Štefan Burčo (26)
Štefan Burčo: Rejdovskí husári – Balada pod čerešňami
Napísal(a) Š. BurčoZačiatkom 18. storočia postihol náš kraj hrozný mor a v niektorých dedinách umrela i polovica obyvateľstva. Bieda, hlad prinútili niektorých, že sa dali "na zboj"..., a to prišli riešiť husári!
Došli až k hornému toku Slanej, kde je dodnes dedinka, ktorú nazývali Redová, Neuhaus, či Sajóréde a jej obyvatelia sa živili ako valasi, drevorubači, či výrobcovia košíkov.
Richtár rozdelil husárov po domoch, a to najmä do tých, kde chýbali chlapi. Protesty, hundranie, nadávanie čoskoro ustali a devy, vdovy, či vydaté ženičky začali hovoriť o tom, že husári sú veru chlapi, ktorí porobia to, porobia i ono...
Veru tak, i po rokoch, keď ľudia videli rúčeho, zdatného a silného chlapa, vraveli, že určite je z Rejdovej.
V dňoch 11. až 13. augusta sa uskutočnia DNI obce VLACHOVO s bohatým programom. Ja k nemu prispievam tromi ilustrovanými príbehmi inšpirovanými históriou... Možno potešia:
"Dvaja barani."
Valach, ktorý prišiel z ďalekého kraja sa spriatelil s mládencom Gôčom a začali spolu pásť ovce, postavili si kolibu pod hôrou Stromíš, dorábali syr... Vlachovi a Gôčovi sa darilo a ich syr chodil vykupovať i obchodník Gejza z Betléra a vozil ho do bryndziarne v Rožňave. Gejza nemal syna, ale peknú a silnú dcéru Mariku, ktorá mu chodila pomáhať. Vlacho i Gôčo sa, ako inak, zamilovali do Mariky, ktorá ich zvádzala, ale nakoniec sa vydala za uhorského hajdúcha a odišla s ním kdesi do dolnej zeme.
Rozpor dvoch priateľov rozdelil a oni sa rozišli, usadili sa v dolinách pod Stromíšom, kde si založili svoje osady: Vlachovo a Gočovo... Čo vy na to? Nemohlo sa to takto udiať? Či nie?
Štefan Burčo: Povesť o tom, prečo čerti sťahovali hrad
Napísal(a) Š. BurčoV dňoch 4. – 6. augusta 2023 budú obyvatelia Krásnohorského Podhradia oslavovať 700. výročie prvej písomnej zmienky o obci. Nad obcou sa vypína hrad Krásna Hôrka. V príhode Vám porozprávam pravdivý príbeh o tom, ako tento hrad vznikol... a to je aj môj príspevok k oslavám:
"V Rožňavskej kotline sa k Slanej pripája potok Čremošná. Ak pôjdeme proti prúdu dostaneme sa do údolia s dedinkami Drnava, Lúčka, Kováčová, Bôrka. Je to rozhranie medzi rudohorím a krasovou oblasťou Gemera. Cesta bola v minulosti dôležitou spojnicou do Košickej kotliny, k významnému kláštoru v Jasove a ďalej do Mukačeva.
Prví osídlenci boli čerti, ktorým vyhovoval krasový vrch Drienok, z ktorého ovládali celý kraj a mali aj možnosť prechodu do podzemia. Ľudia nazvali tento vrch "Őrdőgvár" a vyhýbali sa mu. V dávnych časoch však aj do nášho kraja prišli Kelti, a tí veru znepríjemňovali život čertom. Často museli z hradu unikať do podzemia, čo bolo nepríjemné a zraňovalo im ich ich pýchu – chvost, ktorým sa predvádzali pred čerticami. Na spoločnom zasadnutí padlo rozhodnutie preniesť svoje sídlo, ktoré oni nazývali "Dwrnew" na iné miesto.
Nové príbehy z Gemera: Lekáreň "Zlatý jeleň" v Rožňave.
Napísal(a) Š. BurčoV severnej časti námestia v Rožňave stála krásna barokovo-klasicistická budova, ktorú do tejto podoby dal postaviť architekt János Mayer, ten istý, ktorý sa postaral i o vzhľad biskupského paláca vedľa. Budova dostala meno "Aranyszarvas" a poznal ju každý ako výbornú lekáreň. Istého času tu pracovali manželia Izák s peknou, mladou ženou Ester a z tohto obdobia je i moja príhoda.
