Vojenčina (22)
Rukujeme do neznáma
Cez Sorošku vedie strmá cesta. V ostrej zákrute sme sa pozerali dolu, ako sa za nami plazia ostatné autobusy. Boli to staré Škodovky, z ktorých sa valil čierny dym. Pri závane vetra vnikal malými okienkami aj do nášho autobusu, až nás to začalo dusiť. Sedeli sme spolu s Lacom Oravcom. Tešili sme sa, že budeme slúžiť spolu, lebo v povolávacom rozkaze sme obidvaja mali uvedené „vojenský útvar 9116“. Cesta nám ubehla rýchle. Blížili sme sa ku Košiciam. Medzi brancami v autobuse sa rozprúdila debata a dohady. Možno, že budeme slúžiť v Košiciach alebo niekde na východe v Michalovciach alebo v Prešove. Niektorí sa už tešili, že na soboty a nedele budeme môcť cestovať domov na „opušťák“. Boli to však iba zbožné priania naivných mladých chlapcov. Vchádzali sme do
Prijímač a výcvik
Počas premietania filmu vošiel do miestnosti čatár. Prečítal niekoľko mien a túto skupinku chlapcov odviedol preč. Prišiel rad aj na nás s Lacom. Doviedol nás na chodbu, kde nás začal rozdeľovať. Jedných vpravo a druhých vľavo. Laco mal veľmi zlý zvyk, že nad každým dianím stále špekuloval a najčastejšie na to doplatil. Aj v tomto prípade ma nahovoril, aby sme prešli do druhého radu, lebo vraj si všimol, že čatár pozerá každému na hlavu aké má dlhé vlasy. V tomto rade, kde stojíme, nás určite budú ešte raz strihať. My sme sa ešte v civile dali ostrihať nakrátko, lebo vojaci, čo sa vrátili z vojenčiny nám povedali, že vlasy majú byť ostrihané na dĺžku zápalky. Napriek tomu som sa nechal nahovoriť a potajomky sme prekĺzli do druhého radu. Rad, v ktorom sme pôvodne stáli,
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (3)
Napísal(a) Marian Slavkay
Sťahovanie na Moravu
Približne po dvoch týždňoch výcviku už nás na raňajkách nikto nenaháňal. Inštruktori nebrechali, iba stáli v hlúčiku a rozprávali sa. Po raňajkách sme mali zaliezť na izby a čakať. Nič sa nedialo, až nám to pripadalo trochu čudné. Asi po hodine bol nástup, bez revu sme odpochodovali do jedálne, ktorá bola upravená tak, ako vtedy, keď sme došli na vojenčinu. Namiesto filmového plátna pri čelnej stene stál dlhočizný stôl, na ktorom bola uložená celá výstroj vojaka. Pri stole stál nadporučík nižšej postavy, avšak so silným zvučným hlasom. Jeho hlas znel ako hlásenie z ampliónu v dedinskom
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (4)
Napísal(a) Marian Slavkay
Pochod na záver výcviku
Náčelník štábu major Koubek si získal naše sympatie. Bol to už starší pán, ale vojak ako remeň. Celú vojnu prežil na fronte. Bol prísny, ale spravodlivý. Mali sme ho radi počas celej našej základnej služby. Tých našich havkáčov – čatárov sme niekoľko dní nevideli. Pravdepodobne mali domáce väzenie. Činnosť výcvikovej roty riadil sám veliteľ Miezga a poručík Barták, ktorý prišiel z autoroty. Po troch či štyroch dňoch sa objavili naší „drahí“ čatári. Boli však ako vymenení. Tvárili sa ako starí priatelia, rozprávali sa s nami normálne. „Chudáci“, úplne zabudli brechať. Vondra s cigánom čechosloviakom iba postávali v úzadi a do diania v rote sa vôbec nezapájali. Prevažne všetko vybavoval čatár Vlk. Oznámil nám, že výcvik sa už skončil. Na záver však nás čaká pochod
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (5)
Napísal(a) Marian Slavkay
Zadeľovanie bažantov podľa profesií
Letecký prápor mal za úlohu zabezpečovať plynulú prevádzku bombardovacieho pluku na letisku. K tejto činnosti mal k dispozícii strážnu rotu, technickú rotu a dopravnú rotu. Jedno ráno celá výcviková rota ostala sedieť po raňajkách v jedálni. Boli s nami inštruktori a veliteľ výcvikovej roty npor. Miezga. Po chvíli prišiel do jedálne náčelník štábu major Koubek s troma nadporučíkmi. Jeden z nich, vyšší blonďák, bol v zelenej uniforme. Náčelník štábu sa k nám prihovoril. Konštatoval, že výcvik sme zvládli dobre a previerky ukázali, že sme dobre pripravení na výkon služby u 17. leteckého práporu. Predstavil nám nadporučíkov, ako veliteľov strážnej a technickej roty. Nadporučík v zelenej uniforme bol npor. Polák, veliteľ dopravnej roty. Vtedy
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (6)
Napísal(a) Marian Slavkay
Prešov, moje mesto, kde som vyrastal
Vracal som sa do môjho mesta, z ktorého som pred šiestimi rokmi odišiel za baníckeho učňa do Spišského Štiavnika. Veľmi som sa potešil, keď sme ráno vystupovali v Prešove, na mne dôverne známej „veľkej stanici“. Na peróne nás čakal jeden dôstojník s dvomi „kaprálmi“ (desiatnikmi). Radi sme používali názvy vojenských hodností aj povely ešte z prvej republiky, na čo sa naši dôstojníci veľmi hnevali. Aj ich sme medzi sebou nazývali oficíri, častejšie však „lampasáci“. (Podľa pruhov na nohaviciach, nazývaných lampasy). Pred budovou stáli pripravené dve nákladné vozidlá T-111 s plachtou s ktorými nás previezli na prešovské letisko. V rokoch 1947-50 som bol ako modelár v organizácii „Letka“ a neskôr ako začínajúci plachtár (pilot bezmotorových lietadiel). V tom čase som tam
Major Dedič a záverečné skúšky.
