Vojenčina (22)
Rukujeme do neznáma
Cez Sorošku vedie strmá cesta. V ostrej zákrute sme sa pozerali dolu, ako sa za nami plazia ostatné autobusy. Boli to staré Škodovky, z ktorých sa valil čierny dym. Pri závane vetra vnikal malými okienkami aj do nášho autobusu, až nás to začalo dusiť. Sedeli sme spolu s Lacom Oravcom. Tešili sme sa, že budeme slúžiť spolu, lebo v povolávacom rozkaze sme obidvaja mali uvedené „vojenský útvar 9116“. Cesta nám ubehla rýchle. Blížili sme sa ku Košiciam. Medzi brancami v autobuse sa rozprúdila debata a dohady. Možno, že budeme slúžiť v Košiciach alebo niekde na východe v Michalovciach alebo v Prešove. Niektorí sa už tešili, že na soboty a nedele budeme môcť cestovať domov na „opušťák“. Boli to však iba zbožné priania naivných mladých chlapcov. Vchádzali sme do
Prijímač a výcvik
Počas premietania filmu vošiel do miestnosti čatár. Prečítal niekoľko mien a túto skupinku chlapcov odviedol preč. Prišiel rad aj na nás s Lacom. Doviedol nás na chodbu, kde nás začal rozdeľovať. Jedných vpravo a druhých vľavo. Laco mal veľmi zlý zvyk, že nad každým dianím stále špekuloval a najčastejšie na to doplatil. Aj v tomto prípade ma nahovoril, aby sme prešli do druhého radu, lebo vraj si všimol, že čatár pozerá každému na hlavu aké má dlhé vlasy. V tomto rade, kde stojíme, nás určite budú ešte raz strihať. My sme sa ešte v civile dali ostrihať nakrátko, lebo vojaci, čo sa vrátili z vojenčiny nám povedali, že vlasy majú byť ostrihané na dĺžku zápalky. Napriek tomu som sa nechal nahovoriť a potajomky sme prekĺzli do druhého radu. Rad, v ktorom sme pôvodne stáli,
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (3)
Napísal(a) Marian Slavkay
Sťahovanie na Moravu
Približne po dvoch týždňoch výcviku už nás na raňajkách nikto nenaháňal. Inštruktori nebrechali, iba stáli v hlúčiku a rozprávali sa. Po raňajkách sme mali zaliezť na izby a čakať. Nič sa nedialo, až nám to pripadalo trochu čudné. Asi po hodine bol nástup, bez revu sme odpochodovali do jedálne, ktorá bola upravená tak, ako vtedy, keď sme došli na vojenčinu. Namiesto filmového plátna pri čelnej stene stál dlhočizný stôl, na ktorom bola uložená celá výstroj vojaka. Pri stole stál nadporučík nižšej postavy, avšak so silným zvučným hlasom. Jeho hlas znel ako hlásenie z ampliónu v dedinskom
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (4)
Napísal(a) Marian Slavkay
Pochod na záver výcviku
Náčelník štábu major Koubek si získal naše sympatie. Bol to už starší pán, ale vojak ako remeň. Celú vojnu prežil na fronte. Bol prísny, ale spravodlivý. Mali sme ho radi počas celej našej základnej služby. Tých našich havkáčov – čatárov sme niekoľko dní nevideli. Pravdepodobne mali domáce väzenie. Činnosť výcvikovej roty riadil sám veliteľ Miezga a poručík Barták, ktorý prišiel z autoroty. Po troch či štyroch dňoch sa objavili naší „drahí“ čatári. Boli však ako vymenení. Tvárili sa ako starí priatelia, rozprávali sa s nami normálne. „Chudáci“, úplne zabudli brechať. Vondra s cigánom čechosloviakom iba postávali v úzadi a do diania v rote sa vôbec nezapájali. Prevažne všetko vybavoval čatár Vlk. Oznámil nám, že výcvik sa už skončil. Na záver však nás čaká pochod
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (5)
Napísal(a) Marian Slavkay
Zadeľovanie bažantov podľa profesií
Letecký prápor mal za úlohu zabezpečovať plynulú prevádzku bombardovacieho pluku na letisku. K tejto činnosti mal k dispozícii strážnu rotu, technickú rotu a dopravnú rotu. Jedno ráno celá výcviková rota ostala sedieť po raňajkách v jedálni. Boli s nami inštruktori a veliteľ výcvikovej roty npor. Miezga. Po chvíli prišiel do jedálne náčelník štábu major Koubek s troma nadporučíkmi. Jeden z nich, vyšší blonďák, bol v zelenej uniforme. Náčelník štábu sa k nám prihovoril. Konštatoval, že výcvik sme zvládli dobre a previerky ukázali, že sme dobre pripravení na výkon služby u 17. leteckého práporu. Predstavil nám nadporučíkov, ako veliteľov strážnej a technickej roty. Nadporučík v zelenej uniforme bol npor. Polák, veliteľ dopravnej roty. Vtedy
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (6)
Napísal(a) Marian Slavkay
Prešov, moje mesto, kde som vyrastal
Vracal som sa do môjho mesta, z ktorého som pred šiestimi rokmi odišiel za baníckeho učňa do Spišského Štiavnika. Veľmi som sa potešil, keď sme ráno vystupovali v Prešove, na mne dôverne známej „veľkej stanici“. Na peróne nás čakal jeden dôstojník s dvomi „kaprálmi“ (desiatnikmi). Radi sme používali názvy vojenských hodností aj povely ešte z prvej republiky, na čo sa naši dôstojníci veľmi hnevali. Aj ich sme medzi sebou nazývali oficíri, častejšie však „lampasáci“. (Podľa pruhov na nohaviciach, nazývaných lampasy). Pred budovou stáli pripravené dve nákladné vozidlá T-111 s plachtou s ktorými nás previezli na prešovské letisko. V rokoch 1947-50 som bol ako modelár v organizácii „Letka“ a neskôr ako začínajúci plachtár (pilot bezmotorových lietadiel). V tom čase som tam
Major Dedič a záverečné skúšky.
