Vojenčina (22)
Rukujeme do neznáma
Cez Sorošku vedie strmá cesta. V ostrej zákrute sme sa pozerali dolu, ako sa za nami plazia ostatné autobusy. Boli to staré Škodovky, z ktorých sa valil čierny dym. Pri závane vetra vnikal malými okienkami aj do nášho autobusu, až nás to začalo dusiť. Sedeli sme spolu s Lacom Oravcom. Tešili sme sa, že budeme slúžiť spolu, lebo v povolávacom rozkaze sme obidvaja mali uvedené „vojenský útvar 9116“. Cesta nám ubehla rýchle. Blížili sme sa ku Košiciam. Medzi brancami v autobuse sa rozprúdila debata a dohady. Možno, že budeme slúžiť v Košiciach alebo niekde na východe v Michalovciach alebo v Prešove. Niektorí sa už tešili, že na soboty a nedele budeme môcť cestovať domov na „opušťák“. Boli to však iba zbožné priania naivných mladých chlapcov. Vchádzali sme do
Prijímač a výcvik
Počas premietania filmu vošiel do miestnosti čatár. Prečítal niekoľko mien a túto skupinku chlapcov odviedol preč. Prišiel rad aj na nás s Lacom. Doviedol nás na chodbu, kde nás začal rozdeľovať. Jedných vpravo a druhých vľavo. Laco mal veľmi zlý zvyk, že nad každým dianím stále špekuloval a najčastejšie na to doplatil. Aj v tomto prípade ma nahovoril, aby sme prešli do druhého radu, lebo vraj si všimol, že čatár pozerá každému na hlavu aké má dlhé vlasy. V tomto rade, kde stojíme, nás určite budú ešte raz strihať. My sme sa ešte v civile dali ostrihať nakrátko, lebo vojaci, čo sa vrátili z vojenčiny nám povedali, že vlasy majú byť ostrihané na dĺžku zápalky. Napriek tomu som sa nechal nahovoriť a potajomky sme prekĺzli do druhého radu. Rad, v ktorom sme pôvodne stáli,
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (3)
Napísal(a) Marian Slavkay
Sťahovanie na Moravu
Približne po dvoch týždňoch výcviku už nás na raňajkách nikto nenaháňal. Inštruktori nebrechali, iba stáli v hlúčiku a rozprávali sa. Po raňajkách sme mali zaliezť na izby a čakať. Nič sa nedialo, až nám to pripadalo trochu čudné. Asi po hodine bol nástup, bez revu sme odpochodovali do jedálne, ktorá bola upravená tak, ako vtedy, keď sme došli na vojenčinu. Namiesto filmového plátna pri čelnej stene stál dlhočizný stôl, na ktorom bola uložená celá výstroj vojaka. Pri stole stál nadporučík nižšej postavy, avšak so silným zvučným hlasom. Jeho hlas znel ako hlásenie z ampliónu v dedinskom
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (4)
Napísal(a) Marian Slavkay
Pochod na záver výcviku
Náčelník štábu major Koubek si získal naše sympatie. Bol to už starší pán, ale vojak ako remeň. Celú vojnu prežil na fronte. Bol prísny, ale spravodlivý. Mali sme ho radi počas celej našej základnej služby. Tých našich havkáčov – čatárov sme niekoľko dní nevideli. Pravdepodobne mali domáce väzenie. Činnosť výcvikovej roty riadil sám veliteľ Miezga a poručík Barták, ktorý prišiel z autoroty. Po troch či štyroch dňoch sa objavili naší „drahí“ čatári. Boli však ako vymenení. Tvárili sa ako starí priatelia, rozprávali sa s nami normálne. „Chudáci“, úplne zabudli brechať. Vondra s cigánom čechosloviakom iba postávali v úzadi a do diania v rote sa vôbec nezapájali. Prevažne všetko vybavoval čatár Vlk. Oznámil nám, že výcvik sa už skončil. Na záver však nás čaká pochod
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (5)
Napísal(a) Marian Slavkay
Zadeľovanie bažantov podľa profesií
Letecký prápor mal za úlohu zabezpečovať plynulú prevádzku bombardovacieho pluku na letisku. K tejto činnosti mal k dispozícii strážnu rotu, technickú rotu a dopravnú rotu. Jedno ráno celá výcviková rota ostala sedieť po raňajkách v jedálni. Boli s nami inštruktori a veliteľ výcvikovej roty npor. Miezga. Po chvíli prišiel do jedálne náčelník štábu major Koubek s troma nadporučíkmi. Jeden z nich, vyšší blonďák, bol v zelenej uniforme. Náčelník štábu sa k nám prihovoril. Konštatoval, že výcvik sme zvládli dobre a previerky ukázali, že sme dobre pripravení na výkon služby u 17. leteckého práporu. Predstavil nám nadporučíkov, ako veliteľov strážnej a technickej roty. Nadporučík v zelenej uniforme bol npor. Polák, veliteľ dopravnej roty. Vtedy
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (6)
Napísal(a) Marian Slavkay
Prešov, moje mesto, kde som vyrastal
Vracal som sa do môjho mesta, z ktorého som pred šiestimi rokmi odišiel za baníckeho učňa do Spišského Štiavnika. Veľmi som sa potešil, keď sme ráno vystupovali v Prešove, na mne dôverne známej „veľkej stanici“. Na peróne nás čakal jeden dôstojník s dvomi „kaprálmi“ (desiatnikmi). Radi sme používali názvy vojenských hodností aj povely ešte z prvej republiky, na čo sa naši dôstojníci veľmi hnevali. Aj ich sme medzi sebou nazývali oficíri, častejšie však „lampasáci“. (Podľa pruhov na nohaviciach, nazývaných lampasy). Pred budovou stáli pripravené dve nákladné vozidlá T-111 s plachtou s ktorými nás previezli na prešovské letisko. V rokoch 1947-50 som bol ako modelár v organizácii „Letka“ a neskôr ako začínajúci plachtár (pilot bezmotorových lietadiel). V tom čase som tam
Major Dedič a záverečné skúšky.
