Štefan Burčo (26)
Štefan Burčo: Rejdovskí husári – Balada pod čerešňami
Napísal(a) Š. BurčoZačiatkom 18. storočia postihol náš kraj hrozný mor a v niektorých dedinách umrela i polovica obyvateľstva. Bieda, hlad prinútili niektorých, že sa dali "na zboj"..., a to prišli riešiť husári!
Došli až k hornému toku Slanej, kde je dodnes dedinka, ktorú nazývali Redová, Neuhaus, či Sajóréde a jej obyvatelia sa živili ako valasi, drevorubači, či výrobcovia košíkov.
Richtár rozdelil husárov po domoch, a to najmä do tých, kde chýbali chlapi. Protesty, hundranie, nadávanie čoskoro ustali a devy, vdovy, či vydaté ženičky začali hovoriť o tom, že husári sú veru chlapi, ktorí porobia to, porobia i ono...
Veru tak, i po rokoch, keď ľudia videli rúčeho, zdatného a silného chlapa, vraveli, že určite je z Rejdovej.
V dňoch 11. až 13. augusta sa uskutočnia DNI obce VLACHOVO s bohatým programom. Ja k nemu prispievam tromi ilustrovanými príbehmi inšpirovanými históriou... Možno potešia:
"Dvaja barani."
Valach, ktorý prišiel z ďalekého kraja sa spriatelil s mládencom Gôčom a začali spolu pásť ovce, postavili si kolibu pod hôrou Stromíš, dorábali syr... Vlachovi a Gôčovi sa darilo a ich syr chodil vykupovať i obchodník Gejza z Betléra a vozil ho do bryndziarne v Rožňave. Gejza nemal syna, ale peknú a silnú dcéru Mariku, ktorá mu chodila pomáhať. Vlacho i Gôčo sa, ako inak, zamilovali do Mariky, ktorá ich zvádzala, ale nakoniec sa vydala za uhorského hajdúcha a odišla s ním kdesi do dolnej zeme.
Rozpor dvoch priateľov rozdelil a oni sa rozišli, usadili sa v dolinách pod Stromíšom, kde si založili svoje osady: Vlachovo a Gočovo... Čo vy na to? Nemohlo sa to takto udiať? Či nie?
Štefan Burčo: Povesť o tom, prečo čerti sťahovali hrad
Napísal(a) Š. BurčoV dňoch 4. – 6. augusta 2023 budú obyvatelia Krásnohorského Podhradia oslavovať 700. výročie prvej písomnej zmienky o obci. Nad obcou sa vypína hrad Krásna Hôrka. V príhode Vám porozprávam pravdivý príbeh o tom, ako tento hrad vznikol... a to je aj môj príspevok k oslavám:
"V Rožňavskej kotline sa k Slanej pripája potok Čremošná. Ak pôjdeme proti prúdu dostaneme sa do údolia s dedinkami Drnava, Lúčka, Kováčová, Bôrka. Je to rozhranie medzi rudohorím a krasovou oblasťou Gemera. Cesta bola v minulosti dôležitou spojnicou do Košickej kotliny, k významnému kláštoru v Jasove a ďalej do Mukačeva.
Prví osídlenci boli čerti, ktorým vyhovoval krasový vrch Drienok, z ktorého ovládali celý kraj a mali aj možnosť prechodu do podzemia. Ľudia nazvali tento vrch "Őrdőgvár" a vyhýbali sa mu. V dávnych časoch však aj do nášho kraja prišli Kelti, a tí veru znepríjemňovali život čertom. Často museli z hradu unikať do podzemia, čo bolo nepríjemné a zraňovalo im ich ich pýchu – chvost, ktorým sa predvádzali pred čerticami. Na spoločnom zasadnutí padlo rozhodnutie preniesť svoje sídlo, ktoré oni nazývali "Dwrnew" na iné miesto.
Nové príbehy z Gemera: Lekáreň "Zlatý jeleň" v Rožňave.
Napísal(a) Š. BurčoV severnej časti námestia v Rožňave stála krásna barokovo-klasicistická budova, ktorú do tejto podoby dal postaviť architekt János Mayer, ten istý, ktorý sa postaral i o vzhľad biskupského paláca vedľa. Budova dostala meno "Aranyszarvas" a poznal ju každý ako výbornú lekáreň. Istého času tu pracovali manželia Izák s peknou, mladou ženou Ester a z tohto obdobia je i moja príhoda.
