a predseda Spolku slovenských spisovateľov, zakladateľská osobnosť modernej sloven­skej lyriky, vedúci predstaviteľ slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu, sa narodil v rodine maloroľníka Jána Botta a matky Rozíny, rod. Balážovej, v gemerskej obci Lukovištia.

Rodný dom Ivana Krasku v Lukovištiach

Bol menovcom a vzdialeným príbuzným popredného slovenského romantického básnika a štúrovca Jána Botta (* 1829 – † 1881), autora Smrti Jánošíkovej, ktorý bol treťostupňovým bratancom jeho pramatky.

Ivan Krasko (stojaci 2. zľava) v kúpeľoch Luhačoviach

Roku 1912 sa oženil s Ilonou Kňazovičovou (* 1892 – † 1986) z Dolného Kubína. Svedkom na svadbe mu bol básnik Pavol Országh Hviezdoslav, druhým svedkom švagor nevesty, evanjelický farár v Istebnom a národopisec Ján Miloslav Hroboň. S manželkou mali tri deti, syna Jaromíra Bottu, a dcéry Evu, vyd. Mňačkovú, a Annu Vieru, vyd. Zvaríkovú.

                                       Ivan Krasko s manželkou Elenou a synom Jaromírom

Pod svoje diela sa podpisoval viacerými pseudonymami: Janko Cigáň; Janko C.; J. C.; Bohdana J. Potokinova; Ivan Krasko; -o; študent K. B.; -tt-. Prvý pseudonym Janko Cigáň si zvolil sám, pretože sa v ich rodine sa tradovalo ústnam podaním, že jeden ich predok hral na husliach krásne ako Cigáň. Pseudonym Ivan Krasko, pod ktorým potom vychádzalo aj celé jeho knižné dielo, vymyslel s jeho súhlasom Svetozár Hurban Vajanský, ktorý mu vydal prvú zbierku básní (meno Ján poruštili na Ivan a priezvisko je podľa obce, ktorá susedí s jeho rodiskom – Kraskovo, s čím súhlasil aj preto, že z rodokmeňa, ktorý si vyskúmal, zistil, že jeho koreňe siahali do rodu Kraskovcov (resp. podľa inej hypotézy zo strany Vajanského mohlo ísť aj pri priezvisku o rusofilský motív, keďže po rusky kraska znamená farbu).

Ivan Krasko v Dome slovenských spisovateľov
v Budmericiach v roku 1956 s dcérou Evou
(ktorá sa vydala za spisovateľa Ladislava Mňačka)

Štúdiá a vzdelanie

Ľudovú školu vychodil v rodných Lukovištiach, kde ho učil A. H. Škultéty. Študoval na zjednotenom protestantskom maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote (slovenské gymnáziá boli v tom čase zrušené), kde absolvoval prvých päť tried. V tom období absolvoval aj súkromné hodiny u slovenského spisovateľa a národovca, evanjelického kňaza Michala Bodického, ktorý pôsobil na fare v Pondelku (okres Poltár). Ako „pansláv“ pokračoval v stredoškolských štúdiách na národne slobodnejšie gymnáziá v Sedmohradsku (dnes Rumunsko) – jeden rok (šk. r. 1893/1894) na nemeckom evanjelickom gymnáziu – v Sibiu a posledné dva ročníky na rumunskom na pravoslávnom gymnáziu v Brašove (Rumunsko), kde aj zmaturoval (1896).

Ivan Krasko v mladšom veku

Neskôr študoval chemické inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom v Prahe (1900 – 1905). Počas pôsobenia v Čechách (v Klobukoch a Slanom) absolvoval tri semestre na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky z histórie, filológie a dejín umenia na Filozofickej fakulte na Právnickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave. Venoval sa i vedeckej práci v oblasti chémie, udeleli mu titul doktor technických vied (1923).