Blížil sa koniec februára a zima stále neustupovala. Taká tuhá zima, aká bola v roku 1956, sa potom dlhé roky nevyskytla. Z veliteľstva vojenského okruhu v Trenčíne došiel do kurzu starší dôstojník mjr. Dedič. Bol to bývalý frontový šofér, ktorý mal zaujímave prednášky z bojových podmienok, ako maskovať auto, ako vyberať trasu jazdy v bojových podmienkach, na čo musí vodič pamätať v prvej línii a podobne. Bolo to zaujímavé. Na tých prednáškach sme nadobudli dojem, že zajtra pôjdeme s autom na frontu. Stále prízvukoval, že sa musime naučiť jazdiť po cestách, ktoré ostreľuje
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (8)
Napísal(a) Marian Slavkay
Návrat do Přerova
Do Přerova sme sa vracali rýchlikom v polovici marca. Pri príchode do kasární nás pred hlavnou budovou očakával veliteľ roty npor. Polák. Po krátkom privítaní vyslovil spokojnosť s nami, že sme dobre obstáli na šoférskom kurze, lebo všetci sme úspešne zložili šoférske skúšky. Zároveň nám prečítal naše zadelenie v rote. Autorotu tvorili tri čaty: cisternová, technická a dopravná. Cisternová čata mala asi 12 cisternových vozidiel T-111 s obsahom nádrží okolo desaťtisíc litrov. Slúžili na plnenie bombardérov palivom LRX počas letového dňa. Technická čata mala 10 ťahačov T-128. Boli to nákladné vozidlá-valníky, ktoré mali z korby odmontované bočnice a zadné čelo, aby šofér pri ťahaní lietadla videl dozadu. Lietadlá ťahali zo stojančekov až na štartovaciu dráhu a po pristátí späť na
Návrat do Přerova II. Po chvíli čakania na stojánke prišiel vedúci lietania, ešte s nejakými technikmi, ktorí prezreli stav vozidiel. My cisternári sme mali tú prehliadku prísnejšiu. Najviac ich zaujímalo čerpacie zariadenie, a to čistota filtrov leteckého paliva, tiež skúmali aj čistotu paliva vypusteného z odkaľovača. Nakoniec nám podpísali povolenie plniť palivo do lietadiel. Vedúci lietania zadal každému cisternárovi čísla lietadiel, ktoré mal plniť. Tieto čísla mali lietadlá nastriekané čiernou farbou na smerovke. Pri prvých letových dňoch každý cisternár plnil jedno lietadlo, neskôr, keď sme sa zapracovali, sme plnili každý dve aj tri lietadlá, čo už bol riadny zhon, lebo po jednom lete bolo zapotreby nádrž doplniť od 2000 až do 4000 litrov „elerixu“. Letové dni niekedy končili až
Divízny roj.
Začiatkom júna vo večernom rozkaze bolo uvedené, že moju cisternu mám odovzdať Ernestovi Elekovi z Rudnej. Po odovzdaní si mám vyzdvihnúť cestovný rozkaz do Prahy a v závode Hefa, n. p. som mal prebrať úplne novú cisternu T-111. V tomto závode montovali do cisterien čerpacie zariadenia. Veliteľom vozu bol určený čatár z povolania Gábriš. Bol to Slovák, ktorý pochádzal z Dlhého Poľa pri Bytči. Do Prahy sme cestovali rýchlikom. Po prebratí cisterny, cestou späť sme v meste Choceň na vojenskom letisku natankovali plnú cisternu leteckého benzínu 95 (95 oktánový). S Gábrišom sme sa spriatelili. Bol zástupcom npor. Davidka, náčelníka PHM (pohonné hmoty a mazadlá). On už vedel, že s tou cisternou budem slúžiť u divízneho roja. Náš pluk preletel z Hradčan
Viac...