Jedného popoludnia vošiel do lekárne mladý dôstojník a pomalými krokmi s mierne roztiahnutými nohami sa prihovoril lekárnikovi Izákovi s problémom, ktorý ho trápil: "Prosím, pomôžte, poranil som sa na chúlostivom mieste a potrebujem liečivú mastičku, lebo zanedlho budem musieť opäť vysadnúť na koňa a..."
Za horami, za dolami, kde sa písali rozprávky a povesti, bola jedna chudobná dedinka, ktorú miestni nazývali Kobylärovo a v análoch sa v roku 1460 označuje ako Feketepatak, či Schwartz Seifen, ale už v roku 1551 ako KOBELÁR.
Do tejto dedinky prišiel v roku 1794 farár Paulus Schaffarik zo Štítnika, so ženou a početným potomstvom. Ledva sa usadil, už pribehol mlynár Hraško s prosbou o pomoc, lebo v jeho mlyne robí nedobrotu čert a nedajbože sa ho zbaviť! Nuž, čo mal Paulus robiť, než ísť do mlyna a na čerta si postriehnuť. Prichytil mladého čerta a ten sa mu vyžaloval, že pre svoje nedostatky, ako malé rožky, skoro žiadny "zadný" chvost, dobrosrdečnú povahu... bol vyslaný medzi ľudí, aby škodil.
Neďaleko od Rožňavy, smerom na Štítnik, je malá dedinka, ktorá v roku 1327 mala názov Rakunhaus (či neskôr aj Rekeňa) – dnes Rakovnica. Obyvatelia sa živili ako sa dalo, ale veľká časť sa venovala drevorubačstvu a páleniu všade prepotrebného dreveného uhlia. I stalo sa, že furman s koníkom a naloženým vozom sa neďaleko kaplnky zasvätenej Márii Magdaléne, prevrátil a on si, chudák, dochrámal nohy. Umyl si ich v neďalekej studničke, ktorá mala povesť liečivej – zázračnej vody a naozaj sa mu uľavilo. Nuž a tak z domu vyslal každý deň svoju ženičku Júliu k prameňu, aby mu doniesla liečivú vodičku na pitie i umývanie. I stalo sa, že vodičku užívala i žena a... po dlhom čase otehotnela! Zvesť o zázračnom prameni sa rýchle rozniesol po celom Gemeri a i z Rožňavy ľudia putovali k prameňu s nádejou, že im pomôže. 22. júla sa takto začala tradícia púte ku kaplnke Márie Magdalény o ktorej sa klebetilo, že bola milenkou Ježiša a že mali spolu i dcérku Sáru... ale pán farár zakázali o tom vravieť!
Poznám taký kalendár, kde je každý mesiac kráľ. Každý chvíľu panuje, prírodu nám spravuje.
Napísal(a) Š. BurčoNáš známy gemerský výtvarník Štefan Burčo z Rožňavy prispel na našu stránku svojím grafickým kalendárom, v ktorom použil básne Jany Vranovej zo Štítnika, uverejnené v jej knižôčke: DVANÁSŤ MESIAČIKOV. Zaujímavá je aj tým, že sám pán Burčo ju ilustroval. Knižôčka mala podnietiť detí k poznávaniu cudzích jazykov. Dnes si vybral júlovú a augustovvú básničku. K obrázku pripojil aj viacjazyčné texty, ktoré dopĺňajú jeho príspevok. Všimnite si aj jedno i druhé, možno sa aj vám bude páčiť.
Štefan Burčo: "Ilustrované historky z horného Gemera" I.
