Ján Bradáč (20)
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (20 – KONIEC)
Napísal(a) J. Bradáč
PÁR SLOV NA ZÁVER
Každé obdobie v živote ľudí je kus histórie, ktoré je potrebné zachovať pre ďalšie generácie. Ja som sa zameral na 20. storočie z toho dôvodu, že od roku 1939 do roku 2000, t. j. 61 rokov svojho života som tu prežil. Skúsenosti a udalosti, ktoré som získal, ma oprávňujú uložiť ich na papier. Využil som i skúsenosti starších spoluobčanov, s ktorými som žil alebo ktorí ešte žijú. Snažil som sa ich uviesť faktograficky, bez nejakých ideových zámerov. Je to skrátka môj osobný prehľad. Môžu sa vyskytnúť aj iné názory, čo plne rešpektujem. Život v obci je bohatý a rôznorodý, preto som možno niektoré skutočnosti nevedel zachytiť, alebo mám o nich málo poznatkov. Nebolo by účelné niečo dotvoriť vymyslenými údajmi.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (19)
Napísal(a) Ján Bradáč
OSOBNOSTI OBCE RAKOVNICA
Každá obec má vo svojej histórii ľudí a osobností, ktorí väčšou či menšou mierou sa pričinili o povznesenie a spopularizovanie rodnej obce. Svojou usilovnosťou a vzdelaním vynikli z bežného priemeru obyvateľstva. Chcem spomenúť a vyzdvihnúť osobnosti obce Rakovnica, ktorí po 2. svetovej vojne preslávili Rakovnicu a cez nich sa dostala do širšieho povedomia na Slovensku, možno aj do sveta. Je to moje faktografické vyznanie a história potvrdí, či je to pravda alebo nie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (18)
Napísal(a) J. Bradáč
VEREJNÁ SPRÁVA A STAROSTOVIA
Obec Rekeňa v roku 1900 patrila pod rakúsko-uhorskú monarchiu. Obec v tom čase mala 85 domov a 470 obyvateľov. I keď obyvatelia boli Slováci, násilné pomaďarčovanie malo na nich vplyv. Už i z toho dôvodu, že v úradoch boli maďarskí úradníci a zápisnice boli vyhotovené v maďarskom jazyku. Na čele obce stál starosta obce s obecným zastupiteľstvom. Po boku starostu a obecného zastupiteľstva bol obecný sluha, ktorý doručoval poštu v obci, vykonával služby a bubnovaním oboznamoval občanov o úradných záležitostiach. K udržiavaniu poriadku boli žandári. Ako starosta obce bol zaznamenaný Juraj CHLEBUŠ, dlhoročným bubeníkom bol Ján BELÁK-Pšocha. Školská dochádzka bola nariadením Márie Terézie z roku 1887 povinná. Škola bola cirkevná, postavená v 19.storočí a v roku 1906 bola vykonaná oprava strechy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (17)
Napísal(a) Ján Bradáč
SPOLOČENSKÝ A POLITICKÝ ŽIVOT
Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ). Podľa zistených skutočností KSČ bola v obci založená v roku 1927. Zoznam členskej základne sa nezachoval, taktiež jej činnosť bola nepravidelná pre rôzne pohyby, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. Príčinou môže byť i silná Demokratická strana, ktorá v roku 1946 vyhrala voľby. Činnosť KSČ bola obnovená po 2. svetovej vojne. Svoj vplyv nadobudla po roku 1948, keď sa moci chopili komunisti. V máji v roku 1948 sa voľby uskutočnili už podľa jednotnej kandidátky.
KSČ sa organizačne so svojou prácou delila na závodnú a dedinskú organizáciu. V platnosti bola pracovná povinnosť. V preddôchodkovom veku boli všetci členovia Komunistickej strany registrovaní na svojich pracoviskách. Členskú základňu obce vytvárali prevažne dôchodcovia a zamestnanci obecného úradu. Závodné a okresné organizácie sa jeden druhému do práce nemiešali.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (16)
Napísal(a) J. Bradáč
PLATIDLÁ V 20. STOROČÍ
Základným platidlom v 20. storočí bola koruna. Ako platidlo koruna začala platiť v roku 1892. Delila sa na koruny a haliere. Jej predchodcom boli strieborné zlatky a medené grajciare. Počas prvej korunovej menovej reformy dávali za jednu zlatku dve koruny.
Prvé haliere platili v nomináloch 1, 2, 10 a 20. Vyrábali ich z niklu a medi, no po vypuknutí 2. svetovej vojny aj zo železa, pretože nikel a meď potreboval vojenský priemyselný komplex.
Príchod korunovej meny zmenil aj ceny. Po novom zarobil c. k. úradník mesačne okolo deväťdesiat korún, robotník okolo šesťdesiat. Liter mlieka stál 30 halierov, vajce 5 halierov, chlieb 26 halierov, topánky 13 korún.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (15)
Napísal(a) Ján Bradáč
ZDRAVOTNÍCTVO
Zdravotné zabezpečenie bolo riešené cez nemocnicu v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1887. Občania uprednostňovali ľudové liečiteľstvo pomocou byliniek, studených obkladov, pijavíc a pod. Do nemocnice sa dostali len ťažko chorí alebo po úrazoch.
