Aj v Slovenskom rudohorí sa organizovalo partizánske hnutie. Od východu sa nezadržateľne blížila Červená armáda.
Vrch Kohút. Pod Kohútom dedinky Muránska Zdychava a Revúčka. Obsadené Nemcami.
Nemci vedeli, že sa tu nachádzajú partizáni. V Muránskej Zdychave mali Nemci svoj štáb, vo Vyšnej Zdychave v záhrade Kaššaia. Vtedy bol komisárom Ondrej Rusnák – gardista, ktorý mal väčšie právomoci ako richtár.
Z druhej strany Kohúta – na Javorinke, smerom na Čiernu Lehotu, sídlil partizánsky štáb. Preto Nemci vykonávali vyčisťovacie akcie. Na 5. decembra 1944 pripravili Nemci jednu takúto akciu za účelom zlikvidovať partizánov na Kohúte a okolí.
Mladý Dano už dlhšiu dobu pobýval u starých rodičov pri stodole. Pomáhal im pri každodenných prácach, pri kŕmení dobytka, rôznych opravách a podobne. Občas zašiel dole do dediny k rodičom a súrodencom. Tak to bolo aj 4. decembra 1944 popoludní. Podvečer sa chcel vrátiť ku stodole, ale v decembri je už skoro tma, tak ho rodičia prehovorili, aby prespal doma a pôjde ráno. Bolo vyhlásené stanné právo a Nemci hliadkovali po dedine a okolí, takže pohybovať sa vonku večer a v noci bolo nebezpečné. Tak sa Dano rozhodol, že prenocuje doma.
O tom, že Dano je doma, vedel aj brat jeho starého otca Jozef Kaššai, u ktorého mali Nemci svoj štáb. Práve on im povedal, že tento mladý chlapec by mohol ísť s nimi. A tak ráno o 3. hodine 5. decembra 1944 sa na dverách u Kaššaiovcov ozval buchot. To Nemci prišli pre Dana. Vzali ho so sebou na štáb. Vonku bola zima, tak mu dali celtu, aby ho trochu zohriala.
Je ráno 5. decembra 1944. Začína plánovaná akcia. Nemci postupujú od Muránskej Zdychavy smerom na Skalicu. Vedú ich dvaja mládenci z Muránskej Zdychavy – Daniel Kaššai a Daniel Sekerák.
Za Skalicou na čiernolehotskej strane sa Nemci rozdelili na dve skupiny, takže rozdelili aj mládencov. Bola veľká zima a fúkal pravý severák, preto aj viditeľnosť bola slabá a Nemci sa v teréne veľmi zle orientovali. Keď sa obe skupiny priblížili k sebe „na dohľad“, Sekerák zbadal muža zabaleného v maskovacej celte ukrytého za stromom a povedal Nemcom svojej skupiny: „Aha, partizán.“ Nemec neváhal a dávkou zo samopalu Kaššaia zastrelil. Dostal dávku od nôh až po ramená. Jeho posledné slová boli: „Jaj, Bože môj – mama moja.“ Až potom uvideli, koho vlastne zastrelili – kamaráta Daniela Kaššaia. Potom sa strhla prestrelka medzi Nemcami a partizánmi.
Po viac ako 20 rokoch, keď Jozef Kaššai pracoval pri výstavbe závodu SMZ Lubeník, stretol bývalého partizána zo Sirka (žiaľ, meno si už nepamätá), ktorý v inkriminovanom čase bol na mieste, kde sa tento príbeh odohral. Partizáni očakávali Nemcov a on bol v korune stromu a na vlastné oči videl ako Daniela zastrelili.
Pochovaný je na cintoríne v Muránskej Zdychave, kde sú v troch hroboch pochovaní aj traja partizáni, ktorých mená ani národnosť sa nepodarilo zistiť.
Emil Matejka,
kronikár ZO SZPB gen. Viesta, Revúca
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-