 Ivan Krasko v strednom veku

Pôsobenie a verejná činnosť

Po stredoškolských štúdiách sa vrátil na Slovensko a niekoľko rokov pomáhal v rodnom kraji príbuznej rodine J. Kováča na Teplom Vrchu pri podnikateľských aktivitách, kde pracoval dozorca mlyna a vo voštinárni (1896 – 1897). Absolvoval jednoročnú vojenskú službu (1897 – 1898) ako dobrovoľník v Tridente (dnes Trento, Taliansko), v Tirolsku a vo Viedni (Rakúsko). Pôsobil ako inžinier – technický asistent a adjunkt – v cukrovare v Klobukoch (1905 – 1912; okr. Kladno, Čechy) a vedúci chemickej továrni Slanom (1912 – 1914; takisto okr. Kladno). V Slanom skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol patentovaný, prácu na treťom vynáleze prerušila prvá svetová vojna (napísal tam aj doktorskú dizertáciu z technickej chémie, ktorú obhájil roku 1923).

Ivan Krasko – Ing. Ján Botto (piaty zľava) so svojimi spolupracovníkmi v cukrovare v Klobukoch v roku 1905. Vpravo fotografia Ivan Krasko – Ing. Jána Bottu na ceste do chemickej továrne v Slanom (fotografia v hnedom tóne 9 x 6 cm, 1908, Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 L 11, K 12/46)

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 narukoval na východný front (1914 – 1918), bol nadporučíkom 16. honvédskeho pluku rakúsko-uhorskej armády s posádkou v Banskej Bystrici, potom v Haliči (vtedy Rakúsko-uhorsko, dnes Poľsko), v Taliansku a na Podkarpatskej Rusi (dnes Ukrajina). Pre pľúcnu chorobu sa viackrát liečil v rozličných vojenských nemocniciach. Na konci roku 1918, po návrate z vojny sa prihlásil do štátnych služieb vzniknutej Česko-slovenskej republiky. Ako prívrženec česko-slovenskej štátnosti sa zapojil aj do politického života, stal sa členom revolučného Národného zhromaždenia ČSR (1919 – 1920), poslancom Národného zhromaždenia ČSR (1920 – 1929) a neskôr senátorom NZ ČSR (1929 – 1939) za agrárnu Republikánsku stranu poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Bol tajomníkom ministra Vavra Šrobára na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave (1918 – 1927). V tom čase sa venoval i odbornej práci v oblasti chémie. Potom pracoval v Krajinskom úrade (1927 – 1938). Žil v Bratislave, roku 1938 odišiel do dôchodku. Neskôr sa presťahoval do Piešťan (1943), kde žil a tvoril. Tam privítal aj porážku fašizmu, oslobodenie a obnovenie ČSR. Roku 1946 mu udelili titul národný umelec. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave vo veku takmer 82 rokov. Pochovaný je v rodných Lukovištiach.

Básnik, národný umelec Ivan Krasko pri podpisovaní
Výzvy Svetovej rady mieru vo svojom byte v Piešťanoch
8. 3. 1955. Foto: archív TASR, autor: F. Kocian

Bol zakladajúcim členom Spolku slovenských spisovateľov (1923), členom predsedníctva prípravného výboru SSS (ďalší členovia Jozef Gregor Tajovský a Tido J. Gašpar), riadnym členom i predsedom SSS, ktorý sa neskôr, po obnovení v povojnových časoch, stal súčasťou Zväzu československých spisovateľov (ZČSS) ako jeho slovenská sekcia (1949). Bol členom Čs. akadémie vied a umení.


Smútočný sprievod v Bratislave vyprevádza Ivana Krasku 6. 3. 1958
na jeho poslednej ceste. S národným umelcom sa prišli rozlúčiť
tisícky slovenských občanov. Foto: archív TASR, autor: V. Přibil

Literárne začiatky

Jeho prvé básne inšpirované slovenským ľudovým slovesným umením vznikali ešte počas gymnaziálnych štúdií v Sibiu a Brašove (Sedmohradsko, dnes Rumunsko), kde vytvoril prvú časť svojho básnického diela. Publikovať sa ich však odhodlal až po maturite, keď Jozefovi Škultétymu poslal štyri básne (Mamka sladká, mamka..., Sami sme v hore, Tajné moje piesne a Pieseň nášho ľudu), pritom si zvolil pseudonym Janko Cigáň.                                     

