Vojenčina

Vojenčina (22)

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať

Rukujeme do neznáma
Cez Sorošku vedie strmá cesta. V ostrej zákrute sme sa pozerali dolu, ako sa za nami plazia ostatné autobusy. Boli to staré Škodovky, z ktorých sa valil čierny dym. Pri závane vetra vnikal malými okienkami aj do nášho autobusu, až nás to začalo dusiť. Sedeli sme spolu s Lacom Oravcom. Tešili sme sa, že budeme slúžiť spolu, lebo v povolávacom rozkaze sme obidvaja mali uvedené „vojenský útvar 9116“. Cesta nám ubehla rýchle. Blížili sme sa ku Košiciam. Medzi brancami v autobuse sa rozprúdila debata a dohady. Možno, že budeme slúžiť v Košiciach alebo niekde na východe v Michalovciach alebo v Prešove. Niektorí sa už tešili, že na soboty a nedele budeme môcť cestovať domov na „opušťák“. Boli to však iba zbožné priania naivných mladých chlapcov. Vchádzali sme do

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (2)

Prijímač a výcvik
Počas premietania filmu vošiel do miestnosti čatár. Prečítal niekoľko mien a túto skupinku chlapcov odviedol preč. Prišiel rad aj na nás s Lacom. Doviedol nás na chodbu, kde nás začal rozdeľovať. Jedných vpravo a druhých vľavo. Laco mal veľmi zlý zvyk, že nad každým dianím stále špekuloval a najčastejšie na to doplatil. Aj v tomto prípade ma nahovoril, aby sme prešli do druhého radu, lebo vraj si všimol, že čatár pozerá každému na hlavu aké má dlhé vlasy. V tomto rade, kde stojíme, nás určite budú ešte raz strihať. My sme sa ešte v civile dali ostrihať nakrátko, lebo vojaci, čo sa vrátili z vojenčiny nám povedali, že vlasy majú byť ostrihané na dĺžku zápalky. Napriek tomu som sa nechal nahovoriť a potajomky sme prekĺzli do druhého radu. Rad, v ktorom sme pôvodne stáli,

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (3)

Sťahovanie na Moravu

Približne po dvoch týždňoch výcviku už nás na raňajkách nikto nenaháňal. Inštruktori nebrechali, iba stáli v hlúčiku a rozprávali sa. Po raňajkách sme mali zaliezť na izby a čakať. Nič sa nedialo, až nám to pripadalo trochu čudné. Asi po hodine bol nástup, bez revu sme odpochodovali do jedálne, ktorá bola upravená tak, ako vtedy, keď sme došli na vojenčinu. Namiesto filmového plátna pri čelnej stene stál dlhočizný stôl, na ktorom bola uložená celá výstroj vojaka. Pri stole stál nadporučík nižšej postavy, avšak so silným zvučným hlasom. Jeho hlas znel ako hlásenie z ampliónu v dedinskom

Objekty v areálu bývalých Želatovských kasáren v Přerově.

Pochod na záver výcviku

Náčelník štábu major Koubek si získal naše sympatie. Bol to už starší pán, ale vojak ako remeň. Celú vojnu prežil na fronte. Bol prísny, ale spravodlivý. Mali sme ho radi počas celej našej základnej služby. Tých našich havkáčov – čatárov sme niekoľko dní nevideli. Pravdepodobne mali domáce väzenie. Činnosť výcvikovej roty riadil sám veliteľ Miezga a poručík Barták, ktorý prišiel z autoroty. Po troch či štyroch dňoch sa objavili naší „drahí“ čatári. Boli však ako vymenení. Tvárili sa ako starí priatelia, rozprávali sa s nami normálne. „Chudáci“, úplne zabudli brechať. Vondra s cigánom čechosloviakom iba postávali v úzadi a do diania v rote sa vôbec nezapájali. Prevažne všetko vybavoval čatár Vlk. Oznámil nám, že výcvik sa už skončil. Na záver však nás čaká pochod

Praga RN („Erena“)

Zadeľovanie bažantov podľa profesií
Letecký prápor mal za úlohu zabezpečovať plynulú prevádzku bombardovacieho pluku na letisku. K tejto činnosti mal k dispozícii strážnu rotu, technickú rotu a dopravnú rotu. Jedno ráno celá výcviková rota ostala sedieť po raňajkách v jedálni. Boli s nami inštruktori a veliteľ výcvikovej roty npor. Miezga. Po chvíli prišiel do jedálne náčelník štábu major Koubek s troma nadporučíkmi. Jeden z nich, vyšší blonďák, bol v zelenej uniforme. Náčelník štábu sa k nám prihovoril. Konštatoval, že výcvik sme zvládli dobre a previerky ukázali, že sme dobre pripravení na výkon služby u 17. leteckého práporu. Predstavil nám nadporučíkov, ako veliteľov strážnej a technickej roty. Nadporučík v zelenej uniforme bol npor. Polák, veliteľ dopravnej roty. Vtedy 

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (6)