Jedného popoludnia vošiel do lekárne mladý dôstojník a pomalými krokmi s mierne roztiahnutými nohami sa prihovoril lekárnikovi Izákovi s problémom, ktorý ho trápil: "Prosím, pomôžte, poranil som sa na chúlostivom mieste a potrebujem liečivú mastičku, lebo zanedlho budem musieť opäť vysadnúť na koňa a..."
Za horami, za dolami, kde sa písali rozprávky a povesti, bola jedna chudobná dedinka, ktorú miestni nazývali Kobylärovo a v análoch sa v roku 1460 označuje ako Feketepatak, či Schwartz Seifen, ale už v roku 1551 ako KOBELÁR.
Do tejto dedinky prišiel v roku 1794 farár Paulus Schaffarik zo Štítnika, so ženou a početným potomstvom. Ledva sa usadil, už pribehol mlynár Hraško s prosbou o pomoc, lebo v jeho mlyne robí nedobrotu čert a nedajbože sa ho zbaviť! Nuž, čo mal Paulus robiť, než ísť do mlyna a na čerta si postriehnuť. Prichytil mladého čerta a ten sa mu vyžaloval, že pre svoje nedostatky, ako malé rožky, skoro žiadny "zadný" chvost, dobrosrdečnú povahu... bol vyslaný medzi ľudí, aby škodil.
Neďaleko od Rožňavy, smerom na Štítnik, je malá dedinka, ktorá v roku 1327 mala názov Rakunhaus (či neskôr aj Rekeňa) – dnes Rakovnica. Obyvatelia sa živili ako sa dalo, ale veľká časť sa venovala drevorubačstvu a páleniu všade prepotrebného dreveného uhlia. I stalo sa, že furman s koníkom a naloženým vozom sa neďaleko kaplnky zasvätenej Márii Magdaléne, prevrátil a on si, chudák, dochrámal nohy. Umyl si ich v neďalekej studničke, ktorá mala povesť liečivej – zázračnej vody a naozaj sa mu uľavilo. Nuž a tak z domu vyslal každý deň svoju ženičku Júliu k prameňu, aby mu doniesla liečivú vodičku na pitie i umývanie. I stalo sa, že vodičku užívala i žena a... po dlhom čase otehotnela! Zvesť o zázračnom prameni sa rýchle rozniesol po celom Gemeri a i z Rožňavy ľudia putovali k prameňu s nádejou, že im pomôže. 22. júla sa takto začala tradícia púte ku kaplnke Márie Magdalény o ktorej sa klebetilo, že bola milenkou Ježiša a že mali spolu i dcérku Sáru... ale pán farár zakázali o tom vravieť!
Poznám taký kalendár, kde je každý mesiac kráľ. Každý chvíľu panuje, prírodu nám spravuje.
Napísal(a) Š. BurčoNáš známy gemerský výtvarník Štefan Burčo z Rožňavy prispel na našu stránku svojím grafickým kalendárom, v ktorom použil básne Jany Vranovej zo Štítnika, uverejnené v jej knižôčke: DVANÁSŤ MESIAČIKOV. Zaujímavá je aj tým, že sám pán Burčo ju ilustroval. Knižôčka mala podnietiť detí k poznávaniu cudzích jazykov. Dnes si vybral júlovú a augustovvú básničku. K obrázku pripojil aj viacjazyčné texty, ktoré dopĺňajú jeho príspevok. Všimnite si aj jedno i druhé, možno sa aj vám bude páčiť.
Štefan Burčo: "Ilustrované historky z horného Gemera" I.
Napísal(a) Š. B
Milí návštevníci stránky Maj Gemer! Cez sviatky sme vyskúšali všeličo s obrázkami, ktoré nakreslil náš gemerský výtvarník Števo Burčo. Prvý diel jeho prác sme ukončili tesne pred Vianocami s dovetkom, že je to posledná z jeho Malej histórie horného Gemera. Už som z nich nechal spraviť Kalendár Maj Gemer na rok 2022. Uvidím, kto si ho z mojich prispievateľov v januári zaslúži. Ibaže uverejňovanie zaujímavých obrázkov od Števa nemá konca kraja a kto vie čo ešte pre nás, ktorí obdivujeme jeho kreslené umenie, pripraví. Chceme, aby všetko, čo pre nás spraví, zostalo na stránke Maj Gemer uverejnené. Preto už dnes Vám predkladáme tri z jeho 97 nových obrázkov. Ich sériu pomenoval Ilustrované historky z horného Gemera.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (18)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera "Dobsinensis": (49/50)
Dobšiná v zime mala, a možno i ešte pre terajších mladých, má svoje čaro. Z bežných zimných aktivít sa v polovici 20. stor. dostáva do popredia lyžovanie. "Pišel" sa dočkal lyžiarskeho vleku a celý areál nikto nenazýval inak ako "ALWEG". Žiaľ, dnes tu trčia len hrdzavé konštrukcie...