Sťahovanie sovietskych vojsk z NDR.
Bolo to v lete 1956, keď v rámci znižovania stavu vojsk sovietskej armády v NDR sa začali vracať vojaci do „Sajúzu“. Z úsporných dôvodov, aby cisterny nemuseli každý deň odchádzať večer do kasární a ráno späť na letisko, bolo nám nariadené urobiť poľný autopark v lesíku, priamo na letisku. Pekný letný čas letci využívali na plnenie svojho preškoľovacieho programu, preto letové dni boli takmer každodenne. V autoparku sme si urobili parkovacie posty, každý pre svoju cisternu a postavili sme si aj stany, v ktorých sme spali. Večer sme si robili ohník a opekali niečo na ražni. Za veliteľa poľného autoparku Moriak-Polák určil treťoročiaka čatára Honzu Zelfla. Bol to veľký chlap, „sedlák“ z dediny Čistá, na Moravskej vysočine. Bol už ženatý. Nevedel sa dočkať, kedy už pôjde do civilu,
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (12)
Napísal(a) M. Slavkay
Ťažkosti s Erenami.
Moje uspokojenie z toho, že som dal Ereny do poriadku, netrvalo dlho. Staré duše v pneumatikách stále spúšťali a do týždňa už niektoré znovu sedeli na ráfoch. Vyšší dôstojníci, ktorí chodili na stravu do jedálne, si všimli, že autá majú spustené pneumatiky. Začali kárať nášho Drahého Moriaka za zlý stav vozidiel pred jedálňou. Ten sa ihneď pustil do mňa, že ak nebudú Ereny do dvoch dní v poriadku, dá ma do basy. Odpovedal som mu drzo, že potešenie bude na mojej strane. Doporučil som mu, nech sa naučí obsluhovať čerpacie zariadenie, v prípade, že bude potrebné plniť lietadlá Divízneho roja, aby vedel lietadlá naplniť. Vedel som, že je nás šoférov málo. Keď niektorého z nás dal do basy, na druhý deň ráno prišiel veliteľ čaty vybrať svojho šoféra z basy, aby išiel jazdiť.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (13)
Napísal(a) Marian Slavkay
Služba pri letecko-technickom zabezpečení. Jedného dňa ma npor. Polák zavolal do svojej kancelárie. Prihovoril sa mi veľmi prívetivým hlasom, preto som zvýšil pozornosť. Čo to asi bude? Žoviálne mi oznámil, že podrobne sleduje moje diaľkové jazdy, ktoré som splnil bezpečne a včas. Hoci moje „vojenské vystupovanie“ nie je najlepšie, ale ako vodič som spoľahlivý. Preto ma preradí z cisternovej čaty do dopravnej čaty. Sklady LTZ (letecko-technické zabezpečenie) potrebujú spoľahlivého vodiča pre dovoz a rozvoz súčiastok a náhradných dielov na lietadlá v rámci zväzku letectva. Hoci dopravná čata bola snom každého vodiča, ja som Moriakovi neveril. Nevedel som si vysvetliť, čo tým sleduje. Začal som premýšľať. Asi mi závidi môj pohodlný život u Divízneho roja.
Zbrojár npor. Kálman.
Bol to jeden z najsympatickejších dôstojníkov práporu. Bol Slovák, myslím, že bol východniar. Mohol mať 30 až 35 rokov, slobodný, dá sa povedať „starý mládenec“, bol zbrojárom telom a dušou. Jeho záľuba boli zbrane každého druhu, ale najviac obľuboval športovú streľbu. Venoval sa disciplínam streľba z pištole na pevný terč, ale jeho srdcovka bola „rýchlopalná pištoľ“. Zúčastňoval sa na pretekoch organizovaných veliteľstvom letectva v Trenčíne a Pardubiciach. Na preteky brával aj skupinu starších vojakov, záklaďákov. Po pretekoch sme vždy vo večernom rozkaze počuli, že prvé miesto v rýchlopalnej pištoli obsadil npor. Kálman a naši vojaci v ľubovoľnej malorážke sa umiestnili až na miestach okolo tridsiatky. Niekoľko dní po ohlásení výsledkov zo streleckých pretekov som ho stretol na chodbe.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).