byt v dome v blízkosti školy. Jej mamka Margita sa ujala výchovy detí, ktorým venovala všetku svoju lásku, ktorú už nemohla venovať svojim drahým synom. Život s manželom ujom Belákom vo veľkom dome v Rožňavskom Bystrom bol pre nich utrpením.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.