Ján Bradáč (20)
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (20 – KONIEC)
Napísal(a) J. Bradáč
PÁR SLOV NA ZÁVER
Každé obdobie v živote ľudí je kus histórie, ktoré je potrebné zachovať pre ďalšie generácie. Ja som sa zameral na 20. storočie z toho dôvodu, že od roku 1939 do roku 2000, t. j. 61 rokov svojho života som tu prežil. Skúsenosti a udalosti, ktoré som získal, ma oprávňujú uložiť ich na papier. Využil som i skúsenosti starších spoluobčanov, s ktorými som žil alebo ktorí ešte žijú. Snažil som sa ich uviesť faktograficky, bez nejakých ideových zámerov. Je to skrátka môj osobný prehľad. Môžu sa vyskytnúť aj iné názory, čo plne rešpektujem. Život v obci je bohatý a rôznorodý, preto som možno niektoré skutočnosti nevedel zachytiť, alebo mám o nich málo poznatkov. Nebolo by účelné niečo dotvoriť vymyslenými údajmi.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (19)
Napísal(a) Ján Bradáč
OSOBNOSTI OBCE RAKOVNICA
Každá obec má vo svojej histórii ľudí a osobností, ktorí väčšou či menšou mierou sa pričinili o povznesenie a spopularizovanie rodnej obce. Svojou usilovnosťou a vzdelaním vynikli z bežného priemeru obyvateľstva. Chcem spomenúť a vyzdvihnúť osobnosti obce Rakovnica, ktorí po 2. svetovej vojne preslávili Rakovnicu a cez nich sa dostala do širšieho povedomia na Slovensku, možno aj do sveta. Je to moje faktografické vyznanie a história potvrdí, či je to pravda alebo nie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (18)
Napísal(a) J. Bradáč
VEREJNÁ SPRÁVA A STAROSTOVIA
Obec Rekeňa v roku 1900 patrila pod rakúsko-uhorskú monarchiu. Obec v tom čase mala 85 domov a 470 obyvateľov. I keď obyvatelia boli Slováci, násilné pomaďarčovanie malo na nich vplyv. Už i z toho dôvodu, že v úradoch boli maďarskí úradníci a zápisnice boli vyhotovené v maďarskom jazyku. Na čele obce stál starosta obce s obecným zastupiteľstvom. Po boku starostu a obecného zastupiteľstva bol obecný sluha, ktorý doručoval poštu v obci, vykonával služby a bubnovaním oboznamoval občanov o úradných záležitostiach. K udržiavaniu poriadku boli žandári. Ako starosta obce bol zaznamenaný Juraj CHLEBUŠ, dlhoročným bubeníkom bol Ján BELÁK-Pšocha. Školská dochádzka bola nariadením Márie Terézie z roku 1887 povinná. Škola bola cirkevná, postavená v 19.storočí a v roku 1906 bola vykonaná oprava strechy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (17)
Napísal(a) Ján Bradáč
SPOLOČENSKÝ A POLITICKÝ ŽIVOT
Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ). Podľa zistených skutočností KSČ bola v obci založená v roku 1927. Zoznam členskej základne sa nezachoval, taktiež jej činnosť bola nepravidelná pre rôzne pohyby, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. Príčinou môže byť i silná Demokratická strana, ktorá v roku 1946 vyhrala voľby. Činnosť KSČ bola obnovená po 2. svetovej vojne. Svoj vplyv nadobudla po roku 1948, keď sa moci chopili komunisti. V máji v roku 1948 sa voľby uskutočnili už podľa jednotnej kandidátky.
KSČ sa organizačne so svojou prácou delila na závodnú a dedinskú organizáciu. V platnosti bola pracovná povinnosť. V preddôchodkovom veku boli všetci členovia Komunistickej strany registrovaní na svojich pracoviskách. Členskú základňu obce vytvárali prevažne dôchodcovia a zamestnanci obecného úradu. Závodné a okresné organizácie sa jeden druhému do práce nemiešali.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (16)
Napísal(a) J. Bradáč
PLATIDLÁ V 20. STOROČÍ
Základným platidlom v 20. storočí bola koruna. Ako platidlo koruna začala platiť v roku 1892. Delila sa na koruny a haliere. Jej predchodcom boli strieborné zlatky a medené grajciare. Počas prvej korunovej menovej reformy dávali za jednu zlatku dve koruny.
Prvé haliere platili v nomináloch 1, 2, 10 a 20. Vyrábali ich z niklu a medi, no po vypuknutí 2. svetovej vojny aj zo železa, pretože nikel a meď potreboval vojenský priemyselný komplex.
Príchod korunovej meny zmenil aj ceny. Po novom zarobil c. k. úradník mesačne okolo deväťdesiat korún, robotník okolo šesťdesiat. Liter mlieka stál 30 halierov, vajce 5 halierov, chlieb 26 halierov, topánky 13 korún.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (15)
Napísal(a) Ján Bradáč
ZDRAVOTNÍCTVO
Zdravotné zabezpečenie bolo riešené cez nemocnicu v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1887. Občania uprednostňovali ľudové liečiteľstvo pomocou byliniek, studených obkladov, pijavíc a pod. Do nemocnice sa dostali len ťažko chorí alebo po úrazoch.