Blížil sa koniec februára a zima stále neustupovala. Taká tuhá zima, aká bola v roku 1956, sa potom dlhé roky nevyskytla. Z veliteľstva vojenského okruhu v Trenčíne došiel do kurzu starší dôstojník mjr. Dedič. Bol to bývalý frontový šofér, ktorý mal zaujímave prednášky z bojových podmienok, ako maskovať auto, ako vyberať trasu jazdy v bojových podmienkach, na čo musí vodič pamätať v prvej línii a podobne. Bolo to zaujímavé. Na tých prednáškach sme nadobudli dojem, že zajtra pôjdeme s autom na frontu. Stále prízvukoval, že sa musime naučiť jazdiť po cestách, ktoré ostreľuje
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (8)
Napísal(a) Marian Slavkay
Návrat do Přerova
Do Přerova sme sa vracali rýchlikom v polovici marca. Pri príchode do kasární nás pred hlavnou budovou očakával veliteľ roty npor. Polák. Po krátkom privítaní vyslovil spokojnosť s nami, že sme dobre obstáli na šoférskom kurze, lebo všetci sme úspešne zložili šoférske skúšky. Zároveň nám prečítal naše zadelenie v rote. Autorotu tvorili tri čaty: cisternová, technická a dopravná. Cisternová čata mala asi 12 cisternových vozidiel T-111 s obsahom nádrží okolo desaťtisíc litrov. Slúžili na plnenie bombardérov palivom LRX počas letového dňa. Technická čata mala 10 ťahačov T-128. Boli to nákladné vozidlá-valníky, ktoré mali z korby odmontované bočnice a zadné čelo, aby šofér pri ťahaní lietadla videl dozadu. Lietadlá ťahali zo stojančekov až na štartovaciu dráhu a po pristátí späť na
Návrat do Přerova II. Po chvíli čakania na stojánke prišiel vedúci lietania, ešte s nejakými technikmi, ktorí prezreli stav vozidiel. My cisternári sme mali tú prehliadku prísnejšiu. Najviac ich zaujímalo čerpacie zariadenie, a to čistota filtrov leteckého paliva, tiež skúmali aj čistotu paliva vypusteného z odkaľovača. Nakoniec nám podpísali povolenie plniť palivo do lietadiel. Vedúci lietania zadal každému cisternárovi čísla lietadiel, ktoré mal plniť. Tieto čísla mali lietadlá nastriekané čiernou farbou na smerovke. Pri prvých letových dňoch každý cisternár plnil jedno lietadlo, neskôr, keď sme sa zapracovali, sme plnili každý dve aj tri lietadlá, čo už bol riadny zhon, lebo po jednom lete bolo zapotreby nádrž doplniť od 2000 až do 4000 litrov „elerixu“. Letové dni niekedy končili až
Divízny roj.
Začiatkom júna vo večernom rozkaze bolo uvedené, že moju cisternu mám odovzdať Ernestovi Elekovi z Rudnej. Po odovzdaní si mám vyzdvihnúť cestovný rozkaz do Prahy a v závode Hefa, n. p. som mal prebrať úplne novú cisternu T-111. V tomto závode montovali do cisterien čerpacie zariadenia. Veliteľom vozu bol určený čatár z povolania Gábriš. Bol to Slovák, ktorý pochádzal z Dlhého Poľa pri Bytči. Do Prahy sme cestovali rýchlikom. Po prebratí cisterny, cestou späť sme v meste Choceň na vojenskom letisku natankovali plnú cisternu leteckého benzínu 95 (95 oktánový). S Gábrišom sme sa spriatelili. Bol zástupcom npor. Davidka, náčelníka PHM (pohonné hmoty a mazadlá). On už vedel, že s tou cisternou budem slúžiť u divízneho roja. Náš pluk preletel z Hradčan
Viac...
