
Vojenčina (22)
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (22)
Napísal(a) M. Slavkay
Doslov V tomto mojom príbehu som si nič nevymyslel, iba som opísal skutočnosť, ako som prežil svoj vojenský život. Možno, že moje správanie na vojenčine veľa ľudí odsúdi a budú ma považovať za drzého „chuligána“. Moje drzé správanie vyvolala nespravodlivosť voči nám obyčajným chlapcom, z ktorých vtedajšie vojenské predpisy chceli urobiť poslušných robotov s vygumovaným mozgom. Boli to dozvuky, vyžadované od najvyššieho veliteľa armády, Alexeja Čepičku. Ten vojaka považoval za „kus“. Dobrý humor však v autorote bol stále prítomný. Keď sme prichádzali z jazdy na izbu, každý zobral z hlavy čiapku lodičku a zavesil ju na vešiak pri dverách so slovami: „Čepičku pověsíme a uděláme si v autorote pořádek.“ Stále to v našich radoch vyvolávalo smiech.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (21)
Napísal(a) M Slavkay
V roku 1957 ako „mazák“
Tesne pred termínom odchodu do civilu, rozkazom veliteľstva letectva nám predĺžili vojenskú základnú službu o 6 mesiacov. Bol to pre mňa šok, lebo už som mal vojenčiny plné zuby. Čatár z povolania Mařík, z technickej roty, začal vybavovať jednoročnú brigádu v OKD Ostrava. Na niektorej šachte sa malo zriadiť jedno pracovisko na rúbanie uhlia s vojenskou osádkou z nášho práporu. Tým vojakom, ktorí sa na túto jednoročnú brigádu prihlásia, bude odpustené predĺženie základnej služby. Vrátil som sa zo služobnej cesty. Prišli za mnou chlapci z technickej roty a začali ma prehovárať, aby som sa prihlásil na túto brigádu.

Prostějov-Stichovice. Školenie chemických družstiev
Koncom júla 1957 rozkazom som bol prevelený s vozidlom T-805 do Prostějova-Stichovíc, kde malo byť preškolenie chemických družstiev všetkých letištných práporov zväzku letectva. Po prečítaní rozkazu sa Moriak tváril až okázalo škodoradostne a povedal mi: „Slavkaju, na konec vaší služby si to užijete u chemiků. Tam se naučíte jezdit a běhat v masce, každej den.“ Musel som sa ovládať, aby som mu nevrazil päsťou do tej jeho rozďavenej papule. Odpovedal som mu však s úsmevom: „Ja to už tie dva mesiace vydržím aj na šibenici, ale vy budete robiť “zmätky“ pri vojsku až do dôchodku.“
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (19)
Napísal(a) M. Slavkay
Hudobno-spevácky súbor Ako všetko dianie na vojenčine aj náš hudobno-spevácky súbor vznikol rozkazom veliteľa práporu plk. Killiána. Vo večernom rozkaze nám bolo prečítané, že vzhľadom na organizáciu súťaže „Armádnej umeleckej tvorivosti“, ktorú poriadalo veliteľstvo zväzku letectva, máme založiť súbor a zúčastniť sa prvého kola súťaže, ktoré sa bude konať v Trenčíne asi o desať dní. Rozkaz je rozkaz, tak sme pospisovali záujemcov a narodil sa súbor. My šoféri sme boli veľmi dobrá partia a spievali sme pri každej príležitosti, aj za triezva aj pod parou. Išlo nám to dobre. Zopár chlapcov sa pridalo k nám aj z technickej roty a jedna čatárka z povolania od veliteľstva pluku, ktorá chodila s naším čatárom Lehnerom z autoroty. Vďaka

Za 150 civil
V tých časoch bola na vojenčine tradícia osláviť započatie strihania metra, keď mužstvu ostávalo do civilu 150 dní. Každý mazák si musel kúpiť krajčírský meter, ktorý predstavoval vo svojich stopäťdesiatich centimetroch ostávajúce dni do konca našej vojenčiny. Organizovania osláv započatia strihania metra sa ujal výmyselník Emil Šveda. Asi trojmetrový drevený hranol natrel na bielo a červenou farbou vyznačil na ňom centimetre. Posledný dielec označil výrazne 150-kou. Po večeri, keď už lampasáci odišli domov, sme nastúpili celá autorota v bielych nočných košeliach na smútočný sprievod. Išli sme pochovať prvý centimeter z metra. Na čele sprievodu kráčal Emil v biskupskej čiapke, ktorú si zhotovil z veľkého papierového sáčku. V ruke niesol zapálenú veľkú sviečku.

