Stalo sa to v júni roku 2019. Bola nedeľa a ja som odviezol svoju manželku Máriu k rýchliku, ktorý odchádzal zo železničnej stanice v Rožňave niečo pred šiestou hodinou ráno. Cestovala za svojou priateľkou do termálnych kúpeľov Podhájska.
Ja som sa už doma rozhodol, že po odvoze manželky, sa domov  nevrátim. Rozhodol som sa, že pôjdem na  huby a zároveň sa pozriem aký je stav jednej bane, kde sa pred mnohými rokmi ťažila mangánová ruda. Všetko som si už doma nabalil do ruksaka i s fotoaparátom. Lokalita, kde sa spomínaná ruda ťažila, sa nachádza na pomerne strmom svahu upadajúcom k rieke Slaná. Bolo pekné počasie, ale už ráno bolo dusno a pomerne vysoká teplota, ktorá v tom čase bola už asi tak 22 stupňov a počas dňa asi až nad 30 stupňov Celzia. Na svah už svietilo slnko, čo teplotu značne zvyšovalo. Trasu výletu som zakreslil na tento obrázok:

Keď sme boli o nejaký ten ročník starší, v zime sme sa sánkovali dolu dedinou od Turzáka po starý obchod. Obchodníkom bol vtedy strýko Labuzík u Bandu, otec našej kamarátky Ruženy. Stačilo, keď sme jej trikrát zabúchali na dvere obchodu, v ktorom bývali, hneď sa pridala k nám a nezabudla nám doniesť nejakú sladkosť.

Raz, bolo to pred Mikulášom po večeri, moja mama povedala: „Dnes večer ideme na priadky k môjmu bratrancovi Štefanovi do Turzáka. Tetka Jula nás pozvala.“

"Ale ja som sa dohodla s jej synmi Janom a Štefanom i ostatnými chlapmi, že sa budeme sánkovať!“ skočila som jej do reči. Boli tam s nami ešte aj chlapci z vyšného konca: Gejza Hronec, súrodenci Ondrejčíkovci, Ondrej Klement zo Šmýkanca, Milan Kováč u Sojky, Jano Endrek, Paľo Gál, bratranci Kováčovci u Lipuša – Andriš a Ďuro.

„Dobre, ale potom prídete s nimi obidve za mnou,“ povolila mama.