Prešov, moje mesto, kde som vyrastal
Vracal som sa do môjho mesta, z ktorého som pred šiestimi rokmi odišiel za baníckeho učňa do Spišského Štiavnika. Veľmi som sa potešil, keď sme ráno vystupovali v Prešove, na mne dôverne známej „veľkej stanici“. Na peróne nás čakal jeden dôstojník s dvomi „kaprálmi“ (desiatnikmi). Radi sme používali názvy vojenských hodností aj povely ešte z prvej republiky, na čo sa naši dôstojníci veľmi hnevali. Aj ich sme medzi sebou nazývali oficíri, častejšie však „lampasáci“. (Podľa pruhov na nohaviciach, nazývaných lampasy). Pred budovou stáli pripravené dve nákladné vozidlá T-111 s plachtou s ktorými nás previezli na prešovské letisko. V rokoch 1947-50 som bol ako modelár v organizácii „Letka“ a neskôr ako začínajúci plachtár (pilot bezmotorových lietadiel). V tom čase som tam

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (7)

Major Dedič a záverečné skúšky. 
Blížil sa koniec februára a zima stále neustupovala. Taká tuhá zima, aká bola v roku 1956, sa potom dlhé roky nevyskytla. Z veliteľstva vojenského okruhu v Trenčíne došiel do kurzu starší dôstojník mjr. Dedič. Bol to bývalý frontový šofér, ktorý mal zaujímave prednášky z bojových podmienok, ako maskovať auto, ako vyberať trasu jazdy v bojových podmienkach, na čo musí vodič pamätať v prvej línii a podobne. Bolo to zaujímavé. Na tých prednáškach sme nadobudli dojem, že zajtra pôjdeme s autom na frontu. Stále prízvukoval, že sa musime naučiť jazdiť po cestách, ktoré ostreľuje

Skupina šoférov: Leží dozorčí parku, v podrepe zľava Kožuško - rozvážač stravy, Šimko, ja, naklonený Fero Rusnák. Zľava stojí Cyril Kyseľ, ?, Vrábeľ, ?, Fodor, Kováč, nad nimi Cselényi, v kabíne Janko Bochor, hore na cisterne Janko Hrúz.

Návrat do Přerova
Do Přerova sme sa vracali rýchlikom v polovici marca. Pri príchode do kasární nás pred hlavnou budovou očakával veliteľ roty npor. Polák. Po krátkom privítaní vyslovil spokojnosť s nami, že sme dobre obstáli na šoférskom kurze, lebo všetci sme úspešne zložili šoférske skúšky. Zároveň nám prečítal naše zadelenie v rote. Autorotu tvorili tri čaty: cisternová, technická a dopravná. Cisternová čata mala asi 12 cisternových vozidiel T-111 s obsahom nádrží okolo desaťtisíc litrov. Slúžili na plnenie bombardérov palivom LRX počas letového dňa. Technická čata mala 10 ťahačov T-128. Boli to nákladné vozidlá-valníky, ktoré mali z korby odmontované bočnice a zadné čelo, aby šofér pri ťahaní lietadla videl dozadu. Lietadlá ťahali zo stojančekov až na štartovaciu dráhu a po pristátí späť na

Autožeriav-technickej-čaty-nazývaný-aj-"vyprošťovák".

Návrat do Přerova II. Po chvíli čakania na stojánke prišiel vedúci lietania, ešte s nejakými technikmi, ktorí prezreli stav vozidiel. My cisternári sme mali tú prehliadku prísnejšiu. Najviac ich zaujímalo čerpacie zariadenie, a to čistota filtrov leteckého paliva, tiež skúmali aj čistotu paliva vypusteného z odkaľovača. Nakoniec nám podpísali povolenie plniť palivo do lietadiel. Vedúci lietania zadal každému cisternárovi čísla lietadiel, ktoré mal plniť. Tieto čísla mali lietadlá nastriekané čiernou farbou na smerovke. Pri prvých letových dňoch každý cisternár plnil jedno lietadlo, neskôr, keď sme sa zapracovali, sme plnili každý dve aj tri lietadlá, čo už bol riadny zhon, lebo po jednom lete bolo zapotreby nádrž doplniť od 2000 až do 4000 litrov „elerixu“. Letové dni niekedy končili až

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (10)

Divízny roj.
Začiatkom júna vo večernom rozkaze bolo uvedené, že moju cisternu mám odovzdať Ernestovi Elekovi z Rudnej. Po odovzdaní si mám vyzdvihnúť cestovný rozkaz do Prahy a v závode Hefa, n. p. som mal prebrať úplne novú cisternu T-111. V tomto závode montovali do cisterien čerpacie zariadenia. Veliteľom vozu bol určený čatár z povolania Gábriš. Bol to Slovák, ktorý pochádzal z Dlhého Poľa pri Bytči. Do Prahy sme cestovali rýchlikom. Po prebratí cisterny, cestou späť sme v meste Choceň na vojenskom letisku natankovali plnú cisternu leteckého benzínu 95 (95 oktánový). S Gábrišom sme sa spriatelili. Bol zástupcom npor. Davidka, náčelníka PHM (pohonné hmoty a mazadlá). On už vedel, že s tou cisternou budem slúžiť u divízneho roja. Náš pluk preletel z Hradčan

Strana 1 z 2