Ján Bradáč (20)
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (20 – KONIEC)
Napísal(a) J. Bradáč
PÁR SLOV NA ZÁVER
Každé obdobie v živote ľudí je kus histórie, ktoré je potrebné zachovať pre ďalšie generácie. Ja som sa zameral na 20. storočie z toho dôvodu, že od roku 1939 do roku 2000, t. j. 61 rokov svojho života som tu prežil. Skúsenosti a udalosti, ktoré som získal, ma oprávňujú uložiť ich na papier. Využil som i skúsenosti starších spoluobčanov, s ktorými som žil alebo ktorí ešte žijú. Snažil som sa ich uviesť faktograficky, bez nejakých ideových zámerov. Je to skrátka môj osobný prehľad. Môžu sa vyskytnúť aj iné názory, čo plne rešpektujem. Život v obci je bohatý a rôznorodý, preto som možno niektoré skutočnosti nevedel zachytiť, alebo mám o nich málo poznatkov. Nebolo by účelné niečo dotvoriť vymyslenými údajmi.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (19)
Napísal(a) Ján Bradáč
OSOBNOSTI OBCE RAKOVNICA
Každá obec má vo svojej histórii ľudí a osobností, ktorí väčšou či menšou mierou sa pričinili o povznesenie a spopularizovanie rodnej obce. Svojou usilovnosťou a vzdelaním vynikli z bežného priemeru obyvateľstva. Chcem spomenúť a vyzdvihnúť osobnosti obce Rakovnica, ktorí po 2. svetovej vojne preslávili Rakovnicu a cez nich sa dostala do širšieho povedomia na Slovensku, možno aj do sveta. Je to moje faktografické vyznanie a história potvrdí, či je to pravda alebo nie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (18)
Napísal(a) J. Bradáč
VEREJNÁ SPRÁVA A STAROSTOVIA
Obec Rekeňa v roku 1900 patrila pod rakúsko-uhorskú monarchiu. Obec v tom čase mala 85 domov a 470 obyvateľov. I keď obyvatelia boli Slováci, násilné pomaďarčovanie malo na nich vplyv. Už i z toho dôvodu, že v úradoch boli maďarskí úradníci a zápisnice boli vyhotovené v maďarskom jazyku. Na čele obce stál starosta obce s obecným zastupiteľstvom. Po boku starostu a obecného zastupiteľstva bol obecný sluha, ktorý doručoval poštu v obci, vykonával služby a bubnovaním oboznamoval občanov o úradných záležitostiach. K udržiavaniu poriadku boli žandári. Ako starosta obce bol zaznamenaný Juraj CHLEBUŠ, dlhoročným bubeníkom bol Ján BELÁK-Pšocha. Školská dochádzka bola nariadením Márie Terézie z roku 1887 povinná. Škola bola cirkevná, postavená v 19.storočí a v roku 1906 bola vykonaná oprava strechy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (17)
Napísal(a) Ján Bradáč
SPOLOČENSKÝ A POLITICKÝ ŽIVOT
Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ). Podľa zistených skutočností KSČ bola v obci založená v roku 1927. Zoznam členskej základne sa nezachoval, taktiež jej činnosť bola nepravidelná pre rôzne pohyby, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. Príčinou môže byť i silná Demokratická strana, ktorá v roku 1946 vyhrala voľby. Činnosť KSČ bola obnovená po 2. svetovej vojne. Svoj vplyv nadobudla po roku 1948, keď sa moci chopili komunisti. V máji v roku 1948 sa voľby uskutočnili už podľa jednotnej kandidátky.
KSČ sa organizačne so svojou prácou delila na závodnú a dedinskú organizáciu. V platnosti bola pracovná povinnosť. V preddôchodkovom veku boli všetci členovia Komunistickej strany registrovaní na svojich pracoviskách. Členskú základňu obce vytvárali prevažne dôchodcovia a zamestnanci obecného úradu. Závodné a okresné organizácie sa jeden druhému do práce nemiešali.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (16)
Napísal(a) J. Bradáč
PLATIDLÁ V 20. STOROČÍ
Základným platidlom v 20. storočí bola koruna. Ako platidlo koruna začala platiť v roku 1892. Delila sa na koruny a haliere. Jej predchodcom boli strieborné zlatky a medené grajciare. Počas prvej korunovej menovej reformy dávali za jednu zlatku dve koruny.
Prvé haliere platili v nomináloch 1, 2, 10 a 20. Vyrábali ich z niklu a medi, no po vypuknutí 2. svetovej vojny aj zo železa, pretože nikel a meď potreboval vojenský priemyselný komplex.
Príchod korunovej meny zmenil aj ceny. Po novom zarobil c. k. úradník mesačne okolo deväťdesiat korún, robotník okolo šesťdesiat. Liter mlieka stál 30 halierov, vajce 5 halierov, chlieb 26 halierov, topánky 13 korún.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (15)
Napísal(a) Ján Bradáč
ZDRAVOTNÍCTVO
Zdravotné zabezpečenie bolo riešené cez nemocnicu v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1887. Občania uprednostňovali ľudové liečiteľstvo pomocou byliniek, studených obkladov, pijavíc a pod. Do nemocnice sa dostali len ťažko chorí alebo po úrazoch.