                                Rukopis básní Ivana Krasku Vesper dominicae a Pieseň nášho ľudu, podpísaných ešte pseudonymom Janko Cigáň.

Z nich Škultéty vybral do Slovenských pohľadov len Pieseň nášho ľudu a uverejnil ju pod pseudonymom Janko C. (1896). Pieseň nášho ľudu napísal ešte na nemeckom gymnáziu v Sibiu roku 1893 (je to najstaršia z jeho prvotín) a vzdal v nej hold slovenskej ľudovej piesni, ktorú mal nesmierne rád. Neskôr mu poslal básne Deň spásy a Za búrnej čiernej noci (1899), tie však Škultéty uverejnil znovu pod skratkou, tentoraz J. C., až roku 1902. Počiatočné publikačné neúspechy ho však od básnickej tvorby neodradili, naopak, učili ho náročnej sebakritickosti i trpezlivosti. Väčšina básnických textov z tohto obdobia vyšla až v prvom súhrnnom vydaní Kraskovho Diela (1954), ešte za jeho života. Rovnaký osud postihoval aj jeho preklady poézie rumunských básnikov, ktoré vyšli až na sklonku jeho života v knižnom vydaní prekladov Tiene na obraze času (1956). Ako mladého básnika, keď sa vrátil domov po maturite na rumunskom gymnáziu v Brašove, ho očarila „sila“ a „rozmach“ poézie P. O. Hviezdoslava, bol ňou nadšený, túžil stať sa rovnako veľkým básnikom ako on. Následne napísal báseň Hviezdoslavovi (1896), v ktorej si už však uvedomuje, že jeho poslanie je iné. V lyrických prvotinách teda nenasledoval Hviezdoslavo „deklamačný“ verš a štýl vedúcej osobnosti tých čias, ale sa prikláňal k štúrovskej melodickosti ľudovej piesne, ktorej poetiku vedel svojsky využiť. Zrejme väčšmi vyhovovala jeho prirodzenému sklonu k stíšenej lyrickej „dume“ a k subjektívnej nostalgickosti.
Nové podnety pre formovanie jeho osobnosti a dozrievanie básnického talentu mu poskytlo obdobie štúdií v Prahe (1900 – 1905). Vtedy sa aktívne zapojil do činnosti slovenského študentského spolku Detvan, bol jeho funkcionárom i aktívnym účastníkom v diskusiách, v ktorých sa preberala široká škála nielen literárnych a kultúrnych, ale aj spoločensko-ekonomických problémov v duchu „realistického“ kriticizmu.

Členská legitimácia spolku Detvan Jána Botta (Ivana Krasku)
(Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 M 20)

Ako svojho „najintímnejšieho priateľa“ z tých čias uviedol Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol v rokoch 1901 – 1904 predsedom Detvana. Viaceré z jeho priateľstiev, napr. s Vavrom Šrobárom, pretrvali aj po ukončení štúdií.

Pohľadnice, ktoré Jánovi Bottovi (Ivanovi Krasovi) posielal M. R. Štefánik zo svojich ciest, majú často úsmevné texty. (Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 H 4)

V období pražských štúdií sa spriatelil sa aj s ďalším predstaviteľom slovenskej literárnej moderny Ivanom Gallom. Zblížil sa s príslušníkmi mladých hlasistov a svoje verše a preklady publikoval v ich tlačových orgánoch. V Prahe sa intenzívne zoznamoval s modernou českou poéziou básnikov Březinu, Hlaváčka, Sovu, Bezruča či Tomana, a cez české preklady poézie prijímal aj impulzy zo súvekej svetovej poézie, napr. z francúzskeho symbolizmu. Všetky tieto podnety však vedel využiť tak, aby sa čo najplnšie uplatnila jeho vlastná lyrická senzibilita a aby našiel umelecky nové vyjadrenie pre svoje vedomie trvalej zviazanosti s osudom vlastného, vtedy neslobodného, národa. Aj keď napísal, že býval častým hosťom „u stola cudzích kultúr“, nikdy nebol iba ich napodobovateľom, ale toto pohostinstvo využil na svoje poslanie slovenského básnika. Objektívnym historickým obsahom tohto poslania bola úspešne naplnená úloha vytvoriť po Hviezdoslavovi novú etapu vo vývine modernej slovenskej poézie.