Autonáčelník npor. Miloš Hanousek
Náš najvyšší priamy nadriadený, pod ktorého patrila autorota, bol autonáčelník npor. Miloš Hanousek. Najmenší nadporučík v našom prápore, iba 151 cm vysoký v zelenej uniforme s ostrými rysmi tváre, ktorý mal vrodený nepokoj tela, lebo sa stále vrtel. Keď stál, stále prešľapoval z nohy na nohu, za čo si vyslúžil od mužstva prezývku Pinďo ťap-ťap. My sme to pomenovanie prevzali od našich mazákov. Vyučil sa za obuvníka u Baťu a stále nám ukazoval svoje hnedé poltopánky „tyhle boty jsem si ušil sám,“ a hrde sa vypol. „Je to kvalita, to vám řeknu,“ a stále predvádzal svoje ťap-ťap. Jeho manželka Evička bola pekná a milá žena s okrúhlou tvárou, aj so zaoblenou plnou postavou, o hlavu od neho vyššia, bola obrazom typickej dobrotivej „českej mámy“.

Tragický letový deň 6. februára 1957 Vo večernom rozkaze bol vyhlásený letový deň. Boli určené vozidlá na jeho zabezpečenie. Mňa z T 805-kou pridelili k dôstojníkovi riadiacieho lietanie. Mal som sa hlásiť o šiestej hodine na Operačnom stredisku pluku. Ráno sme sa zobudili do hustej neprehľadnej hmly. V kolóne som išiel ako prvý. Za mnou cisterny, ťahače, sanitka, žeriav a hasičák. V hustej hmle sme sa plazili slimačím tempom. Keď sme došli na letisko, odbočil som k operačnému centru, kde som sa prihlásil. Kolóna postupovala až na stojánku a zaparkovala. Čakal som asi hodinu. Z kancelárie vyšiel kapitán, zrejme letec, ktorému táto služba bola pridelená. Nariadil, že ideme na stojánku, aby sa zúčastnil kontroly, či je všetko v poriadku. Počas cesty mi povedal, že veliteľ pluku uvažuje, či zruší letový deň, alebo

Previerky autoroty a lov bažantov
Blížil sa čas, keď treťoročiaci mali odísť do civilu a z nás sa mali stať „mazáci“. Na prápor prišla komisia vyšších dôstojníkov zo zväzku letectva, aby urobila previerku bojovej pripravenosti mužstva. Jednou z najdôležitejších disciplín bola streľba zo samopalu a pušky. Odstrieľal som svoje. Čudoval som sa, že niektorí treťoročiaci nevedeli strieľať. Prišli za mnou a žiadali ma, aby som strieľal za nich. V skriňovej „vétrieske“ som si obliekol kabát čatára a hlásil som sa na palebnej čiare: „Četař Zelfl na střelbu připraven.“ Tak som odstrieľal asi za štyroch čatárov. Komisia sedela asi dvadsať

Zbrojár npor. Kálman.
Bol to jeden z najsympatickejších dôstojníkov práporu. Bol Slovák, myslím, že bol východniar. Mohol mať 30 až 35 rokov, slobodný, dá sa povedať „starý mládenec“, bol zbrojárom telom a dušou. Jeho záľuba boli zbrane každého druhu, ale najviac obľuboval športovú streľbu. Venoval sa disciplínam streľba z pištole na pevný terč, ale jeho srdcovka bola „rýchlopalná pištoľ“. Zúčastňoval sa na pretekoch organizovaných veliteľstvom letectva v Trenčíne a Pardubiciach. Na preteky brával aj skupinu starších vojakov, záklaďákov. Po pretekoch sme vždy vo večernom rozkaze počuli, že prvé miesto v rýchlopalnej pištoli obsadil npor. Kálman a naši vojaci v ľubovoľnej malorážke sa umiestnili až na miestach okolo tridsiatky. Niekoľko dní po ohlásení výsledkov zo streleckých pretekov som ho stretol na chodbe.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (13)
Napísal(a) Marian Slavkay
Služba pri letecko-technickom zabezpečení. Jedného dňa ma npor. Polák zavolal do svojej kancelárie. Prihovoril sa mi veľmi prívetivým hlasom, preto som zvýšil pozornosť. Čo to asi bude? Žoviálne mi oznámil, že podrobne sleduje moje diaľkové jazdy, ktoré som splnil bezpečne a včas. Hoci moje „vojenské vystupovanie“ nie je najlepšie, ale ako vodič som spoľahlivý. Preto ma preradí z cisternovej čaty do dopravnej čaty. Sklady LTZ (letecko-technické zabezpečenie) potrebujú spoľahlivého vodiča pre dovoz a rozvoz súčiastok a náhradných dielov na lietadlá v rámci zväzku letectva. Hoci dopravná čata bola snom každého vodiča, ja som Moriakovi neveril. Nevedel som si vysvetliť, čo tým sleduje. Začal som premýšľať. Asi mi závidi môj pohodlný život u Divízneho roja.
Viac...
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (12)
Napísal(a) M. Slavkay
Ťažkosti s Erenami.
Moje uspokojenie z toho, že som dal Ereny do poriadku, netrvalo dlho. Staré duše v pneumatikách stále spúšťali a do týždňa už niektoré znovu sedeli na ráfoch. Vyšší dôstojníci, ktorí chodili na stravu do jedálne, si všimli, že autá majú spustené pneumatiky. Začali kárať nášho Drahého Moriaka za zlý stav vozidiel pred jedálňou. Ten sa ihneď pustil do mňa, že ak nebudú Ereny do dvoch dní v poriadku, dá ma do basy. Odpovedal som mu drzo, že potešenie bude na mojej strane. Doporučil som mu, nech sa naučí obsluhovať čerpacie zariadenie, v prípade, že bude potrebné plniť lietadlá Divízneho roja, aby vedel lietadlá naplniť. Vedel som, že je nás šoférov málo. Keď niektorého z nás dal do basy, na druhý deň ráno prišiel veliteľ čaty vybrať svojho šoféra z basy, aby išiel jazdiť.

