Vojenčina (22)
Rukujeme do neznáma
Cez Sorošku vedie strmá cesta. V ostrej zákrute sme sa pozerali dolu, ako sa za nami plazia ostatné autobusy. Boli to staré Škodovky, z ktorých sa valil čierny dym. Pri závane vetra vnikal malými okienkami aj do nášho autobusu, až nás to začalo dusiť. Sedeli sme spolu s Lacom Oravcom. Tešili sme sa, že budeme slúžiť spolu, lebo v povolávacom rozkaze sme obidvaja mali uvedené „vojenský útvar 9116“. Cesta nám ubehla rýchle. Blížili sme sa ku Košiciam. Medzi brancami v autobuse sa rozprúdila debata a dohady. Možno, že budeme slúžiť v Košiciach alebo niekde na východe v Michalovciach alebo v Prešove. Niektorí sa už tešili, že na soboty a nedele budeme môcť cestovať domov na „opušťák“. Boli to však iba zbožné priania naivných mladých chlapcov. Vchádzali sme do
Prijímač a výcvik
Počas premietania filmu vošiel do miestnosti čatár. Prečítal niekoľko mien a túto skupinku chlapcov odviedol preč. Prišiel rad aj na nás s Lacom. Doviedol nás na chodbu, kde nás začal rozdeľovať. Jedných vpravo a druhých vľavo. Laco mal veľmi zlý zvyk, že nad každým dianím stále špekuloval a najčastejšie na to doplatil. Aj v tomto prípade ma nahovoril, aby sme prešli do druhého radu, lebo vraj si všimol, že čatár pozerá každému na hlavu aké má dlhé vlasy. V tomto rade, kde stojíme, nás určite budú ešte raz strihať. My sme sa ešte v civile dali ostrihať nakrátko, lebo vojaci, čo sa vrátili z vojenčiny nám povedali, že vlasy majú byť ostrihané na dĺžku zápalky. Napriek tomu som sa nechal nahovoriť a potajomky sme prekĺzli do druhého radu. Rad, v ktorom sme pôvodne stáli,
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (3)
Napísal(a) Marian Slavkay
Sťahovanie na Moravu
Približne po dvoch týždňoch výcviku už nás na raňajkách nikto nenaháňal. Inštruktori nebrechali, iba stáli v hlúčiku a rozprávali sa. Po raňajkách sme mali zaliezť na izby a čakať. Nič sa nedialo, až nám to pripadalo trochu čudné. Asi po hodine bol nástup, bez revu sme odpochodovali do jedálne, ktorá bola upravená tak, ako vtedy, keď sme došli na vojenčinu. Namiesto filmového plátna pri čelnej stene stál dlhočizný stôl, na ktorom bola uložená celá výstroj vojaka. Pri stole stál nadporučík nižšej postavy, avšak so silným zvučným hlasom. Jeho hlas znel ako hlásenie z ampliónu v dedinskom
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (4)
Napísal(a) Marian Slavkay
Pochod na záver výcviku
Náčelník štábu major Koubek si získal naše sympatie. Bol to už starší pán, ale vojak ako remeň. Celú vojnu prežil na fronte. Bol prísny, ale spravodlivý. Mali sme ho radi počas celej našej základnej služby. Tých našich havkáčov – čatárov sme niekoľko dní nevideli. Pravdepodobne mali domáce väzenie. Činnosť výcvikovej roty riadil sám veliteľ Miezga a poručík Barták, ktorý prišiel z autoroty. Po troch či štyroch dňoch sa objavili naší „drahí“ čatári. Boli však ako vymenení. Tvárili sa ako starí priatelia, rozprávali sa s nami normálne. „Chudáci“, úplne zabudli brechať. Vondra s cigánom čechosloviakom iba postávali v úzadi a do diania v rote sa vôbec nezapájali. Prevažne všetko vybavoval čatár Vlk. Oznámil nám, že výcvik sa už skončil. Na záver však nás čaká pochod
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (5)
Napísal(a) Marian Slavkay
Zadeľovanie bažantov podľa profesií
Letecký prápor mal za úlohu zabezpečovať plynulú prevádzku bombardovacieho pluku na letisku. K tejto činnosti mal k dispozícii strážnu rotu, technickú rotu a dopravnú rotu. Jedno ráno celá výcviková rota ostala sedieť po raňajkách v jedálni. Boli s nami inštruktori a veliteľ výcvikovej roty npor. Miezga. Po chvíli prišiel do jedálne náčelník štábu major Koubek s troma nadporučíkmi. Jeden z nich, vyšší blonďák, bol v zelenej uniforme. Náčelník štábu sa k nám prihovoril. Konštatoval, že výcvik sme zvládli dobre a previerky ukázali, že sme dobre pripravení na výkon služby u 17. leteckého práporu. Predstavil nám nadporučíkov, ako veliteľov strážnej a technickej roty. Nadporučík v zelenej uniforme bol npor. Polák, veliteľ dopravnej roty. Vtedy
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (6)
Napísal(a) Marian Slavkay
Prešov, moje mesto, kde som vyrastal
Vracal som sa do môjho mesta, z ktorého som pred šiestimi rokmi odišiel za baníckeho učňa do Spišského Štiavnika. Veľmi som sa potešil, keď sme ráno vystupovali v Prešove, na mne dôverne známej „veľkej stanici“. Na peróne nás čakal jeden dôstojník s dvomi „kaprálmi“ (desiatnikmi). Radi sme používali názvy vojenských hodností aj povely ešte z prvej republiky, na čo sa naši dôstojníci veľmi hnevali. Aj ich sme medzi sebou nazývali oficíri, častejšie však „lampasáci“. (Podľa pruhov na nohaviciach, nazývaných lampasy). Pred budovou stáli pripravené dve nákladné vozidlá T-111 s plachtou s ktorými nás previezli na prešovské letisko. V rokoch 1947-50 som bol ako modelár v organizácii „Letka“ a neskôr ako začínajúci plachtár (pilot bezmotorových lietadiel). V tom čase som tam
Major Dedič a záverečné skúšky.