Presun do nemocnice bol buď pešo alebo na vozoch. Hygiena bola slabá, čo vyplývalo i z možností občanov, ako i kultúrou bývania, ale i používaním vody z potoka, a preto sa vyskytovali rôzne infekcie a nemoci. Začiatkom júna 1931 sa rozšíril na Nižnom konci týfus. Zatvorené boli 2 studne. Týfus sa rozšíril aj medzi žiakov a niektorí museli byť hospitalizovaní v nemocnici.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (14)
Napísal(a) J. Bradáč
OBCHOD A ZÁSOBOVANIE
Hlavnými obchodníkmi v obci boli občania židovského pôvodu, ktorí v obci zotrvali asi 80 rokov do roku 1944. Židovská rodina Adolfa Lisauera prišla do Rekeni z Rožňavy. V Rožňave žil jeho brat Ľudovít Lisauer. V podstate to bola bohatá rodina medzi Rožňavčanmi. Starší občania si ich ešte pamätajú. Bola to slušná rodina, ktorá pomaly bohatla. Ťažký život občanov spôsobil, že uňho nakupovali na úver. Kto veľa strovil a nemal čím vyplatiť dlhy, potom si Lisauer zobral jeho lúky, role a lesy v chotári. Mali jednu dcéru Máriu. Správanie Lisauera, a celej jeho rodiny, poukazuje na sčítaného, rozvážneho a reálne uvažujúceho obchodníka. Osudnou sa im stala 2. svetová vojna, kedy boli v roku 1943 odvlečení do Osvienčimu v Poľsku. Vrátila sa iba ich dcéra Mária, ktorá sa potom vydala za žida Juraja Sterna z Dobšinej. Obaja už zomreli a sú pochovaní na židovskom cintoríne v Košiciach.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (13)
Napísal(a) J. Bradáč
JEDNOTNÉ ROĽNÍCKE DRUŽSTVO
Po 2. svetovej vojne sa začali organizovať strojové družstvá, ktoré mali byť nápomocné pre roľníkov a uľahčiť prácu v poľnohospodárstve, zapožičiavali stroje na poľnohospodárske práce, ako traktory, mláťačky, sejačky, pluhy a pod.
Na základe zákona č. 69/1949 bolo nariadenie zriadiť „Jednotné roľnícke družstvá“ (JRD) ako politické rozhodnutie za účelom scelenia pôdy a zahájenia socializácie dediny.
Do založenia Jednotného roľníckeho družstva v Rakovnici Okresný národný výbor v Rožňave predpísal pre obce kontigenty na odovzdanie pre štát – vajcia, mlieko, hovädzie a bravčové mäso, obilie. Obec tieto povinné kontigenty rozpisovala na jednotlivých vlastníkov pôdy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (12)
Napísal(a) J Bradáč
POĽNOHOSPODÁRSTVO OD ROKU 1900 DO ROKU 1950
Obec Rekeň (dnes Rakovnica) mala v roku 1900 470 obyvateľov a 85 domov. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo baníctvo, furmanstvo a poľnohospodárstvo. V tejto časti si rozoberieme časť poľnohospodárstvo. Rozloha obce bola 711 ha, z toho pripadá na poľnohospodársku pôdu 309 hektárov, na lesné plochy 329 hektárov a zastavaná plocha 73 hektárov. Poľnohospodárska pôda bola rozdelená na veľký počet vlastníkov hektárov, malých i väčších. Roľníci nad 10 hektárov boli sebestační vo výrobe, najmä Lisauer, Ján Fábian-Kochan, Ján Gonos-Boriš, Ondrej Lindák-Balag, Ján Fábian-Mičko. Ostatní roľníci väčšinou okrem prác na pôde mali aj iné zamestnanie. Veľkí gazdovia pre prácu na poli využívali želiarov alebo nádenníkov, ako napr. Irša u Kochana, Belák u Boriši atď., ktorí pracovali väčšinou iba za stravu alebo malú odmenu. Slúžili i deti, ktoré ešte mali sedieť v školských laviciach. Niektorí gazdovia sa zaoberali furmanstvom, ako Sedlák-u Sváka, Ladislav Lešták, ktorí vykonávali zvoz sena z Plešiveckej planiny alebo zo Strání a z Bokov, Lackovho lazu...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (11)
Napísal(a) Ján Bradáč
NÁBOŽENSTVO V RAKOVNICI
Náboženstvo nám dokumentujú 3 kostoly, ktoré sa zachovali ešte z minulých čias. Najstarším kostolom je kostol svätej Magdalény na Iváďove, ktorý je jediným dôkazom, že pôvodná obec sa nachádzala tam. Občania boli väčšinou ev. a. v. vyznania. Podľa zachovaných údajov, v roku 1928 žilo v obci 387 evanjelikov a 117 katolíkov. V roku 1991 to bolo 160 evanjelikov a 78 katolíkov. V roku 2001 bolo evanjelikov 215, rímsko-katolíkov 113, gréckokatolíkov 5, evanjelikov metodologickej cirkvi 6, reformovanej kresťanskej cirkvi 5, pravoslávny 1, náboženský spolok Jehova 1.