Sťahovanie sovietskych vojsk z NDR.
Bolo to v lete 1956, keď v rámci znižovania stavu vojsk sovietskej armády v NDR sa začali vracať vojaci do „Sajúzu“. Z úsporných dôvodov, aby cisterny nemuseli každý deň odchádzať večer do kasární a ráno späť na letisko, bolo nám nariadené urobiť poľný autopark v lesíku, priamo na letisku. Pekný letný čas letci využívali na plnenie svojho preškoľovacieho programu, preto letové dni boli takmer každodenne. V autoparku sme si urobili parkovacie posty, každý pre svoju cisternu a postavili sme si aj stany, v ktorých sme spali. Večer sme si robili ohník a opekali niečo na ražni. Za veliteľa poľného autoparku Moriak-Polák určil treťoročiaka čatára Honzu Zelfla. Bol to veľký chlap, „sedlák“ z dediny Čistá, na Moravskej vysočine. Bol už ženatý. Nevedel sa dočkať, kedy už pôjde do civilu,

Divízny roj.
Začiatkom júna vo večernom rozkaze bolo uvedené, že moju cisternu mám odovzdať Ernestovi Elekovi z Rudnej. Po odovzdaní si mám vyzdvihnúť cestovný rozkaz do Prahy a v závode Hefa, n. p. som mal prebrať úplne novú cisternu T-111. V tomto závode montovali do cisterien čerpacie zariadenia. Veliteľom vozu bol určený čatár z povolania Gábriš. Bol to Slovák, ktorý pochádzal z Dlhého Poľa pri Bytči. Do Prahy sme cestovali rýchlikom. Po prebratí cisterny, cestou späť sme v meste Choceň na vojenskom letisku natankovali plnú cisternu leteckého benzínu 95 (95 oktánový). S Gábrišom sme sa spriatelili. Bol zástupcom npor. Davidka, náčelníka PHM (pohonné hmoty a mazadlá). On už vedel, že s tou cisternou budem slúžiť u divízneho roja. Náš pluk preletel z Hradčan

Návrat do Přerova II. Po chvíli čakania na stojánke prišiel vedúci lietania, ešte s nejakými technikmi, ktorí prezreli stav vozidiel. My cisternári sme mali tú prehliadku prísnejšiu. Najviac ich zaujímalo čerpacie zariadenie, a to čistota filtrov leteckého paliva, tiež skúmali aj čistotu paliva vypusteného z odkaľovača. Nakoniec nám podpísali povolenie plniť palivo do lietadiel. Vedúci lietania zadal každému cisternárovi čísla lietadiel, ktoré mal plniť. Tieto čísla mali lietadlá nastriekané čiernou farbou na smerovke. Pri prvých letových dňoch každý cisternár plnil jedno lietadlo, neskôr, keď sme sa zapracovali, sme plnili každý dve aj tri lietadlá, čo už bol riadny zhon, lebo po jednom lete bolo zapotreby nádrž doplniť od 2000 až do 4000 litrov „elerixu“. Letové dni niekedy končili až