Blížil sa koniec februára a zima stále neustupovala. Taká tuhá zima, aká bola v roku 1956, sa potom dlhé roky nevyskytla. Z veliteľstva vojenského okruhu v Trenčíne došiel do kurzu starší dôstojník mjr. Dedič. Bol to bývalý frontový šofér, ktorý mal zaujímave prednášky z bojových podmienok, ako maskovať auto, ako vyberať trasu jazdy v bojových podmienkach, na čo musí vodič pamätať v prvej línii a podobne. Bolo to zaujímavé. Na tých prednáškach sme nadobudli dojem, že zajtra pôjdeme s autom na frontu. Stále prízvukoval, že sa musime naučiť jazdiť po cestách, ktoré ostreľuje
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (8)
Napísal(a) Marian Slavkay
Návrat do Přerova
Do Přerova sme sa vracali rýchlikom v polovici marca. Pri príchode do kasární nás pred hlavnou budovou očakával veliteľ roty npor. Polák. Po krátkom privítaní vyslovil spokojnosť s nami, že sme dobre obstáli na šoférskom kurze, lebo všetci sme úspešne zložili šoférske skúšky. Zároveň nám prečítal naše zadelenie v rote. Autorotu tvorili tri čaty: cisternová, technická a dopravná. Cisternová čata mala asi 12 cisternových vozidiel T-111 s obsahom nádrží okolo desaťtisíc litrov. Slúžili na plnenie bombardérov palivom LRX počas letového dňa. Technická čata mala 10 ťahačov T-128. Boli to nákladné vozidlá-valníky, ktoré mali z korby odmontované bočnice a zadné čelo, aby šofér pri ťahaní lietadla videl dozadu. Lietadlá ťahali zo stojančekov až na štartovaciu dráhu a po pristátí späť na
Návrat do Přerova II. Po chvíli čakania na stojánke prišiel vedúci lietania, ešte s nejakými technikmi, ktorí prezreli stav vozidiel. My cisternári sme mali tú prehliadku prísnejšiu. Najviac ich zaujímalo čerpacie zariadenie, a to čistota filtrov leteckého paliva, tiež skúmali aj čistotu paliva vypusteného z odkaľovača. Nakoniec nám podpísali povolenie plniť palivo do lietadiel. Vedúci lietania zadal každému cisternárovi čísla lietadiel, ktoré mal plniť. Tieto čísla mali lietadlá nastriekané čiernou farbou na smerovke. Pri prvých letových dňoch každý cisternár plnil jedno lietadlo, neskôr, keď sme sa zapracovali, sme plnili každý dve aj tri lietadlá, čo už bol riadny zhon, lebo po jednom lete bolo zapotreby nádrž doplniť od 2000 až do 4000 litrov „elerixu“. Letové dni niekedy končili až
Divízny roj.
Začiatkom júna vo večernom rozkaze bolo uvedené, že moju cisternu mám odovzdať Ernestovi Elekovi z Rudnej. Po odovzdaní si mám vyzdvihnúť cestovný rozkaz do Prahy a v závode Hefa, n. p. som mal prebrať úplne novú cisternu T-111. V tomto závode montovali do cisterien čerpacie zariadenia. Veliteľom vozu bol určený čatár z povolania Gábriš. Bol to Slovák, ktorý pochádzal z Dlhého Poľa pri Bytči. Do Prahy sme cestovali rýchlikom. Po prebratí cisterny, cestou späť sme v meste Choceň na vojenskom letisku natankovali plnú cisternu leteckého benzínu 95 (95 oktánový). S Gábrišom sme sa spriatelili. Bol zástupcom npor. Davidka, náčelníka PHM (pohonné hmoty a mazadlá). On už vedel, že s tou cisternou budem slúžiť u divízneho roja. Náš pluk preletel z Hradčan
Viac...