Básnické dielo, prózy a preklady Ivana Krasku

Podstatu jeho básnickej tvorby tvoria dve básnické zbierky Nox et solitudo (1909) a Verše (1912), ktoré v nových vydaniach mierne rozšíril o nové básne a verše predtým publikované iba časopisecky. Jeho skutočný nástup do slovenskej poézie bol na prelome rokov 1905 – 1906, keď v Dennici vyšiel cyklus deviatich básní pod názvom Lístok, ktorým spôsobil rozruch aj v radoch slovenských literátov. Nikto nevedel pravé meno autora modernej poézie. Až keď redaktor Slovenského týždenníka František Votruba uverejnil pod menom Janko Cigáň vlastnú báseň, Ing. Ján Botto reagoval anonymným listom, a tak redaktor podľa adresy odoslania zistil meno jediného predplatiteľa Slovenského denníka a odhalil záhadu debutujúceho autora. Od začiatočných básní so znakmi folklórno-romantickej, parnasistickej a novoromantickej poetiky sa postupne vyvíjal smerom k symbolizmu. Písal verše, z ktorých vystupovala do popredia nová symbolistická tematika a poetika, obohacujúca staré realistické postupy o moderné sugestívne a nostalgické prvky. Podstatnú časť svojho diela vytvoril v klobuckej samote (1905 – 1912, Klobuky, okr. Kladno, Čechy). Jeho prvá básnická zbierka Nox et solitudo (1909) vyšla už pod pseudonymom Ivan Krasko. So zámenou pseudonymu z Janka Cigáňa na Ivana Krasku, ktorú mu navrhol redaktor knihy S. H. Vajanský, súhlasil, ale s výhradami redaktora voči názvu zbierky nesúhlasil, a ako autor si svoj výber obhájil, a tak jej mottom zostala noc a samota. Zbierka Nox et solitudo je výpoveďou o vzťahoch moderného človeka a básnika, ich prekonávaní bolesti i smútku a trpkých životných sklamaní. Noc je u neho aj symbolom vypätej duchovnej krízy intelektuála 20. storočia a samota je u neho aj stavom lyrického subjektu i predmetom básnikovej reflexie. Touto zbierkou nasmeroval slovenskú poéziu na vnútornú problematiku individuálneho človeka.

KRASKO, Ivan: Nox et solitudo. Turč. Sv. Martin 1909.
(venovanie autora M. R. Štefánikovi)