Dobšinskí lyžiari dosahovali pozoruhodných výsledkov. Dobre sa darilo i bežeckému lyžovaniu a bola snaha dostať do celoštátneho povedomia trasu z Dobšinského kopca na Čuntavu.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (17)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná "Historia dobsinensis": (str. 46/50):
Murovaný most na "Troch ružiach". O mostoch som sa už zmienil a teraz by som niečo chcel o stavbách v pozadí. Na pravej strane je kováčska dieľňa, niečo také ako "koňoservis na výpadovke" do Rožňavy. V pozadí, to je "hostinec", kde okrem výčapu bola aj miestnosť na spoločenské podujatia a hostinský mal i niekoľko kamrlíkov pre pocestných.
Nemôžem k tomu nepridať PRÍHODU, ktorú som si ako dieťa vypočul na posiedkach s tetou a jej kamarátkami. Posiedky mali skoro vždy rovnaký priebeh – boli v nedeľu popoludní a ja som sa ich zúčastnil, ak práve v kine bol film "mládeži neprístupný". Jedli sme grulikúchen, fanúšiky, či koláče s lekvárom, alebo aj makovú štrúdľu. Zapíjali bielou kávou z melty, cigorky, či originál zrnkovej!
Viac...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (16)
Napísal(a) Š. BurčoŠtefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (15)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (40/50)
Dobšinské námestie bolo kedysi ozajstné centrum spoločenského života. V lete prišli kolotoče so strelnicou a môj otec vystrieľal pre mamu farebné papierové kvety a mne loptičku na gumičke! Predávala sa cukrová vata a na húsenkovej dráhe som sa márne snažil buchnúť do lopty, a tak som mal radšej retiazkový kolotoč. Často prišiel cirkus a mňa nezaujímali pekné artistky, ale dvaja šašovia a ich scénky! Pamätám si, že raz bola i búdka s kukátkami, kde sa premietali čierno-biele diáky z rôznych kútov sveta a večer vraj pre pánov i "šteklivé" obrázky.
V strede bola kašna – četerna s nádherne studenou vodou, obkolesená zdatnými lipami, ktoré zjari voňali a bzučali včelím spevom. Okolo predávali "gordanky" syry, Maďarky a Bulhar zeleninu a ovocie a Rejdovci grule... Na jeseň prišiel nákladiak plný červených melónov, z ktorých vyrezávali trojuholníky na koštovanie.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (14)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera (37/50)
DOBŠINÁ – Do roku 1911 sa svietilo len petrolejom. Časť mesta bola elektrifikovaná, ale výhodné podmienky na vybudovanie priehrady na Hnilci so spádom do Vlčej doliny v Dobšinej – čo je vzdialenosť 4,5 km s 286 m výškovým rozdielom, dávalo predpoklad elektrifikácie nielen mesta, ale celého regiónu!
Prečerpávaciu vodnú elektráreň dali do prevádzky v roku 1953.
Zvláštnosťou elektrárne v Dobšinej je to, že na jednej osi má v strede motorgenerátor a na jednej strane Francisovu turbínu a na druhej vysokotlakové čerpadlo.
V roku 1956 dostavali i vyrovnávaciu nádrž pod mestom.
Trochu sa pamätám na tú dobu, veď večery sme často trávili pri svite petrolejky s typickou "vôňou".
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (13)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera - "historia dobsinensis". (34/50)
– Žiaľ, história prináša i tragédie... Bašovci, Turci, požiare, vojny... V prvej svetovej sa skoro 500 mládencov muselo zapojiť do vojnového šialenstva a takmer 100 zahynulo..., v druhej museli chlapci narukovať a mnohí odchádzali "na východný front"...
Mnohí privítali vznik "samostatnej" Slovenskej republiky, ale čoskoro vytriezveli. V septembri 1941 bol prijatý "Židovský kódex" a začalo násilie na nevinných ľuďoch. Z prác Ing. arch. Evy ŠMELKOVEJ vieme, že prví Židia (6 osôb) prišlo do mesta na základe povolenia krajinského snemu o ich možnom usadení v mestách.