Presun do nemocnice bol buď pešo alebo na vozoch. Hygiena bola slabá, čo vyplývalo i z možností občanov, ako i kultúrou bývania, ale i používaním vody z potoka, a preto sa vyskytovali rôzne infekcie a nemoci. Začiatkom júna 1931 sa rozšíril na Nižnom konci týfus. Zatvorené boli 2 studne. Týfus sa rozšíril aj medzi žiakov a niektorí museli byť hospitalizovaní v nemocnici.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (14)
Napísal(a) J. Bradáč
OBCHOD A ZÁSOBOVANIE
Hlavnými obchodníkmi v obci boli občania židovského pôvodu, ktorí v obci zotrvali asi 80 rokov do roku 1944. Židovská rodina Adolfa Lisauera prišla do Rekeni z Rožňavy. V Rožňave žil jeho brat Ľudovít Lisauer. V podstate to bola bohatá rodina medzi Rožňavčanmi. Starší občania si ich ešte pamätajú. Bola to slušná rodina, ktorá pomaly bohatla. Ťažký život občanov spôsobil, že uňho nakupovali na úver. Kto veľa strovil a nemal čím vyplatiť dlhy, potom si Lisauer zobral jeho lúky, role a lesy v chotári. Mali jednu dcéru Máriu. Správanie Lisauera, a celej jeho rodiny, poukazuje na sčítaného, rozvážneho a reálne uvažujúceho obchodníka. Osudnou sa im stala 2. svetová vojna, kedy boli v roku 1943 odvlečení do Osvienčimu v Poľsku. Vrátila sa iba ich dcéra Mária, ktorá sa potom vydala za žida Juraja Sterna z Dobšinej. Obaja už zomreli a sú pochovaní na židovskom cintoríne v Košiciach.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (13)
Napísal(a) J. Bradáč
JEDNOTNÉ ROĽNÍCKE DRUŽSTVO
Po 2. svetovej vojne sa začali organizovať strojové družstvá, ktoré mali byť nápomocné pre roľníkov a uľahčiť prácu v poľnohospodárstve, zapožičiavali stroje na poľnohospodárske práce, ako traktory, mláťačky, sejačky, pluhy a pod.
Na základe zákona č. 69/1949 bolo nariadenie zriadiť „Jednotné roľnícke družstvá“ (JRD) ako politické rozhodnutie za účelom scelenia pôdy a zahájenia socializácie dediny.
Do založenia Jednotného roľníckeho družstva v Rakovnici Okresný národný výbor v Rožňave predpísal pre obce kontigenty na odovzdanie pre štát – vajcia, mlieko, hovädzie a bravčové mäso, obilie. Obec tieto povinné kontigenty rozpisovala na jednotlivých vlastníkov pôdy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (12)
Napísal(a) J Bradáč
POĽNOHOSPODÁRSTVO OD ROKU 1900 DO ROKU 1950
Obec Rekeň (dnes Rakovnica) mala v roku 1900 470 obyvateľov a 85 domov. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo baníctvo, furmanstvo a poľnohospodárstvo. V tejto časti si rozoberieme časť poľnohospodárstvo. Rozloha obce bola 711 ha, z toho pripadá na poľnohospodársku pôdu 309 hektárov, na lesné plochy 329 hektárov a zastavaná plocha 73 hektárov. Poľnohospodárska pôda bola rozdelená na veľký počet vlastníkov hektárov, malých i väčších. Roľníci nad 10 hektárov boli sebestační vo výrobe, najmä Lisauer, Ján Fábian-Kochan, Ján Gonos-Boriš, Ondrej Lindák-Balag, Ján Fábian-Mičko. Ostatní roľníci väčšinou okrem prác na pôde mali aj iné zamestnanie. Veľkí gazdovia pre prácu na poli využívali želiarov alebo nádenníkov, ako napr. Irša u Kochana, Belák u Boriši atď., ktorí pracovali väčšinou iba za stravu alebo malú odmenu. Slúžili i deti, ktoré ešte mali sedieť v školských laviciach. Niektorí gazdovia sa zaoberali furmanstvom, ako Sedlák-u Sváka, Ladislav Lešták, ktorí vykonávali zvoz sena z Plešiveckej planiny alebo zo Strání a z Bokov, Lackovho lazu...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (11)
Napísal(a) Ján Bradáč
NÁBOŽENSTVO V RAKOVNICI
Náboženstvo nám dokumentujú 3 kostoly, ktoré sa zachovali ešte z minulých čias. Najstarším kostolom je kostol svätej Magdalény na Iváďove, ktorý je jediným dôkazom, že pôvodná obec sa nachádzala tam. Občania boli väčšinou ev. a. v. vyznania. Podľa zachovaných údajov, v roku 1928 žilo v obci 387 evanjelikov a 117 katolíkov. V roku 1991 to bolo 160 evanjelikov a 78 katolíkov. V roku 2001 bolo evanjelikov 215, rímsko-katolíkov 113, gréckokatolíkov 5, evanjelikov metodologickej cirkvi 6, reformovanej kresťanskej cirkvi 5, pravoslávny 1, náboženský spolok Jehova 1.