Presun do nemocnice bol buď pešo alebo na vozoch. Hygiena bola slabá, čo vyplývalo i z možností občanov, ako i kultúrou bývania, ale i používaním vody z potoka, a preto sa vyskytovali rôzne infekcie a nemoci. Začiatkom júna 1931 sa rozšíril na Nižnom konci týfus. Zatvorené boli 2 studne. Týfus sa rozšíril aj medzi žiakov a niektorí museli byť hospitalizovaní v nemocnici.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (14)
Napísal(a) J. Bradáč
OBCHOD A ZÁSOBOVANIE
Hlavnými obchodníkmi v obci boli občania židovského pôvodu, ktorí v obci zotrvali asi 80 rokov do roku 1944. Židovská rodina Adolfa Lisauera prišla do Rekeni z Rožňavy. V Rožňave žil jeho brat Ľudovít Lisauer. V podstate to bola bohatá rodina medzi Rožňavčanmi. Starší občania si ich ešte pamätajú. Bola to slušná rodina, ktorá pomaly bohatla. Ťažký život občanov spôsobil, že uňho nakupovali na úver. Kto veľa strovil a nemal čím vyplatiť dlhy, potom si Lisauer zobral jeho lúky, role a lesy v chotári. Mali jednu dcéru Máriu. Správanie Lisauera, a celej jeho rodiny, poukazuje na sčítaného, rozvážneho a reálne uvažujúceho obchodníka. Osudnou sa im stala 2. svetová vojna, kedy boli v roku 1943 odvlečení do Osvienčimu v Poľsku. Vrátila sa iba ich dcéra Mária, ktorá sa potom vydala za žida Juraja Sterna z Dobšinej. Obaja už zomreli a sú pochovaní na židovskom cintoríne v Košiciach.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (13)
Napísal(a) J. Bradáč
JEDNOTNÉ ROĽNÍCKE DRUŽSTVO
Po 2. svetovej vojne sa začali organizovať strojové družstvá, ktoré mali byť nápomocné pre roľníkov a uľahčiť prácu v poľnohospodárstve, zapožičiavali stroje na poľnohospodárske práce, ako traktory, mláťačky, sejačky, pluhy a pod.
Na základe zákona č. 69/1949 bolo nariadenie zriadiť „Jednotné roľnícke družstvá“ (JRD) ako politické rozhodnutie za účelom scelenia pôdy a zahájenia socializácie dediny.
Do založenia Jednotného roľníckeho družstva v Rakovnici Okresný národný výbor v Rožňave predpísal pre obce kontigenty na odovzdanie pre štát – vajcia, mlieko, hovädzie a bravčové mäso, obilie. Obec tieto povinné kontigenty rozpisovala na jednotlivých vlastníkov pôdy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (12)
Napísal(a) J Bradáč
POĽNOHOSPODÁRSTVO OD ROKU 1900 DO ROKU 1950
Obec Rekeň (dnes Rakovnica) mala v roku 1900 470 obyvateľov a 85 domov. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo baníctvo, furmanstvo a poľnohospodárstvo. V tejto časti si rozoberieme časť poľnohospodárstvo. Rozloha obce bola 711 ha, z toho pripadá na poľnohospodársku pôdu 309 hektárov, na lesné plochy 329 hektárov a zastavaná plocha 73 hektárov. Poľnohospodárska pôda bola rozdelená na veľký počet vlastníkov hektárov, malých i väčších. Roľníci nad 10 hektárov boli sebestační vo výrobe, najmä Lisauer, Ján Fábian-Kochan, Ján Gonos-Boriš, Ondrej Lindák-Balag, Ján Fábian-Mičko. Ostatní roľníci väčšinou okrem prác na pôde mali aj iné zamestnanie. Veľkí gazdovia pre prácu na poli využívali želiarov alebo nádenníkov, ako napr. Irša u Kochana, Belák u Boriši atď., ktorí pracovali väčšinou iba za stravu alebo malú odmenu. Slúžili i deti, ktoré ešte mali sedieť v školských laviciach. Niektorí gazdovia sa zaoberali furmanstvom, ako Sedlák-u Sváka, Ladislav Lešták, ktorí vykonávali zvoz sena z Plešiveckej planiny alebo zo Strání a z Bokov, Lackovho lazu...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (11)
Napísal(a) Ján Bradáč
NÁBOŽENSTVO V RAKOVNICI
Náboženstvo nám dokumentujú 3 kostoly, ktoré sa zachovali ešte z minulých čias. Najstarším kostolom je kostol svätej Magdalény na Iváďove, ktorý je jediným dôkazom, že pôvodná obec sa nachádzala tam. Občania boli väčšinou ev. a. v. vyznania. Podľa zachovaných údajov, v roku 1928 žilo v obci 387 evanjelikov a 117 katolíkov. V roku 1991 to bolo 160 evanjelikov a 78 katolíkov. V roku 2001 bolo evanjelikov 215, rímsko-katolíkov 113, gréckokatolíkov 5, evanjelikov metodologickej cirkvi 6, reformovanej kresťanskej cirkvi 5, pravoslávny 1, náboženský spolok Jehova 1.