Pripomíname si v januári 2025
Fraňo Kráľ – 70. výročie úmrtia
3. január – Fraňo Kráľ (9.3.1903 Barton, USA – 3.1.1955 Bratislava) – spisovateľ, učiteľ, verejný činiteľ.
Vzdelanie získal v Smrečanoch, kde býval po návrate z USA, neskôr pokračoval v štúdiu v Liptovskom MIkuláši a zmaturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Ako učiteľ pôsobil na rôznych miestach, v rokoch 1928 – 1930 vo Vyšnej Slanej. Dej jeho románu Cesta zarúbaná sa odohráva práve tu – v "Radzimke". V roku 1931 sa dostal do Bratislavy, po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu čs. spisovateľov. V románoch Cesta zarúbaná, Bude ako nebolo a iných zachytil spoločenské a politické pomery na Slovensku medzi svetovými vojnami, spojil v nich dokumentárnosť s lyrickými výrazovými prostriedkami. Vydal aj zbierky básní Čerň na palete, Balt, Jarnou cestou a i. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež – Jano, Čenkovej deti. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca. -MM-
Eduard Putra – 110. výročie úmrtia
5. január – Eduard Putra (25.2.1883 Hrušovo – 5.1.1915 Rimavská Sobota) – maliar.
Študoval na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, potom sa v roku 1903 zapísal na umelecko–priemyselnú školu do Budapešti, neskôr od roku 1905 na štúdiá maľby v mníchovskej súkromnej škole. Do Rimavskej Soboty sa vrátil v roku 1908. V novembri 1914 mu diagnostikovali tuberkulózu a srdcovú chybu, ktorej zanedlho podľahol. Bol výrazný kresliarsky talent, jeho kresby z čias štúdií, ale najmä z rokov 1908 – 1914 počas pobytu v Gemeri dosahujú vysokú úroveň. V maliarskej tvorbe sa venoval v prevažnej miere portrétu, figurálnej tvorbe a krajinomaľbe. Na Gemeri kreslil a maľoval autoportréty a podobizne známych, portréty matky a sestier pri domácich prácach a odpočinku, príležitostne zachytil zaujímavý ľudský typ alebo žánrovú scénu, zanechal viacero krajinárskych obrazov a zátiší. Známe sú jeho obrazy Dom v Hrachove, Chalúpka v Ratkovej, Husitský kostolík v Malých Teriakovciach. Najviac jeho diel sa nachádza v SNG v Bratislave a v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. -MM-
Gašpar Dianiška – 205. výročie narodenia
6. január – Gašpar Dianiška (6.1.1820 Tisovec – 17.6.1873 Tisovec) – jazykovedec, veršovník.
Študoval v Rožňave, Levoči, štúdium teológie ukončil v Bratislave. Od roku 1856 bol učiteľom v Tisovci. Venoval sa jazykovednému bádaniu. Aj keď bol prívržencom Jána Kollára, svoju učebnicu slovenčiny pre Nemcov oprel o štúrovskú slovenčinu. Vo Fejérpatakyho Slovenskom pozorníku v rokoch 1846-47 publikoval popularizačné články z prírodných vied, vlastenecko-intímnu lyriku a didaktické verše. Vlastil vyše 200 zväzkovú knižnicu, ktorú po smrti zanechal gymnáziu v Revúcej a Čítaciemu spolku v Tisovci, čím vznikla v Tisovci na ten čas veľká knižnica aj s čitárňou. -MM-
Juraj Tandler – 5. výročie úmrtia
11. január – Juraj Tandler (10. 6. 1934 Tornaľa – 11.1.2020 Bratislava) – hudobný skladateľ, pedagóg.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote. Absolvoval štúdium hry na husliach u Viliama Kořínka na Vyššej hudobnej škole pre vzdelávanie učiteľov hudobných škôl a na JAMU v Brne. Pôsobil ako učiteľ na ĽŠU v Bratislave, od 1977 na Konzervatóriu v Bratislave, vyučoval hudobno-teoretické predmety, sluchovú analýzu a kompozíciu. Jeho tvorba má široký záber, komponoval skladby pre symfonické, komorné orchestre, sólový nástroj, sláčikové kvartetá, vokálno-inštrumentálne skladby a i. -MM-
Ladislav Bánesz – 25. výročie úmrtia
11. január – Ladislav Bánesz (22.1.1932 Silica – 11.1.2000 Nitra) – archeológ, vedecký pracovník.