Kazatelia
1900 – 1916 Augustín TURCSANY
Viac...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (10)
Napísal(a) Ján Bradáč
BANÍCTVO
História Rakovnice je nerozlučne spätá s baníctvom, nakoľko tvorilo základné životné podmienky pre ľudí v obci. Až 80% obyvateľov obe bolo zamestnaných v baniach už dávno pred 20. storočím. Niektorí občania neboli len zamestnancami v bani, ale vlastnili i dobývacie práva na ťažbu rudy v Dubine, Magdaléne, Špádoch, Viničkách. Vlastníkmi dobývacích práv boli občania Rakovnice – Rusnák, Gonos, Lörinc, Koltáš, Bradáč, Benko, Fekete, Kožár, Németh, Čapó.
Koncom 19. storočia sa ťažba železných rúd koncentruje do Rimamuránsko-šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti so sídlom v Budapešti. Jej prvým predsedom sa stáva gróf Emanuel Andrássy. V roku 1901 – 1904 spravila 2300 metrov dlhú dedičnú štôlňu. V roku 1912 – 1940 spojila ložiská v Nadabulej s ložiskom v Rudnej, kde prcovala väčšina baníkov z obce. Do práce dochádzali pešo, od roku 1933, keď sa v obci objavili bicykle, tak i na bicykloch. Do práce i z práce dochádzali v oblečení, v ktorom fárali do bane.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (9)
Napísal(a) J. Bradáč
ŠKOLSTVO
Rekenská evanjelická ľudová škola (Rekeňa, dnes Rakovnica) bola založená v roku 1862. V roku 1896 vyšlo nariadenie, kde bola stanovená povinná školská dochádzka pre deti od 6 do 14 rokov. Deti roľníckych a baníckych rodín boli zapriahnuté do roboty, lebo rodičia na všetko nestačili. Potom deti vymeškávali školu, alebo do nej nikdy neprišli. Ak do školy aj občas chodili, malo to rovnaký efekt ako žiadna dochádzka, lebo všetko zabudli. Niektorí rodičia boli názoru, že keď oni nepotrebovali školu a mohli bez nej žiť, môžu bez školy žiť aj ich deti. Niektorí by aj boli radi posielať dieťa do školy, ale len v zime. V lete bola práca na gazdovstve. Školu považovali za príťaž, dedina ešte verila na strigy, zmoky a škriatky.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (8)
Napísal(a) J. Bradáč
AKT POMENOVANIA NOVORODENCA
Pri narodení dieťaťa farár zapísal novorodenca do cirkevnej matriky, a tým sa jeho uvedenie do života skončilo. Neskôr rodičia dostali na fare krstný list dieťaťa, ktorý zvyčajne uložili na spodok truhlice, aby sa nepoškodil alebo nestratil. Odtiaľ sa dostal na svetlo sveta iba zriedkavo, keď išiel mládenec k asentírke, čiže k odvodu, alebo keď sa ženil či dievča vydávalo. Krstný list bol dlho jediným osobným dokladom.
Neskôr boli zavedené matriky, kde povinnosťou rodičov bolo oznámiť narodenie dieťaťa, zaregistrovať dieťa ako nového občana, oznámiť matrikárovi jeho meno, aby ho mohol zapísať do matriky. Po zapísaní dieťaťa do matriky dostali rodičia Rodný list.
Najčastejšie mená boli Mária, Zuzana, Helena, Júlia, Ján, Ondrej, Peter, Ľudovít, Ladislav a ďalšie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (7)
Napísal(a) J. Bradáč
OBYVATEĽSTVO
Obec Rekeňa v roku 1900 mala 405 obyvateľov a 85 domov, patrila k malým obciam v Gemersko-malohontskej župe v rakúsko-uhorskej monarchii. I keď obyvatelia boli slovenskej národnosti, násilná maďarizácia silno ovplyvňovala obyvateľov. V školách sa učilo maďarsky, úradné listiny sa vyhotovovali v maďarskom jazyku. Obec žila chudobným, ale pokojným životom.
V roku 1910 mala obec 517 obyvateľov a 90 domov. Bremeno 1. svetovej vojny v roku 1914 ťažko doľahlo na chudobný ľud Rekene. Z obce odchádzali muži na front: Ján Fábian-Grajciarik, Ján Genči-Huco, Štefan Kravec-zo mlyna a ďalší. Ján Fábian-Grajciarik sa z vojny nevrátil a nie je známe jeho miesto pochovania. Manželky mužov a deti zostali bez akéhokoľvek zabezpečenia a boli odkázané len na obživu, ktorú si doma dopestovali, aj to niekedy im štát kdečo rekviroval pre vojnové účely. Po roku 1916 sa situácia zhoršila a v ostatných rokoch vojny dosiahla neznesiteľnú mieru.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.