Aj v Slovenskom rudohorí sa organizovalo partizánske hnutie. Od východu sa nezadržateľne blížila Červená armáda.
Vrch Kohút. Pod Kohútom dedinky Muránska Zdychava a Revúčka. Obsadené Nemcami.
Nemci vedeli, že sa tu nachádzajú partizáni. V Muránskej Zdychave mali Nemci svoj štáb, vo Vyšnej Zdychave v záhrade Kaššaia. Vtedy bol komisárom Ondrej Rusnák – gardista, ktorý mal väčšie právomoci ako richtár.
Z druhej strany Kohúta – na Javorinke, smerom na Čiernu Lehotu, sídlil partizánsky štáb. Preto Nemci vykonávali vyčisťovacie akcie. Na 5. decembra 1944 pripravili Nemci jednu takúto akciu za účelom zlikvidovať partizánov na Kohúte a okolí.
Mladý Dano už dlhšiu dobu pobýval u starých rodičov pri stodole. Pomáhal im pri každodenných prácach, pri kŕmení dobytka, rôznych opravách a podobne. Občas zašiel dole do dediny k rodičom a súrodencom. Tak to bolo aj 4. decembra 1944 popoludní. Podvečer sa chcel vrátiť ku stodole, ale v decembri je už skoro tma, tak ho rodičia prehovorili, aby prespal doma a pôjde ráno. Bolo vyhlásené stanné právo a Nemci hliadkovali po dedine a okolí, takže pohybovať sa vonku večer a v noci bolo nebezpečné. Tak sa Dano rozhodol, že prenocuje doma.
O tom, že Dano je doma, vedel aj brat jeho starého otca Jozef Kaššai, u ktorého mali Nemci svoj štáb. Práve on im povedal, že tento mladý chlapec by mohol ísť s nimi. A tak ráno o 3. hodine 5. decembra 1944 sa na dverách u Kaššaiovcov ozval buchot. To Nemci prišli pre Dana. Vzali ho so sebou na štáb. Vonku bola zima, tak mu dali celtu, aby ho trochu zohriala.
Je ráno 5. decembra 1944. Začína plánovaná akcia. Nemci postupujú od Muránskej Zdychavy smerom na Skalicu. Vedú ich dvaja mládenci z Muránskej Zdychavy – Daniel Kaššai a Daniel Sekerák.
Za Skalicou na čiernolehotskej strane sa Nemci rozdelili na dve skupiny, takže rozdelili aj mládencov. Bola veľká zima a fúkal pravý severák, preto aj viditeľnosť bola slabá a Nemci sa v teréne veľmi zle orientovali. Keď sa obe skupiny priblížili k sebe „na dohľad“, Sekerák zbadal muža zabaleného v maskovacej celte ukrytého za stromom a povedal Nemcom svojej skupiny: „Aha, partizán.“ Nemec neváhal a dávkou zo samopalu Kaššaia zastrelil. Dostal dávku od nôh až po ramená. Jeho posledné slová boli: „Jaj, Bože môj – mama moja.“ Až potom uvideli, koho vlastne zastrelili – kamaráta Daniela Kaššaia. Potom sa strhla prestrelka medzi Nemcami a partizánmi.
Po viac ako 20 rokoch, keď Jozef Kaššai pracoval pri výstavbe závodu SMZ Lubeník, stretol bývalého partizána zo Sirka (žiaľ, meno si už nepamätá), ktorý v inkriminovanom čase bol na mieste, kde sa tento príbeh odohral. Partizáni očakávali Nemcov a on bol v korune stromu a na vlastné oči videl ako Daniela zastrelili.
Pochovaný je na cintoríne v Muránskej Zdychave, kde sú v troch hroboch pochovaní aj traja partizáni, ktorých mená ani národnosť sa nepodarilo zistiť.
Emil Matejka,
kronikár ZO SZPB gen. Viesta, Revúca
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-