Sťahovanie sovietskych vojsk z NDR.
Bolo to v lete 1956, keď v rámci znižovania stavu vojsk sovietskej armády v NDR sa začali vracať vojaci do „Sajúzu“. Z úsporných dôvodov, aby cisterny nemuseli každý deň odchádzať večer do kasární a ráno späť na letisko, bolo nám nariadené urobiť poľný autopark v lesíku, priamo na letisku. Pekný letný čas letci využívali na plnenie svojho preškoľovacieho programu, preto letové dni boli takmer každodenne. V autoparku sme si urobili parkovacie posty, každý pre svoju cisternu a postavili sme si aj stany, v ktorých sme spali. Večer sme si robili ohník a opekali niečo na ražni. Za veliteľa poľného autoparku Moriak-Polák určil treťoročiaka čatára Honzu Zelfla. Bol to veľký chlap, „sedlák“ z dediny Čistá, na Moravskej vysočine. Bol už ženatý. Nevedel sa dočkať, kedy už pôjde do civilu,
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (12)
Napísal(a) M. Slavkay
Ťažkosti s Erenami.
Moje uspokojenie z toho, že som dal Ereny do poriadku, netrvalo dlho. Staré duše v pneumatikách stále spúšťali a do týždňa už niektoré znovu sedeli na ráfoch. Vyšší dôstojníci, ktorí chodili na stravu do jedálne, si všimli, že autá majú spustené pneumatiky. Začali kárať nášho Drahého Moriaka za zlý stav vozidiel pred jedálňou. Ten sa ihneď pustil do mňa, že ak nebudú Ereny do dvoch dní v poriadku, dá ma do basy. Odpovedal som mu drzo, že potešenie bude na mojej strane. Doporučil som mu, nech sa naučí obsluhovať čerpacie zariadenie, v prípade, že bude potrebné plniť lietadlá Divízneho roja, aby vedel lietadlá naplniť. Vedel som, že je nás šoférov málo. Keď niektorého z nás dal do basy, na druhý deň ráno prišiel veliteľ čaty vybrať svojho šoféra z basy, aby išiel jazdiť.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (13)
Napísal(a) Marian Slavkay
Služba pri letecko-technickom zabezpečení. Jedného dňa ma npor. Polák zavolal do svojej kancelárie. Prihovoril sa mi veľmi prívetivým hlasom, preto som zvýšil pozornosť. Čo to asi bude? Žoviálne mi oznámil, že podrobne sleduje moje diaľkové jazdy, ktoré som splnil bezpečne a včas. Hoci moje „vojenské vystupovanie“ nie je najlepšie, ale ako vodič som spoľahlivý. Preto ma preradí z cisternovej čaty do dopravnej čaty. Sklady LTZ (letecko-technické zabezpečenie) potrebujú spoľahlivého vodiča pre dovoz a rozvoz súčiastok a náhradných dielov na lietadlá v rámci zväzku letectva. Hoci dopravná čata bola snom každého vodiča, ja som Moriakovi neveril. Nevedel som si vysvetliť, čo tým sleduje. Začal som premýšľať. Asi mi závidi môj pohodlný život u Divízneho roja.
Zbrojár npor. Kálman.
Bol to jeden z najsympatickejších dôstojníkov práporu. Bol Slovák, myslím, že bol východniar. Mohol mať 30 až 35 rokov, slobodný, dá sa povedať „starý mládenec“, bol zbrojárom telom a dušou. Jeho záľuba boli zbrane každého druhu, ale najviac obľuboval športovú streľbu. Venoval sa disciplínam streľba z pištole na pevný terč, ale jeho srdcovka bola „rýchlopalná pištoľ“. Zúčastňoval sa na pretekoch organizovaných veliteľstvom letectva v Trenčíne a Pardubiciach. Na preteky brával aj skupinu starších vojakov, záklaďákov. Po pretekoch sme vždy vo večernom rozkaze počuli, že prvé miesto v rýchlopalnej pištoli obsadil npor. Kálman a naši vojaci v ľubovoľnej malorážke sa umiestnili až na miestach okolo tridsiatky. Niekoľko dní po ohlásení výsledkov zo streleckých pretekov som ho stretol na chodbe.


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-