Hutníctvo (5)
Huta na výrobu mosadze pri obci Gemerská Poloma
Napísal(a) Ondrej Rozložník
Huta pri obci Gemerská Poloma, národná kultúrna pamiatka, je deklarovaná ako Prícestný hostinec. Ide však o hutnícky objekt postavený pred 265 rokmi na výrobu mosadze. Hostinec, pôvodne huta, je technická pamiatka, naprojektovaná v roku 1760 v Banskej Štiavnici. Autorom projektu je Johan August Menigill, ktorý v tom čase bol šafárom medeného hámru na výrobu medeného drôtu v Banskej Bystrici. Huta si zachovala podstatnú stavebnú časť – zatiaľ najstaršieho murovaného objektu medenej huty z 18. stor. Po ukončení taviacich prác sa prebudovali vnútorné priestory huty na zájazdný hostinec s voziarňou.
Hámre – neoddeliteľná súčasť našej krajiny v minulosti
Napísal(a) M. Rozložník
Výroba železa a jeho spracovanie, nepochybne patrili k najstarším výrobným odvetviam na Slovensku. Človek začal prvý raz používať železo už v treťom tisícročí pred n. l. Nie však iba železo, ale kovy vôbec, mali rozhodujúcu úlohu pri formovaní ľudskej spoločnosti 1). Bohaté ložiská kvalitných rúd, značné rozšírenie lesov i dostatok vodnej energie, vytvorili priaznivé podmienky pre rozvoj železiarstva u nás. Po celé stáročia sa železo spracovávalo kladivom, najprv ručne, neskôr veľkým kladivom, ktorého pohon zabezpečovala vodná energia tzv. hámrom.
Na presnejšie vysvetlenie, uvádzame jednu definíciu zo súčasnosti:
Hámor je historické zariadenie, alebo dielňa, určené na spracovanie ocele a železa. Je to technologická stavba pri vodných tokoch, kde využitím energie tečúcej vody boli poháňané kováčske buchary, dúchadlá alebo mechy na fúkanie vzduchu do pecí. Z hľadiska výroby to boli prvé zárodky manufaktúr na spracovanie ocele a výrobu kovaných výrobkov 2).
Kde sa v oblasti Gemera vyrábalo železo (2 – koniec)
Napísal(a) Ing. M. Rozložník
Nadchádzajúce obrázky znázorňujú orientačne lokality železiarskych prevádzok vo východnej a západnej časti Gemera v zmysle Bartholomeidesovho súpisu z rokov 1804 – 1805 (zdroj: Hapák 1962, Frák 1973). Obrázkový dokumentačný materiál železiarskych zariadení je relatívne chudobný. Zo starších období sa uchovali kresby, či plány na ich výstavbu alebo rekonštrukciu. Vynález fotografie v roku 1839 a postupné jej využívanie znamenal, že podstatná časť zobrazení pochádza z 19. storočia a neskôr. Prednostným záujmom však boli známe väčšie prevádzky, a tak je oprávnený predpoklad, že obrázky viacerých bývalých výrobní nie sú, resp. ani nikdy neexistovali.
Kde sa v oblasti Gemera vyrábalo železo (1)
Napísal(a) Ing. M. Rozložník
Ľudia začali používať železo prvý raz už v treťom tisícročí pred n. l. Od tejto doby železo, vedľa medi a bronzu, sprevádzalo spracovateľské hutnícke procesy. Predpokladom ich uskutočňovania boli prístupné a bohaté ložiská základných nerastných surovín, rúd jednotlivých kovov, ako aj dostupné zásoby dreva v okolitých lesoch a aj vhodné priaznivé podmienky pre rozvoj železiarstva, či iných metalurgických pochodov.
Je už oddávna známe, že príroda oblasti Gemera poskytovala výhodné podmienky pre ťažbu nerastných surovín, ako aj pre ich spracovávanie. Rôzne faktory, zmeny hospodárskych a spoločenských podmienok, ale aj vyčerpanie zásob prírodných surovín, spôsobili najprv úpadok a postupom času táto činnosť zanikla úplne a dnes už miestami ani neexistujú po nej žiadne stopy.
Artikuly šteliarov muránskeho údolia z roku 1585
Napísal(a) Ing. Mikuláš Rozložník
Výskyt rôznych nerastných surovín na území historického Gemera podmienil ich dobývanie a následné hutnícke spracovávanie. Tieto činnosti, vykonávané obyvateľstvom už od najstaršieho obdobia, boli pre uvedené územie charakteristickými. Regulácia vzájomných vzťahov si v priebehu storočí vynútila prijatie rôznych pracovných poriadkov, štatútov či artikúl, ktorých úlohou bolo zaviesť poriadok do bansko – hutníckeho podnikania (artikuly – podľa slovníka cudzích slov sú vo feudalizme stanovy samosprávnych územných celkov alebo záujmových skupín).
Uvedené bolo, už od najstarších čias, realitou aj v lokalitách údolia rieky Muráň. V priebehu času boli tu prijaté viaceré takéto pracovné poriadky, z ktorých pre ilustráciu uvádzame nasledovné: Jedným
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.