Napísal(a) Š. B
Milí návštevníci stránky Maj Gemer! Cez sviatky sme vyskúšali všeličo s obrázkami, ktoré nakreslil náš gemerský výtvarník Števo Burčo. Prvý diel jeho prác sme ukončili tesne pred Vianocami s dovetkom, že je to posledná z jeho Malej histórie horného Gemera. Už som z nich nechal spraviť Kalendár Maj Gemer na rok 2022. Uvidím, kto si ho z mojich prispievateľov v januári zaslúži. Ibaže uverejňovanie zaujímavých obrázkov od Števa nemá konca kraja a kto vie čo ešte pre nás, ktorí obdivujeme jeho kreslené umenie, pripraví. Chceme, aby všetko, čo pre nás spraví, zostalo na stránke Maj Gemer uverejnené. Preto už dnes Vám predkladáme tri z jeho 97 nových obrázkov. Ich sériu pomenoval Ilustrované historky z horného Gemera.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (18)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera "Dobsinensis": (49/50)
Dobšiná v zime mala, a možno i ešte pre terajších mladých, má svoje čaro. Z bežných zimných aktivít sa v polovici 20. stor. dostáva do popredia lyžovanie. "Pišel" sa dočkal lyžiarskeho vleku a celý areál nikto nenazýval inak ako "ALWEG". Žiaľ, dnes tu trčia len hrdzavé konštrukcie...
Dobšinskí lyžiari dosahovali pozoruhodných výsledkov. Dobre sa darilo i bežeckému lyžovaniu a bola snaha dostať do celoštátneho povedomia trasu z Dobšinského kopca na Čuntavu.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (17)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná "Historia dobsinensis": (str. 46/50):
Murovaný most na "Troch ružiach". O mostoch som sa už zmienil a teraz by som niečo chcel o stavbách v pozadí. Na pravej strane je kováčska dieľňa, niečo také ako "koňoservis na výpadovke" do Rožňavy. V pozadí, to je "hostinec", kde okrem výčapu bola aj miestnosť na spoločenské podujatia a hostinský mal i niekoľko kamrlíkov pre pocestných.
Nemôžem k tomu nepridať PRÍHODU, ktorú som si ako dieťa vypočul na posiedkach s tetou a jej kamarátkami. Posiedky mali skoro vždy rovnaký priebeh – boli v nedeľu popoludní a ja som sa ich zúčastnil, ak práve v kine bol film "mládeži neprístupný". Jedli sme grulikúchen, fanúšiky, či koláče s lekvárom, alebo aj makovú štrúdľu. Zapíjali bielou kávou z melty, cigorky, či originál zrnkovej!
Viac...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (16)
Napísal(a) Š. BurčoŠtefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (15)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (40/50)
Dobšinské námestie bolo kedysi ozajstné centrum spoločenského života. V lete prišli kolotoče so strelnicou a môj otec vystrieľal pre mamu farebné papierové kvety a mne loptičku na gumičke! Predávala sa cukrová vata a na húsenkovej dráhe som sa márne snažil buchnúť do lopty, a tak som mal radšej retiazkový kolotoč. Často prišiel cirkus a mňa nezaujímali pekné artistky, ale dvaja šašovia a ich scénky! Pamätám si, že raz bola i búdka s kukátkami, kde sa premietali čierno-biele diáky z rôznych kútov sveta a večer vraj pre pánov i "šteklivé" obrázky.
V strede bola kašna – četerna s nádherne studenou vodou, obkolesená zdatnými lipami, ktoré zjari voňali a bzučali včelím spevom. Okolo predávali "gordanky" syry, Maďarky a Bulhar zeleninu a ovocie a Rejdovci grule... Na jeseň prišiel nákladiak plný červených melónov, z ktorých vyrezávali trojuholníky na koštovanie.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (14)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera (37/50)
DOBŠINÁ – Do roku 1911 sa svietilo len petrolejom. Časť mesta bola elektrifikovaná, ale výhodné podmienky na vybudovanie priehrady na Hnilci so spádom do Vlčej doliny v Dobšinej – čo je vzdialenosť 4,5 km s 286 m výškovým rozdielom, dávalo predpoklad elektrifikácie nielen mesta, ale celého regiónu!
Prečerpávaciu vodnú elektráreň dali do prevádzky v roku 1953.
Zvláštnosťou elektrárne v Dobšinej je to, že na jednej osi má v strede motorgenerátor a na jednej strane Francisovu turbínu a na druhej vysokotlakové čerpadlo.
V roku 1956 dostavali i vyrovnávaciu nádrž pod mestom.
Trochu sa pamätám na tú dobu, veď večery sme často trávili pri svite petrolejky s typickou "vôňou".