V druhej a zároveň poslednej básnickej zbierke Verše (1912) sa prelína intímna lyrika s lyrikou domova, podanou v sociálnej až buričskej polohe. Je vystupňovaním lyriky noci a samoty a súčasne prelomením ich kruhu. Volanie osamoteného jednotlivca po ľudskej komunikácii, porozumení, dôvere, príchylnosti, láske možno označiť za jeho podstatnú intenciu. Vyvrcholením tejto tematickej línie jeho poézie sú básne Otrok, Otcova roľa a Baníci, ktoré majú v druhej zbierke ideovo dominantné postavenie. V ich významovej štruktúre zaujíma popredné miesto alegoricko-symbolický motivický plán, sprostredkujúci čitateľovi hĺbkový myšlienkový obsah básne. A ten dosahuje v Baníkoch až monumentálnu podobu profetickej predpovede príchodu slobody pre porobený národ a s ňou aj vyslebodenia človeka z duchovných trýzní. V roku 1909 uplatňuje však symbolistické básnické postupy aj v intímnej lyrike a tento nový estetický vzťah umenia a skutočnosti si overuje i prekladom dvoch teoretických statí nemeckého básnika R. Dehmela (Vôľa k činu, Prúdy, 1910, a najmä Príroda, symbol a umenie, 1911). Týmto vzopätím sa vývin jeho básnickej tvorby vlastne skončil. Bezprostredne po vydaní Veršov napísal ešte historický cyklus troch básní História, Pribina a Svätopluk, ktoré sú reflexiou a vzťahu dávnych dejín slovenského národa a jeho súčasnosti a azda mali byť záladom väčšieho tematického cyklu. Protivojnovú básnickú skladbu, ktorú zamýšľal napísať, nedokončil, vyhotovil z nej len úvodnú kapitolu – fragment pod názvom Eli, eli, lama sabachtani!?. Jej námetom je príbeh dedinského učiteľa bojujúceho na fronte 1. svetovej vojny, ktorý po zranení „vidí“ po druhý raz umierať Krista, rezignujúceho nad nepoučiteľnosťou ľudí. V prvom súbornom vydaní oboch svojich zbierok Básne (1936) uverejnil na záver Veršov báseň Kritika, ktorá mala byť zrejme aj záverom celej jeho básnickej tvorby s tým, že v nej uvádza: „Blahoslavení sú, ktoré hovorili a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných.“ Napokon sa predsa ešte raz vrátil k básnickej tvorbe: na samom sklonku života napísal niekoľko subjektívne ladených lyrických improvizácií, ktoré vyvreli z nečakaného citového zážitku (boli uverejnené až po jeho smrti v 1. zv. Súborného diela Ivana Krasku v roku 1966). Aj z týchto akokoľvek sporadických pokusov o nové básne po roku 1912 vidno, že hoci si zvolil osud „odmlčaného básnika“, jeho spojenie s tvorbou sa vlastne neprerušilo. Dosvedčuje to aj fak, že sa pri nových knižných vydaniach svojich zbierok správal k starším textom autorsky aktívne a že ešte za života dovoliL, aby sa do súborných vydaní jeho tvorby Dielo (v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, v edícii Naši klasici, 1954) a Lyrické dielo (1956) zaradili aj viaceré verše dovtedy publikované iba časopisecky alebo aj dovtedy nepublikované básne, ktoré zostali v jeho rukopisnom archíve.

Rukopis Kraskovej básne proti vojne – za mier Eli, Eli, lama...
(Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 J 6)

Okrem poézie napísal i niekoľko umelecky pozoruhodných prozaických útvarov symbolisticko-autobiografického charakteru, ktoré uverejnil časopisecky pod ženským menom Bohdana J. Potokinova. V próze Naši s podtitulom, „portrétové štúdie“ (Slovenský obzor, 1907), ktorá má dokumentárne zameranie, s realistickou presnosťou zachytáva prostredie slovenského vysokoškolského života v Prahe, najmä v spolku Detvan, pritom zobrazuje s dávkou nostalgie nemotivované stroskotanie citového vzťahu dvoch mladých ľudí – poslucháča inžinierstva a poslucháčky filozofie. Aj ďalšie dve prózy Sentimentálne príhody 1, 2 (Dennica, 1908; pri uverejnení v Diele v roku 1954 im dal názov Svadba a Almužna) sú skôr „štúdiami“ oblomosky nerozhodného charakteru človeka ako dejjovo rozvinutými poviedkami. v ďalšej (a poslednej) próze List mŕtvemu (Slovenské pohľady, 1911) nad nerozvinutým dejovým podložím (tragická smrť mladého Cigáňa Tóna na nejakej stavbe a pokusy oživiť ho elektrošokmi) dvíha oblúk istej významovej symboliky autobiografického charakteru.

