Usudzuje sa, že staršia banícka činnosť, zameraná na vyhľadávanie a získavanie zlatonosných rúd, bola vykonávaná na antimonitovom ložiskovom pruhu, v ktorom sa nachádzalo aj rýdze zlato. I keď sa podrobnejšie údaje o ťažbe zlata nezachovali, na základe starých záznamov možno usudzovať, že určitá ťažba zlata tu existovala. Najznámejším náleziskom bola Zlatá dolina, kde podľa záznamov v banských knihách získavali zlato ešte v roku 1744. Oprávnene možno predpokladať, že stupy v Zlatej a Čiernej doline i na úpätí vrchu Orma slúžili na drvenie zlatonosných rúd. V tom istom roku, založili aj ťažiarstvo Svätá Trojica, ktoré začalo ťažiť zlatonosné rudy v bani Peter-Pavol pod Malým Volovcom. V baniach tohto spoločenstva prestali pracovať v roku 1749.

V roku 1767 udelili J. Schmiedegovi a spoločníkom právo na ryžovanie zlata z náplavov potoka pod Volovcom. V literárnych prameňoch sú zmienky o ryžovaní zlata v najstarších dobách aj z náplavov, získavaných pri razení šachtíc a chodieb, na území mesta Rožňava, ako aj z náplavov rieky Slanej medzi Rožňavou a Brzotínom.

Medzi podnikateľmi v tejto oblasti, nachádzame aj erár, ktorý na zlatonosnom ložiskovom pruhu ťažil v Zlatej doline. Pri bani Baptista, ktorá mu patrila, vybudoval aj stupy a hutu.

I keď ťažba zlata nedosiahla zvláštny hospodársky význam, banské práce smerujúce k jeho získaniu prestali vykonávať až v prvej polovici 19. storočia.

Veľkú zásluhu na rozvoju ťažby antimónových rúd malo rožňavské ťažiarstvo Mateja Hebenstreita, ktoré v roku 1772 rozširovalo prieskumné a otvárkové práce v Majerskej doline. Najznámejšie bane Matej, Michal a Klement, ktoré boli ťažiskom neskoršieho dobývania, zdedili rožňavské rodiny Keviczky a neskôr Szeghő, od ktorej ich odkúpil Filip Bachruck z Bohumína. Na Ramzaši, v rokoch 1807 – 1835 vlastnili bane rodiny Ujházy, Pekar a Fekna.

Najvýnosnejšou bola ťažba v rokoch 1830 – 1835, pretože nebola zahraničná konkurencia. Mnohí ťažiari zhutňovali vyťažené rudy priamo pri baniach vyciedzovaním, iní ručne upravované rudy prepravovali na zhutňovanie do Malužinej a Medzeva.

Do konca 19. storočia nebola ťažba systematická a koncentrovaná. K určitej zmene došlo od roku 1900, kedy si viedenská firma Miller a spol. nadobudla banské oprávnenia a prikročila k výstavbe ťažobného závodu v Čučme. Ťažobným prácam však nevenovali potrebnú pozornosť a ťažili najmä zanechané rudné zásoby. Najdôležitejším objektom bola mechanická úpravňa, ktorej prevádzku otvorili v roku 1900. Pohon úpravníckych zariadení zabezpečovala energia vyrobená Francisovou turbínou, ktorú poháňala voda neďalekého potoka. Hlavné časti úpravne boli drviče, bubnové sitá, sádzačky a otáčavé splavy. Napriek tomu, že zariadenie bolo bezchybné, asi po trojročnej prevádzke, práce zastavili. Hlavným dôvodom bol nedostatok vody pre pohon turbíny a nepripravenie ložiskových zásob.