Sťahovanie sovietskych vojsk z NDR.
Bolo to v lete 1956, keď v rámci znižovania stavu vojsk sovietskej armády v NDR sa začali vracať vojaci do „Sajúzu“. Z úsporných dôvodov, aby cisterny nemuseli každý deň odchádzať večer do kasární a ráno späť na letisko, bolo nám nariadené urobiť poľný autopark v lesíku, priamo na letisku. Pekný letný čas letci využívali na plnenie svojho preškoľovacieho programu, preto letové dni boli takmer každodenne. V autoparku sme si urobili parkovacie posty, každý pre svoju cisternu a postavili sme si aj stany, v ktorých sme spali. Večer sme si robili ohník a opekali niečo na ražni. Za veliteľa poľného autoparku Moriak-Polák určil treťoročiaka čatára Honzu Zelfla. Bol to veľký chlap, „sedlák“ z dediny Čistá, na Moravskej vysočine. Bol už ženatý. Nevedel sa dočkať, kedy už pôjde do civilu,
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (12)
Napísal(a) M. Slavkay
Ťažkosti s Erenami.
Moje uspokojenie z toho, že som dal Ereny do poriadku, netrvalo dlho. Staré duše v pneumatikách stále spúšťali a do týždňa už niektoré znovu sedeli na ráfoch. Vyšší dôstojníci, ktorí chodili na stravu do jedálne, si všimli, že autá majú spustené pneumatiky. Začali kárať nášho Drahého Moriaka za zlý stav vozidiel pred jedálňou. Ten sa ihneď pustil do mňa, že ak nebudú Ereny do dvoch dní v poriadku, dá ma do basy. Odpovedal som mu drzo, že potešenie bude na mojej strane. Doporučil som mu, nech sa naučí obsluhovať čerpacie zariadenie, v prípade, že bude potrebné plniť lietadlá Divízneho roja, aby vedel lietadlá naplniť. Vedel som, že je nás šoférov málo. Keď niektorého z nás dal do basy, na druhý deň ráno prišiel veliteľ čaty vybrať svojho šoféra z basy, aby išiel jazdiť.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (13)
Napísal(a) Marian Slavkay
Služba pri letecko-technickom zabezpečení. Jedného dňa ma npor. Polák zavolal do svojej kancelárie. Prihovoril sa mi veľmi prívetivým hlasom, preto som zvýšil pozornosť. Čo to asi bude? Žoviálne mi oznámil, že podrobne sleduje moje diaľkové jazdy, ktoré som splnil bezpečne a včas. Hoci moje „vojenské vystupovanie“ nie je najlepšie, ale ako vodič som spoľahlivý. Preto ma preradí z cisternovej čaty do dopravnej čaty. Sklady LTZ (letecko-technické zabezpečenie) potrebujú spoľahlivého vodiča pre dovoz a rozvoz súčiastok a náhradných dielov na lietadlá v rámci zväzku letectva. Hoci dopravná čata bola snom každého vodiča, ja som Moriakovi neveril. Nevedel som si vysvetliť, čo tým sleduje. Začal som premýšľať. Asi mi závidi môj pohodlný život u Divízneho roja.
Zbrojár npor. Kálman.
Bol to jeden z najsympatickejších dôstojníkov práporu. Bol Slovák, myslím, že bol východniar. Mohol mať 30 až 35 rokov, slobodný, dá sa povedať „starý mládenec“, bol zbrojárom telom a dušou. Jeho záľuba boli zbrane každého druhu, ale najviac obľuboval športovú streľbu. Venoval sa disciplínam streľba z pištole na pevný terč, ale jeho srdcovka bola „rýchlopalná pištoľ“. Zúčastňoval sa na pretekoch organizovaných veliteľstvom letectva v Trenčíne a Pardubiciach. Na preteky brával aj skupinu starších vojakov, záklaďákov. Po pretekoch sme vždy vo večernom rozkaze počuli, že prvé miesto v rýchlopalnej pištoli obsadil npor. Kálman a naši vojaci v ľubovoľnej malorážke sa umiestnili až na miestach okolo tridsiatky. Niekoľko dní po ohlásení výsledkov zo streleckých pretekov som ho stretol na chodbe.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.