Kazatelia
1900 – 1916 Augustín TURCSANY
Viac...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (10)
Napísal(a) Ján Bradáč
BANÍCTVO
História Rakovnice je nerozlučne spätá s baníctvom, nakoľko tvorilo základné životné podmienky pre ľudí v obci. Až 80% obyvateľov obe bolo zamestnaných v baniach už dávno pred 20. storočím. Niektorí občania neboli len zamestnancami v bani, ale vlastnili i dobývacie práva na ťažbu rudy v Dubine, Magdaléne, Špádoch, Viničkách. Vlastníkmi dobývacích práv boli občania Rakovnice – Rusnák, Gonos, Lörinc, Koltáš, Bradáč, Benko, Fekete, Kožár, Németh, Čapó.
Koncom 19. storočia sa ťažba železných rúd koncentruje do Rimamuránsko-šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti so sídlom v Budapešti. Jej prvým predsedom sa stáva gróf Emanuel Andrássy. V roku 1901 – 1904 spravila 2300 metrov dlhú dedičnú štôlňu. V roku 1912 – 1940 spojila ložiská v Nadabulej s ložiskom v Rudnej, kde prcovala väčšina baníkov z obce. Do práce dochádzali pešo, od roku 1933, keď sa v obci objavili bicykle, tak i na bicykloch. Do práce i z práce dochádzali v oblečení, v ktorom fárali do bane.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (9)
Napísal(a) J. Bradáč
ŠKOLSTVO
Rekenská evanjelická ľudová škola (Rekeňa, dnes Rakovnica) bola založená v roku 1862. V roku 1896 vyšlo nariadenie, kde bola stanovená povinná školská dochádzka pre deti od 6 do 14 rokov. Deti roľníckych a baníckych rodín boli zapriahnuté do roboty, lebo rodičia na všetko nestačili. Potom deti vymeškávali školu, alebo do nej nikdy neprišli. Ak do školy aj občas chodili, malo to rovnaký efekt ako žiadna dochádzka, lebo všetko zabudli. Niektorí rodičia boli názoru, že keď oni nepotrebovali školu a mohli bez nej žiť, môžu bez školy žiť aj ich deti. Niektorí by aj boli radi posielať dieťa do školy, ale len v zime. V lete bola práca na gazdovstve. Školu považovali za príťaž, dedina ešte verila na strigy, zmoky a škriatky.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (8)
Napísal(a) J. Bradáč
AKT POMENOVANIA NOVORODENCA
Pri narodení dieťaťa farár zapísal novorodenca do cirkevnej matriky, a tým sa jeho uvedenie do života skončilo. Neskôr rodičia dostali na fare krstný list dieťaťa, ktorý zvyčajne uložili na spodok truhlice, aby sa nepoškodil alebo nestratil. Odtiaľ sa dostal na svetlo sveta iba zriedkavo, keď išiel mládenec k asentírke, čiže k odvodu, alebo keď sa ženil či dievča vydávalo. Krstný list bol dlho jediným osobným dokladom.
Neskôr boli zavedené matriky, kde povinnosťou rodičov bolo oznámiť narodenie dieťaťa, zaregistrovať dieťa ako nového občana, oznámiť matrikárovi jeho meno, aby ho mohol zapísať do matriky. Po zapísaní dieťaťa do matriky dostali rodičia Rodný list.
Najčastejšie mená boli Mária, Zuzana, Helena, Júlia, Ján, Ondrej, Peter, Ľudovít, Ladislav a ďalšie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (7)
Napísal(a) J. Bradáč
OBYVATEĽSTVO
Obec Rekeňa v roku 1900 mala 405 obyvateľov a 85 domov, patrila k malým obciam v Gemersko-malohontskej župe v rakúsko-uhorskej monarchii. I keď obyvatelia boli slovenskej národnosti, násilná maďarizácia silno ovplyvňovala obyvateľov. V školách sa učilo maďarsky, úradné listiny sa vyhotovovali v maďarskom jazyku. Obec žila chudobným, ale pokojným životom.
V roku 1910 mala obec 517 obyvateľov a 90 domov. Bremeno 1. svetovej vojny v roku 1914 ťažko doľahlo na chudobný ľud Rekene. Z obce odchádzali muži na front: Ján Fábian-Grajciarik, Ján Genči-Huco, Štefan Kravec-zo mlyna a ďalší. Ján Fábian-Grajciarik sa z vojny nevrátil a nie je známe jeho miesto pochovania. Manželky mužov a deti zostali bez akéhokoľvek zabezpečenia a boli odkázané len na obživu, ktorú si doma dopestovali, aj to niekedy im štát kdečo rekviroval pre vojnové účely. Po roku 1916 sa situácia zhoršila a v ostatných rokoch vojny dosiahla neznesiteľnú mieru.


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-