Prekladal z rumunskej poézie – M. Eminesca a novších básnikov (Tiene na obraze času, 1956). Preložil aj dve state nemeckého symbolistu R. Dehmela. Kompletne jeho preklady vyšli v Súbornom diele Ivana Krasku 2 (1993).
Posmrtne vyšlo Súborné dielo Ivana Krasku 1 (1966), neskôr Súborné dielo Ivana Krasku 2 (1993), ktoré obsahuje pôvodnú poéziu, prózu, preklady a i.
Niektoré z jeho básní zhudobnili významní slovenskí umelci Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Eugen Suchoň a iní. Jeho poézia presiahla hranice národnej literatúry, bola preložená do viacerých jazykov, jeho básne vyšli v prekladoch do ruštiny, angličtiny, nemčiny, poľštiny, maďarčiny, ukrajinčiny, bulharčiny a iných jazykov v rozličných antológiách.
V medzivojnovom období sa venoval aj vlastivednému výskumu, zaoberal aj štúdiom dejín rodnej obce a jej blízkeho okolia. Napísal štúdiu o časti freskovej výzdoby interiéru významnej architektonickej pamiatky svojho rodného kraja, stredovekého kostolíka v dedine Kraskovo, ktorú vydal pod názvom Archanjel Michal, nástenná maľba v starobylom kostole na Kraskove (Slovenské pohľady, 1932) a uverejnil štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 1937).
Vedecké články z odboru chémie publikoval v Chemických listoch.
Jeho literárna pozostalosť je uložená v Archíve literatúry a umenia (ALU) Matice slovenskej v Martine, dnešnom ALU Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Tematické zameranie a charakter Kraskovej poézie

Vo svojich dielach sa tematicky venuje problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie. Vyjadruje v nich aj svoj osobný smútok, pritom za sklamaniami nevidí len ženu, ale aj chladnú neosobnú spoločnosť. Zaoberá sa i rozorvanosťou náboženskej orientácie – zápasom viery so skepsou. Jeho básne sa vyznačujú silným sociálno-etickým pátosom. Je v nich prítomná Hollého hrdinskosť, Chalupkova mravnosť, Bottova vzbura, a to všetko je však vyjadrené kraskovsky. Jeho poézia skrýva v sebe záhadné tajomno.

Rukopis básne Nepýtajte sa ma... Vpravo národný umelec – básnik Ivan Krasko

Imulzy zo súvekej modernej českej a svetovej poézie z vyspelých umeleckých kultúr, najmä z francúzskeho symbolizmu, vedel spracovať svojbytne tak, aby sa aj ich prispením čo najplnšie uplatnila jeho vlastná lyrická senzibilita a umelecky nové vyjadrenie pre svoje vedomie trvalej zviazanosti s osudom vlastného neslobodného národa. Osobitnú pozornosť venoval aj tematizácii záhad ľudskej psychiky, interpersonálnych vzťahov a bytia. Záhadným problémom neboli básnikovi iba iní, ale najmä sám lyrický subjekt, jeho duša. Javy objektívnej skutočnosti zobrazoval prostredníctvom citlivého reflexívneho lyrického hrdinu. Jeho lyriku charakterizuje symbolistický náznak, ktorý možno sledovať na obraznej, zvukovej a interpunkčnej rovine, a eufonický verš, ktorý sa výrazne zúčastňuje na utváraní sémantiky básne. Zo žánrového hľadiska jeho lyriku charakterizuje najmä pieseň, balada, žalm (modlitba), sonet, básnický list a báseň v próze. Spevný verš, s ktorým prišiel Janko Jesenský, u neho nadobudol symbolistický charakter. Prejavil výnimočný zmysel pre sémantiku zvukového tvarovania básne. V novej významovej funkcii využil daktylské a daktylotrochejské veršové rozmery a osemslabičnému trochejskému veršu vtlačil melancholický ráz. Funkčne využíval uvoľňovanie pravidelného verša. S jeho niektorými básňami sú spojené začiatky slovenského voľného verša.