Štúdium archeológie na FFUK v Bratislave ukončil v roku 1956 obhájením diplomovej práce Príspevok k osídleniu východného Slovenska v staršej dobe kamennej. Pracoval v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Svoj záujem orientoval na výskum paleolitu, zaoberal sa typologickým určením a časovým zaradením nálezov. O. i. skúmal štyri praveké kresby uhľom v Ardovskej jaskyni, príbytky lovcov mamutov v Barci (súčasť Košíc), v Šelpiciach pri Trnave pazúriky, ktoré človek používal asi 25 tisíc rokov pred n. l., nálezom rydlového odštiepku z doby kamennej v Podolínci dokázal jeho prvé osídlenie. Je autorom monografie Barca bei Košice – paläolitische Fundstelle (Barca pri Košiciach – paleolitické nálezisko, 1968), spolupracoval pri vydaní Atlasu SSR (1980), v odbornej literatúre publikoval mnohé výsledky svojho výskumu staršej a strednej doby kamennej na Slovensku. -MM-
Vladimír Filo – 85. výročie narodenia
15. január – Vladimír Filo (15.1.1940 Gáň – 18.8.2015 Nitra) – biskup rožňavskej rímskokatolíckej diecézy.
Študoval na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, neskôr v Ríme. V roku 1990 ho vymenoval pápež Ján Pavol II. za pomocného biskupa trnavskej arcidiecézy. Od svojho menovania zastával viacero dôležitých funkcií – tajomník Konferencie biskupov Slovenska, rektor kňazského seminára, predseda Slovenskej liturgickej komisie, vyučoval cirkevné právo na bohosloveckej fakulte UK a v rokoch 1992 – 2001 pôsobil ako súdny vikár Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Bol predsedom Ekonomicko-právnej rady Konferencie biskupov Slovenska. 23.11.2002 sa stal historicky prvým biskupom koadjútorom (pomocným biskupom s nástupníckym právom) v rožňavskej diecéze. 27.12.2008 bol menovaný za rožňavského diecézneho biskupa. Od roku 2015 pôsobil ako emeritný diecézny biskup rožňavský. -MM-
Abrahám Sontág – 195. výročie narodenia
16. január – Abrahám Sontág (Szontágh) (16.1.1830 Dobšiná – 21.3.1902 Budapešť) – lekár-homeopat, popularizátor telocviku.
Študoval na filozofickom kurze kráľovskej akadémie v Bratislave, potom medicínu vo Viedni. Krátko pôsobil ako rodinný lekár a lekár chudobných v Bratislave, od roku 1861 ako homeopatický lekár v Budapešti. Popularizátor telocviku, spoluzakladateľ telocvičného spolku v Budapešti, knižne vydal jeho dejiny a prácu o rekreačných zariadeniach vo Vysokých Tatrách. Odborné články publikoval v rôznych časopisoch, redigoval homeopatický časopis. V roku 1858 bol spoluzakladateľom Spolku lekárov-homeopatov a stal sa jeho tajomníkom. -MM-
Július Bolfík – 110. výročie narodenia
28. január – Július Bolfík (28.1.1915 Hort – 4.8.1993 Rimavská Sobota, pochovaný v Rožňave) – učiteľ, publicista, odborný pracovník v kultúre.
Pôsobil ako učiteľ a ako vedúci odboru školstva ONV v Rimavskej Sobote. Bol zakladateľom Gemerskej vlastivednej spoločnosti v roku 1966, stal sa jej predsedom a zároveň redaktorom novozaloženej revue Obzor Gemera. Spoločnosť viedol 25 rokov, ktorá sa jeho zásluhou vypracovala na rozvinutú výskumnú a vydavateľskú inštitúciu. Publikoval viac ako 200 príspevkov v rôznych novinách – recenzie, profily osobností, informácie o literárnych postavách Gemera, o protifašistickom odboji, vlastivedné články, informácie o kultúrnych a spoločenských akciách, konferenciách, oslavách výročí, rozhovory, zaujímal sa aj o gemerské nárečia, históriu, geografiu, vlastivedu, prírodu, historické pamiatky. Knižne vydal monografie o Jánovi Bottovi, J. D. Čipkovi, A. H. Škultétym, J. Palkovičovi, S. Vozárovi a ďalších. Spolu s J. Orlovským vydal knihu Stredogemerské nárečia (1975). Zaslúžil sa o vydávanie zborníkov: Vlastivedné štúdie Gemera, Gemer – národopisné štúdie a Literárne postavy Gemera. Organizoval vedecký výskum, podporoval ochranu duchovného i hmotného dedičstva minulých generácií, živej i neživej prírody, ako aj životného prostredia obcí, miest a celého regiónu Gemera-Malohontu. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má pomník s bustou. -MM-
Mária Loyová – 110. výročie narodenia
28. január – Mária Loyová (28.1.1915 Antol (Svätý Anton) – 10.9.1982 Spišská Nová Ves) – literárna historička, učiteľka.