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (13)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera - "historia dobsinensis". (34/50)
– Žiaľ, história prináša i tragédie... Bašovci, Turci, požiare, vojny... V prvej svetovej sa skoro 500 mládencov muselo zapojiť do vojnového šialenstva a takmer 100 zahynulo..., v druhej museli chlapci narukovať a mnohí odchádzali "na východný front"...
Mnohí privítali vznik "samostatnej" Slovenskej republiky, ale čoskoro vytriezveli. V septembri 1941 bol prijatý "Židovský kódex" a začalo násilie na nevinných ľuďoch. Z prác Ing. arch. Evy ŠMELKOVEJ vieme, že prví Židia (6 osôb) prišlo do mesta na základe povolenia krajinského snemu o ich možnom usadení v mestách.
Ján Brocko – 100. výročie narodenia
1. marec – Ján Brocko (1.3.1924 Revúca – 7.7.1946 Revúca) – básnik, publicista.
Do gymnázia chodil v Rožňave a v Tisovci, kde v roku 1943 maturoval, potom sa stal poslucháčom Právnickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave. Básne písal už počas štúdií v Tisovci. Publikoval v stredoškolských almanachoch, v Novom rode, Národných novinách, Tvorbe a v Eláne. V roku 1943 napísal veršovanú historickú hru Cigánka, prekladal z nemčiny a z francúzštiny a v rukopise zanechal zbierku básní Vízie týchto dní. Aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania. Bol spoluredaktorom cyklostylovaných revúckych povstaleckých novín Naše správy, vychádzajúcich už od 31. augusta 1944. Potom odišiel do hôr a spolupracoval s protifašistickým odbojom, kde v ťažkých podmienkach ochorel na tuberkulózu. Po oslobodení začal prispievať do revúckeho týždenníka Naša cesta, no musel sa liečiť v Novom Smokovci. Nakoniec zákernej chorobe podľahol. Podstatná časť jeho poézie, ovplyvnená udalosťami v SNP, vyšla v posmrtne vydanej zbierke Ohlas v roku 1946, neskôr v antológiách Kvet z našej krvi (1959) a Verše proti smrti (1980). V roku 1990 vyšla o ňom životopisná novela Stanem sa básnikom z pera Dušana Mikolaja. Na rodnom dome na Muránskej ulici má umiestnenú pamätnú tabuľu. -MM-
Edita Urvichiarová – 30. výročie úmrtia
4. marec – Edita Urvichiarová (28.5.1939 Revúca – 4.3.1994 Rožňava) – botanička a ochranárka prírody.
Po gymnaziálnom štúdiu v rodnom meste študovala biológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, potom pracovala ako vedecko-výskumná pracovníčka v Bratislave. V r. 1977 – 1994 pracovala v Baníckom múzeu v Rožňave ako vedúca biologička. Tu budovala herbárové a zoologické zbierky a zaslúžila sa o podstatné rozšírenie zbierkového fondu. Zúčastňovala sa na riešení štátnych výskumných úloh, zameraných na poznávanie floristického bohatstva chránených území Slovenský kras, Muránska planina, na výskum lúčnych spoločenstiev na alúviu riečky Muráň a iných. Venovala sa aj štúdiu flóry mesta Rožňava so zreteľom na výskyt peľových alergických ochorení a štúdiu liečivých rastlín Plešivskej planiny. Výsledky výskumnej a zbierkotvornej činnosti prezentovala ako autorka a spoluautorka scenárov viacerých výstav. Vykonávala poradenskú službu a viedla diplomantov i stredoškolských študentov pri spracovávaní rozličných biologických tém, organizovala činnosť Klubu botanikov na Gymnáziu v Rožňave. Vedecké štúdie a odborné i populárno-náučné články publikovala v novinách, časopisoch a zborníkoch. -MM-
Ľudovít Vladimír Rizner – 175. výročie narodenia
10. marec - Ľudovít Vladimír Rizner (10.3.1849 Zemianske Podhradie – 7.10.1913 Zemianske Podhradie) – zakladateľ slovenskej bibliografie, pedagóg, etnograf, historik.