Kazatelia
1900 – 1916 Augustín TURCSANY
Viac...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (10)
Napísal(a) Ján Bradáč
BANÍCTVO
História Rakovnice je nerozlučne spätá s baníctvom, nakoľko tvorilo základné životné podmienky pre ľudí v obci. Až 80% obyvateľov obe bolo zamestnaných v baniach už dávno pred 20. storočím. Niektorí občania neboli len zamestnancami v bani, ale vlastnili i dobývacie práva na ťažbu rudy v Dubine, Magdaléne, Špádoch, Viničkách. Vlastníkmi dobývacích práv boli občania Rakovnice – Rusnák, Gonos, Lörinc, Koltáš, Bradáč, Benko, Fekete, Kožár, Németh, Čapó.
Koncom 19. storočia sa ťažba železných rúd koncentruje do Rimamuránsko-šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti so sídlom v Budapešti. Jej prvým predsedom sa stáva gróf Emanuel Andrássy. V roku 1901 – 1904 spravila 2300 metrov dlhú dedičnú štôlňu. V roku 1912 – 1940 spojila ložiská v Nadabulej s ložiskom v Rudnej, kde prcovala väčšina baníkov z obce. Do práce dochádzali pešo, od roku 1933, keď sa v obci objavili bicykle, tak i na bicykloch. Do práce i z práce dochádzali v oblečení, v ktorom fárali do bane.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (9)
Napísal(a) J. Bradáč
ŠKOLSTVO
Rekenská evanjelická ľudová škola (Rekeňa, dnes Rakovnica) bola založená v roku 1862. V roku 1896 vyšlo nariadenie, kde bola stanovená povinná školská dochádzka pre deti od 6 do 14 rokov. Deti roľníckych a baníckych rodín boli zapriahnuté do roboty, lebo rodičia na všetko nestačili. Potom deti vymeškávali školu, alebo do nej nikdy neprišli. Ak do školy aj občas chodili, malo to rovnaký efekt ako žiadna dochádzka, lebo všetko zabudli. Niektorí rodičia boli názoru, že keď oni nepotrebovali školu a mohli bez nej žiť, môžu bez školy žiť aj ich deti. Niektorí by aj boli radi posielať dieťa do školy, ale len v zime. V lete bola práca na gazdovstve. Školu považovali za príťaž, dedina ešte verila na strigy, zmoky a škriatky.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (8)
Napísal(a) J. Bradáč
AKT POMENOVANIA NOVORODENCA
Pri narodení dieťaťa farár zapísal novorodenca do cirkevnej matriky, a tým sa jeho uvedenie do života skončilo. Neskôr rodičia dostali na fare krstný list dieťaťa, ktorý zvyčajne uložili na spodok truhlice, aby sa nepoškodil alebo nestratil. Odtiaľ sa dostal na svetlo sveta iba zriedkavo, keď išiel mládenec k asentírke, čiže k odvodu, alebo keď sa ženil či dievča vydávalo. Krstný list bol dlho jediným osobným dokladom.
Neskôr boli zavedené matriky, kde povinnosťou rodičov bolo oznámiť narodenie dieťaťa, zaregistrovať dieťa ako nového občana, oznámiť matrikárovi jeho meno, aby ho mohol zapísať do matriky. Po zapísaní dieťaťa do matriky dostali rodičia Rodný list.
Najčastejšie mená boli Mária, Zuzana, Helena, Júlia, Ján, Ondrej, Peter, Ľudovít, Ladislav a ďalšie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (7)
Napísal(a) J. Bradáč
OBYVATEĽSTVO
Obec Rekeňa v roku 1900 mala 405 obyvateľov a 85 domov, patrila k malým obciam v Gemersko-malohontskej župe v rakúsko-uhorskej monarchii. I keď obyvatelia boli slovenskej národnosti, násilná maďarizácia silno ovplyvňovala obyvateľov. V školách sa učilo maďarsky, úradné listiny sa vyhotovovali v maďarskom jazyku. Obec žila chudobným, ale pokojným životom.
V roku 1910 mala obec 517 obyvateľov a 90 domov. Bremeno 1. svetovej vojny v roku 1914 ťažko doľahlo na chudobný ľud Rekene. Z obce odchádzali muži na front: Ján Fábian-Grajciarik, Ján Genči-Huco, Štefan Kravec-zo mlyna a ďalší. Ján Fábian-Grajciarik sa z vojny nevrátil a nie je známe jeho miesto pochovania. Manželky mužov a deti zostali bez akéhokoľvek zabezpečenia a boli odkázané len na obživu, ktorú si doma dopestovali, aj to niekedy im štát kdečo rekviroval pre vojnové účely. Po roku 1916 sa situácia zhoršila a v ostatných rokoch vojny dosiahla neznesiteľnú mieru.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.