List Ivana Krasku – Ing. Jána Bottu napísaný v roku 1909 v Klobukoch (Čechy), ktorý sa týka korektúr jeho básní

Význam a dosah Kraskovho básnického diela

Čo do rozsahu pomerne skromné, ľudsky však o to hlbšie prežité a umelecky vykryštalizované básnické dielo Ivana Krasku patrí k základným hodnotám slovenskej poézie. Svojím závažným životným obsahom i čistým estetickým tvarom hlboko poznačilo vývin slovenskej poézie v celom 20. storočí. Vnieslo do nej analytický hĺbkový ponor, týkajúci sa subtílnosti, senzitívnosti, empatickosti, reflexie individuality a osobnosti moderného človeka. Významne ovplyvnilo nielen básnickú generáciu, ktorá sa v slovenskej literatúre etablovala po vzniku prvej ČSR, v medzivojnovom období (E. B. Lukáč, J. Smerek, V. Beniak, L. Novomeský a i.), ale aj generáciu, ktorá vstupovala do slovenskej poézie v čase druhej svetovej vojny a po nej (M. Kraus, V. Mihálik, M. Rúfus, M. Válek, J. Ondruš a i.), ako aj ďalšie generácie slovenských básnikov. A ustavične k sebe priťahuje nové básnické i čitateľské generácie.

Pamiatky pripomínajúce život a dielo Ivana Krasku

V Lukovištiach je jeho rodný dom, náhrobný pomník (1965) a pamätník s bustou Ivana Krasku (1966) od sochárky Aliny Ferdinandy. V Piešťanoch je Baneologické múzeum – Pamätná izba Ivana Krasku, ktorej expozícia je umiestnená v jeho byte a skladá sa z dvoch častí – pracovne a spálne s pôvodným zariadením a výstavy približujúcej jeho život a tvorbu. V Piešťanoch je aj Nábrežie Ivana Krasku. Vo viacerých mestách a obciach na Slovensku sú na počesť Ivana Krasku pomenované ulice. V Rimavskej Sobote je Gymnázium Ivana Krasku.

Pri 100. výročí jeho narodenia roku 1976 vyšla známka ČSSR č. 2185 s názvom Ivan Krasko (1876 – 1958), ktorej autorom bol akad. maliar Albín Brunovský a rytcom J. Herčík. Medzinárodná astronomická únia 8. 3. 2010 pomenovala na počesť zakladateľa slovenskej literárnej moderny Ivana Krasku asteroid s názvom Ivankrasko (33129), ktorý objavili 1. 2. 1998 P. Kolény a L. Kornoš na Astrononomickom geofyzikálnom observatóriu v Modre (pomenovanie navrhli P. Rapavý a M. Jutková). Slovenský literárny fond, dnešný Literárny fond v Bratislave udeľuje na jeho počesť Cenu Ivana Krasku za najlepší literárny debut roka. V Nadlaku (Rumunsko) pôsobí Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, ktorá aj vydáva slovenské knihy.

Spracoval: ŠTEFAN CIFRA

Zdroje:

FERKO, Miloš: Ivan KRASKO – Sila a slabosť mlčania. In: Slovenské národné noviny [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
Ivan Krasko. In: Digitálna knižnica a digitálny archív [online]. Uverejnené: 12. 7. 2016. [Citované 11. 7. 2016]. 
Ivan Krasko. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O. [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 337 – 339.
Ivan Krasko. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 11. 7. 2016].
Ivan Krasko. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
Ivan Krasko. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
Ivan Krasko. In: Malá Encyklopédia Slovenska. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 1987, s. 253.
Ivan Krasko: Chvíľu s nimi pobudnúť. In: Rádio Devín [online]. Uverejené: 8. 7. 2016. [Citované 11. 7. 2016]. 
KRASKO Ivan. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 250 – 252.
Valová, Mária, Mgr.: Životopis. Tvorba. In: Gymnázium Ivana Krasku Rimavská Sobota. [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
ZAMBOR, Ján: Ivan Krasko: Príťažlivý básnik noci a samoty. In: Žurnál Pravda [online]. [Citované 11. 7. 2016]. 
Sto slávnych Slovákov. [Zostavil Milan Ferko]. Martin: Matica Slovenská, 1995. ISBN 80-7090-353-8, s. 119.