V rokoch 1926 – 1934 študovala na gymnáziu v Rožňave, potom na FFUK v Bratislave. V rokoch 1938 – 1945 bola profesorkou na gymnáziu v Tisovci, v rokoch 1945 – 1969 na gymnáziu v Rimavskej Sobote. Počas SNP bola korektorkou povstaleckých novín Zvesti z tisovskej posádky v Tisovci. Vo svojej publikačnej činnosti sa zamerala na literárne postavy Gemera. V r. 1963 vydala knihu Literárna minulosť a prítomnosť okresu Rimavská Sobota. Spracovala monografiu Petra Kellnera Hostinského, ktorú publikovala v zborníku Literárne postavy Gemera. Bola spoluorganizátorkou Gemerských kultúrnych dní, patrila k zakladateľom Gemerskej vlastivednej spoločnosti i Slovenského zväzu žien v Rimavskej Sobote. Zaujímala sa o skvalitnenie pedagogickej práce, svoje články o využívaní múzejných zbierok na hodinách dejepisu a o začleňovaní regionálnych prvkov do vyučovacieho procesu publikovala v zborníku Škola a práca. -MM-
Jozef Maliak – 80. výročie úmrtia
31. január – Jozef Maliak (17.2.1854 Revúca – 31.1.1945 Prievidza) – historik, pedagóg, prekladateľ, kultúrny a národný pracovník.
Maturoval na gymnáziu v Revúcej, teológiu a klasickú filológiu študoval vo Viedni, v Bazileji a v Zürichu. Jeho úsilie o menovanie za profesora gymnázia v Revúcej sa pre zrušenie gymnázia nemohlo uskutočniť. Preto začal v roku 1881 učiť u slovenských krajanov v Iloku a Petrovci (Chorvátsko). V roku 1938 sa vrátil na Slovensko a žil v Martine. Jeho odborná činnosť bola značne široká: vynikol ako autor pedagogických prác, ako historik, publicista i ako kultúrny a hospodársky činiteľ, venoval sa aj jazykovede, geografii, etnografii, literárnej histórii, biografii a prekladom z latinčiny, gréčtiny a srbochorváčtiny. Veľkú pozornosť venoval aj Gemeru. V tomto smere je cenná rozsiahla práca Tisovec v minulosti, ktorú v rokoch 1912 – 1914 uverejňoval na pokračovanie v časopise Domácnosť a škola a vyšla aj knižne v Tisovci v r. 1998. V strede jeho pozornosti bola Revúca a najmä problémy revúckeho gymnázia. Písal aj o dejinách Jelšavy, o Muránskom zámku, Muránskej Zdychave a iných otázkach, týkajúcich sa Gemera. V meste Ilok je na jeho počesť dodnes pomenovaná jedna z ulíc. -MM-
Pavol Jozeffy – 250. výročie narodenia
31. január – Pavol Jozeffy (31.1.1775 Vrbovce – 29.3.1848 Tisovec) – kňaz, cirkevný hodnostár, národovec.
Študoval teológiu v Bratislave, Jene a Wittenbergu. Ako evanjelický farár pôsobil na rôznych miestach, od roku 1820 v Tisovci. V roku 1823 bol zvolený do funkcie superintendenta evanjelickej cirkvi a. v. potiského okolia. Všestranne bránil záujmy Slovákov, v roku 1842 viedol deputáciu na cisársky dvor do Viedne, ktorá odovzdala slovenský Prestolný prosbopis na riešenie postavenia Slovákov. Vystúpil na obranu Ľ. Štúra a Katedry slovenskej reči a literatúry na Ev. lýceu v Bratislave. Bol členom spolku Tatrín. Podporoval vydávanie slovenských novín a literatúry, tlačou vydával aj svoje kázne a pastierske listy. V Tisovci, kde pôsobil dvadsaťosem rokov, bol iniciátorom založenia podporného peňažného spolku, knižnice, zaviedol povinnú 6-ročnú školskú dochádzku na evanjelických školách, dal postaviť nový kostol a školu, rozširoval vedomosti o racionálnom hospodárení, zavádzal pestovanie nových druhov ovocia a rozvíjal všestrannú ľudovýchovnú činnosť. -MM-