V rokoch 1865-67 študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, v r. 1873 zložil skúšky na učiteľskom ústave v Trnave. Od r. 1870 pôsobil v Zemianskom Podhradí. Ako pedagóg sa usiloval v praxi ovplyvniť úroveň učiteľskej práce, osobne zhotovoval didaktické pomôcky, založil školskú knižnicu, písal a upravoval učebnice, pripravil metodické pomôcky. Prostredníctvom mnohostrannej publicistickej činnosti upriamoval pozornosť na moderné pedagogické tendencie. Jeho dôraz na význam knihy v živote vyústil do monumentálneho bibliografického programu, takmer štyri desaťročia pripravoval svoje životné dielo – retrospektívnu Bibliografiu písomníctva slovenského, ktorým sa stal zakladateľom slovenského bibliografického myslenia a slovenského národného bibliografického systému. Významná bola aj jeho činnosť literárna, publicistická, folkloristická a historiografická. -MM-
Jozef Várady – 85. výročie narodenia
17. marec – Jozef Várady (17.3.1939, Silica, okr. Rožňava – 4.6.2008 Silica) – vedecký pracovník v oblasti veterinárnej fyziológie.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave v roku 1957 študoval na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach. Po roku 1963 pracovník VŠ veterinárskej, Ústavu experimentálnej biológie SAV, Ústavu fyziológie hospodárskych zvierat SAV. Od roku 1987 na VŠ veterinárskej v Košiciach zastával funkciu vedúceho katedry normálnej a patologickej fyziológie, kde sa v roku 1988 stal profesorom. Vo vedecko-výskumnej práci sa venoval dusíkovému metabolizmu prežúvavcov. Bol autorom a spoluautorom viac než 190 publikovaných prác doma i v zahraničí. Výsledky výskumov spracoval v monografii Výmenné procesy dusíkatých látok medzi krvou a tráviacim traktom prežúvavcov (Bratislava 1985). Zúčastnil sa viacerých medzinárodných programov, absolvoval študijné pobyty v zahraničí. Podieľal sa na realizácii medzinárodného projektu IAEA/FAO pri izotopických štúdiách dusíkového metabolizmu. Zabezpečoval vedecko-výskumnú a výchovno-vzdelávaciu činnosť nielen pre veterinárov, ale i pre prírodovedcov a poľnohospodárov. Ako uznávaný pedagóg bol členom celého radu vedeckých a odborných komisií. -MM-
Ján Valašík – 305. výročie narodenia
19. marec – Ján Valašík (19.3.1719 Kolačno – 23.3.1768 Bôrka, okr. Rožňava) – prekladateľ, rím.-kat. kňaz.
Študoval filozofiu a teológiu na univerzite v Trnave, teológiu v Budíne, v roku 1743 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Dubníku, od roku 1747 ako farár v Bôrke, kde sa okrem iného zaslúžil o postavenie nového kostola. V roku 1768 v Trnave vyšiel jeho prvý slovenský preklad životopisov svätých Príklad život kresťanského, v ktorom uplatnil kultúrnu západoslovenčinu. -MM-
Matej Holko st. – 305. výročie narodenia
28. marec - Matej Holko st. (28.3.1719 Tisovec – 28.10.1785 Nižný Skálnik) – historik, kultúrny pracovník.
Prvé dva roky vyrastal v Tisovci, potom sa s rodičmi presťahoval do Ochtinej. Študoval v Dobšinej, Ožďanoch, teológiu vo Wittenbergu. Pôsobil ako evanjelickej kňaz v Kobeliarove, Hnúšti a 30 rokov v Nižnom Skálniku, kde udržiaval osobný a korešpondenčný styk s početnými vzdelancami a spisovateľmi. Venoval sa kultúrnej histórii, autor latinsky písaných katalógov spisovateľov, autorov slovenských kníh, uhorských škôl, zoznamu evanjelických farárov, teologických a vlastivedných štúdií, ktoré ostali v rukopise. Skladal latinské verše, písal veršované listy a vinše. Zostavil zbierku slovenských ľudových piesní, z ktorých niekoľko uverejnil Ján Kollár v Národných spievankách. V roku 1767 sa pokúsil založiť učenú spoločnosť v Malohonte, ktorú realizoval jeho syn Matej Holko ml. Svojou činnosťou sa včlenil medzi výrazné postavy počiatkov slovenského národného obrodenia. -MM-