Pred niekoľkými dňami ponúkol nám Ing. Marian Slavkay z Rožňavy na uverejnenie svoje spomienky na prácu baníkov železorudných baní na Spiši a Gemeri. Jeho podnet rád využívam a pre našich návštevníkov stránky prijímam jeho návrh priblížiť túto ťažkú prácu v podzemí prostredníctvom veselých i vážnych príhod. Chceme vám takto aj spríjemniť čítanie príspevkov na stránke Maj Gemer poviedkami spomínaného autora. Odporúčam vám hneď sa do nich začítať.

Úvod
V baníctve som pôsobil takmer tridsaťosem rokov. Všeobecne sa hovorí, že „baníčina“ je nebezpečné povolanie a riadna drina. Áno, je. Ale opýtam sa: je horolezectvo bezpečnejšie a menej namáhavé? Podľa mňa je ešte riskantnejšie. Prečo si tento šport ľudia obľúbili? Preto, lebo milujú prírodu, hory, skalné steny, ktoré túžia namáhavým lezením zdolávať, aby dosiahli vytúžený vrchol. Nie každý má takú záľubu. Na to sa človek musí narodiť s túžbou v srdci, zdolávať štíty od Tatier až po Himaláje. Tak isto si človek obľúbi baníctvo, hoci je to povolanie veľmi rizikové. Človek si ho vyberie aj ako zdroj obživy, ale tiež ako koníčka.

Pri posedení mi 82-ročný Marián 24. novembra 2015 porozprával niektoré príbehy z jeho pôsobenia ako vedúceho úseku na lokalite Drnava – Banský potok.
V 50–tych rokoch minulého storočia realizovali sa tu banské práce na overenie žilného sideritového zrudnenia banskými prácami pomerne veľkého rozsahu. Prieskum sa robil v závere úzkej doline Banského potoka, priamočiare cca. 3 km SV od Drnavy. Tam pri štôlni Karol bola vybudovaná kompresorovňa, prevádzková budova a pod. Dnes je tam z toho prebudovaná lesnícka chata.
Po dohode medzi Geologickým prieskumom n. p. Rožňava a Železorudnými baňami n.p. Rožňava prevzal ďalšie razenie banských diel rožňavský závod. Do funkcie vedúceho tohto úseku bol menovaný mladý banský technik ­ Marian Slavkay, ktorý tam nastúpil po svojom pôsobení v Ostravských uhoľných baniach.