Blížil sa koniec februára a zima stále neustupovala. Taká tuhá zima, aká bola v roku 1956, sa potom dlhé roky nevyskytla. Z veliteľstva vojenského okruhu v Trenčíne došiel do kurzu starší dôstojník mjr. Dedič. Bol to bývalý frontový šofér, ktorý mal zaujímave prednášky z bojových podmienok, ako maskovať auto, ako vyberať trasu jazdy v bojových podmienkach, na čo musí vodič pamätať v prvej línii a podobne. Bolo to zaujímavé. Na tých prednáškach sme nadobudli dojem, že zajtra pôjdeme s autom na frontu. Stále prízvukoval, že sa musime naučiť jazdiť po cestách, ktoré ostreľuje
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (8)
Napísal(a) Marian Slavkay
Návrat do Přerova
Do Přerova sme sa vracali rýchlikom v polovici marca. Pri príchode do kasární nás pred hlavnou budovou očakával veliteľ roty npor. Polák. Po krátkom privítaní vyslovil spokojnosť s nami, že sme dobre obstáli na šoférskom kurze, lebo všetci sme úspešne zložili šoférske skúšky. Zároveň nám prečítal naše zadelenie v rote. Autorotu tvorili tri čaty: cisternová, technická a dopravná. Cisternová čata mala asi 12 cisternových vozidiel T-111 s obsahom nádrží okolo desaťtisíc litrov. Slúžili na plnenie bombardérov palivom LRX počas letového dňa. Technická čata mala 10 ťahačov T-128. Boli to nákladné vozidlá-valníky, ktoré mali z korby odmontované bočnice a zadné čelo, aby šofér pri ťahaní lietadla videl dozadu. Lietadlá ťahali zo stojančekov až na štartovaciu dráhu a po pristátí späť na
Návrat do Přerova II. Po chvíli čakania na stojánke prišiel vedúci lietania, ešte s nejakými technikmi, ktorí prezreli stav vozidiel. My cisternári sme mali tú prehliadku prísnejšiu. Najviac ich zaujímalo čerpacie zariadenie, a to čistota filtrov leteckého paliva, tiež skúmali aj čistotu paliva vypusteného z odkaľovača. Nakoniec nám podpísali povolenie plniť palivo do lietadiel. Vedúci lietania zadal každému cisternárovi čísla lietadiel, ktoré mal plniť. Tieto čísla mali lietadlá nastriekané čiernou farbou na smerovke. Pri prvých letových dňoch každý cisternár plnil jedno lietadlo, neskôr, keď sme sa zapracovali, sme plnili každý dve aj tri lietadlá, čo už bol riadny zhon, lebo po jednom lete bolo zapotreby nádrž doplniť od 2000 až do 4000 litrov „elerixu“. Letové dni niekedy končili až
Divízny roj.
Začiatkom júna vo večernom rozkaze bolo uvedené, že moju cisternu mám odovzdať Ernestovi Elekovi z Rudnej. Po odovzdaní si mám vyzdvihnúť cestovný rozkaz do Prahy a v závode Hefa, n. p. som mal prebrať úplne novú cisternu T-111. V tomto závode montovali do cisterien čerpacie zariadenia. Veliteľom vozu bol určený čatár z povolania Gábriš. Bol to Slovák, ktorý pochádzal z Dlhého Poľa pri Bytči. Do Prahy sme cestovali rýchlikom. Po prebratí cisterny, cestou späť sme v meste Choceň na vojenskom letisku natankovali plnú cisternu leteckého benzínu 95 (95 oktánový). S Gábrišom sme sa spriatelili. Bol zástupcom npor. Davidka, náčelníka PHM (pohonné hmoty a mazadlá). On už vedel, že s tou cisternou budem slúžiť u divízneho roja. Náš pluk preletel z Hradčan
Viac...