V roku 1906 celý banský majetok odkúpila firma A. Odendall – Schalmann z Viedne, ktorá ešte toho istého roku dala do prevádzky novú úpravňu antimonitovej rudy pri bani Klement v Čučme. Úprava pozostávala z ručného preberania kusovej rudy, drvenia, triedenia a rozdružovania v sádzačkách. Pohon úpravníckych zariadení zabezpečoval spaľovací motor. Súčasne pristúpili aj k intenzívnejšiemu otváraniu ložísk v jednotlivých banských poliach. Na dôležitejších pracoviskách zaviedli v roku 1908 mechanické vŕtanie, začali s razením šachty a s používaním železných koľajníc a banských vozíkov. Ťažiskom prác boli bane Matejka, Vincent, Klement a Gabriela. Na odľahlejších lokalitách, v okolí Ramzášu, sa neťažilo. Vyrábané koncentráty zhutňovali vo Vajskovej.

Závod, v rokoch 1914 – 1918, pracoval pod vojenským dozorom a od roku 1926 bol súčasťou novozaloženej spoločnosti Antimónové banícke a hutnícke závody, účast. spoločnosť v Banskej Bystrici. Najvýznamnejším činom tejto spoločnosti, okrem rozšírenia otvárkových prác a zavedenia systematického dobývania, bola výstavba flotačnej úpravne v roku 1931. Týmto bolo zabezpečené zužitkovávanie aj chudobnejších častí ložiska a spracovanie odvalov z odpadu, vzniknutého pri predchádzajúcej úprave suroviny. Od uvedenej doby, sa okrem antimónového koncentrátu, získaval aj koncentrát zlata.

Od roku 1938 pokračovali v ťažbe pod správou maďarských štátnych rudných baní. Závod rozšírili o hutu na výrobu surového antimónu a prieskumné práce vykonávali aj na odľahlejších lokalitách. Zariadenie po vojne demontovali a previezli do Vajskovej.

Po roku 1945 pokračovali v ťažbe do roku 1952, kedy už známe zásoby suroviny boli vyčerpané a hĺbkové pokračovanie žíl nebolo nájdené. Prieskum, v rokoch 1952 – 1955, sa sústreďoval len na známe výskyty, bez detailnejšieho overovania. Ťažobné práce už neboli trvalo obnovené, zásoby ložiskovej suroviny doťažili v rokoch 1956 – 1958.

Okrem už uvedeného, boli antimónové rudy občasne dobývané aj v okolí obce Chyžné v hone Malejková. Podľa záznamov v banskej knihe, boli tu udelené oprávnenia v roku 1757. V období rokov 1878 – 1910 na nálezisku pracovalo ťažiarstvo Božia pomoc. Ložisko otvárali štôlňami a jeho kvalitnejšie časti vyrúbali. V roku 1937 si oprávnenie nadobudli súkromní podnikatelia, ktorí po znovu sprístupnení štôlní preskúmali ložisko aj v smere sklonu a vyťažili menšie množstvo kvalitnej rudy. Po dvojročnom podnikaní, v roku 1939, prevádzku predali už spomínaným Antimónovým závodom v Banskej Bystrici. Tieto ťažbu už neobnovili a odviezli na spracovanie skôr vyťažené menej kvalitné rudy.

Začiatky prieskumu ložiska Betliar – Straková nie sú známe, je ale pravdepodobné, že súviseli s prieskumom antimonitových žíl čučmianskej oblasti. Na ložisku boli v minulosti udelené banské polia Rudolf a Štefánia. Ložisko, pravdepodobne v rokoch prvej svetovej vojny, otvárali dvomi štôlňami (Západná a Vrchná). Z územia obce Gemerská Poloma overovali predpokladané pokračovanie zrudnenia štôlňou Potôček. Uvedené štôlne v rokoch 1950 – 1952 znovu sprístupnili. Hĺbkové pokračovanie zrudnenia overovali novozaloženou Spodnou štôlňou, z ktorej v rokoch 1952 – 1957 realizovali ďalšie prieskumné práce, a to úpadnicu a podzemný vrt o hĺbke 60 m. Od tejto doby, až do roku 1972, neboli vykonávané žiadne práce. V nasledujúcich rokoch spracovávali geochémiu ložiskovej oblasti a vykonali jej podrobné geologické mapovanie. V rokoch 1980 – 1986 robili prieskumné práce banskými dielami, vrtmi a rýhami. K trvalej ťažbe nedošlo.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Mikuláš Rozložník

 {jcomments on}