Sťahovanie sovietskych vojsk z NDR.
Bolo to v lete 1956, keď v rámci znižovania stavu vojsk sovietskej armády v NDR sa začali vracať vojaci do „Sajúzu“. Z úsporných dôvodov, aby cisterny nemuseli každý deň odchádzať večer do kasární a ráno späť na letisko, bolo nám nariadené urobiť poľný autopark v lesíku, priamo na letisku. Pekný letný čas letci využívali na plnenie svojho preškoľovacieho programu, preto letové dni boli takmer každodenne. V autoparku sme si urobili parkovacie posty, každý pre svoju cisternu a postavili sme si aj stany, v ktorých sme spali. Večer sme si robili ohník a opekali niečo na ražni. Za veliteľa poľného autoparku Moriak-Polák určil treťoročiaka čatára Honzu Zelfla. Bol to veľký chlap, „sedlák“ z dediny Čistá, na Moravskej vysočine. Bol už ženatý. Nevedel sa dočkať, kedy už pôjde do civilu,
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (12)
Napísal(a) M. Slavkay
Ťažkosti s Erenami.
Moje uspokojenie z toho, že som dal Ereny do poriadku, netrvalo dlho. Staré duše v pneumatikách stále spúšťali a do týždňa už niektoré znovu sedeli na ráfoch. Vyšší dôstojníci, ktorí chodili na stravu do jedálne, si všimli, že autá majú spustené pneumatiky. Začali kárať nášho Drahého Moriaka za zlý stav vozidiel pred jedálňou. Ten sa ihneď pustil do mňa, že ak nebudú Ereny do dvoch dní v poriadku, dá ma do basy. Odpovedal som mu drzo, že potešenie bude na mojej strane. Doporučil som mu, nech sa naučí obsluhovať čerpacie zariadenie, v prípade, že bude potrebné plniť lietadlá Divízneho roja, aby vedel lietadlá naplniť. Vedel som, že je nás šoférov málo. Keď niektorého z nás dal do basy, na druhý deň ráno prišiel veliteľ čaty vybrať svojho šoféra z basy, aby išiel jazdiť.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (13)
Napísal(a) Marian Slavkay
Služba pri letecko-technickom zabezpečení. Jedného dňa ma npor. Polák zavolal do svojej kancelárie. Prihovoril sa mi veľmi prívetivým hlasom, preto som zvýšil pozornosť. Čo to asi bude? Žoviálne mi oznámil, že podrobne sleduje moje diaľkové jazdy, ktoré som splnil bezpečne a včas. Hoci moje „vojenské vystupovanie“ nie je najlepšie, ale ako vodič som spoľahlivý. Preto ma preradí z cisternovej čaty do dopravnej čaty. Sklady LTZ (letecko-technické zabezpečenie) potrebujú spoľahlivého vodiča pre dovoz a rozvoz súčiastok a náhradných dielov na lietadlá v rámci zväzku letectva. Hoci dopravná čata bola snom každého vodiča, ja som Moriakovi neveril. Nevedel som si vysvetliť, čo tým sleduje. Začal som premýšľať. Asi mi závidi môj pohodlný život u Divízneho roja.
Zbrojár npor. Kálman.
Bol to jeden z najsympatickejších dôstojníkov práporu. Bol Slovák, myslím, že bol východniar. Mohol mať 30 až 35 rokov, slobodný, dá sa povedať „starý mládenec“, bol zbrojárom telom a dušou. Jeho záľuba boli zbrane každého druhu, ale najviac obľuboval športovú streľbu. Venoval sa disciplínam streľba z pištole na pevný terč, ale jeho srdcovka bola „rýchlopalná pištoľ“. Zúčastňoval sa na pretekoch organizovaných veliteľstvom letectva v Trenčíne a Pardubiciach. Na preteky brával aj skupinu starších vojakov, záklaďákov. Po pretekoch sme vždy vo večernom rozkaze počuli, že prvé miesto v rýchlopalnej pištoli obsadil npor. Kálman a naši vojaci v ľubovoľnej malorážke sa umiestnili až na miestach okolo tridsiatky. Niekoľko dní po ohlásení výsledkov zo streleckých pretekov som ho stretol na chodbe.


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-