Prvá zmienka o baníctve v Dobšinej je v zakladacej listine z roku 1326. Poznatky a podrobnosti, podľa ktorých môžeme usudzovať o prosperujúcej banskej činnosti, ako i správy o hutách, nachádzame v procesných aktoch (poznámka: akty – archívnický výraz pre spisy, listiny) rodiny Bebek zo Štítnika. Držba (Besiß) baní (Bergwerke) a hámrov u spomenutých rodín siaha nepochybne spätne až do času miesta ich zakladania. V nasledujúcom budú uvedené rudné ložiská, ktoré sú známe z mestských protokolov, z náučnej knihy banského súdu, ako aj z iných záznamov.

V dobšinskom baníctve mala železná ruda už v starších časoch veľký význam. Vyskytuje sa v takom množstve, že i po šesťsto ročnej ťažbe je ešte stále dobývaná. Jej najväčšie ložiská sa nachádzajú severozápadne od mesta. Tamojšie ložiská sú už aj z časti vydobyté (Spatenberge, Schoßgrube u. a.). Západne od týchto ložísk sú ďalšie dve skupiny baní (Birkeln, Hopfgarten, am Rück a iné). Juhozápadne od mesta, v časti rudného ložiska na výšine (auf der Höhe), kde od 15. st. až do začiatku 19. storočia stáli tri taviace pece, sa baníctvo začalo vykonávať už od 17. storočia.

Údaje a poznatky o baníctve na striebro a meď nesiahajú spätne tak ďaleko ako u baníctva na železnú rudu, pričom je ale pravdepodobné, že sú staršieho dáta. Domnienka sa neopiera len o ľudové tradície, ale aj na to, že v tom čase sa prví osadníci usadili pri Striebornom vrchu (Silberzech), ako aj na skutočnosť, že maďarskí králi v 13. a 14. storočí podporovali hlavne prieskum na zlato, striebro a meď. Železo bolo vtedy menej žiadané a bolo ako žiaduce označované až neskôr (ferri minera saltam).

Strieborná a medená ruda bola v prvých storočiach preberaná, čistená, ukladaná najčastejšie v blízkosti ložiska a tavená v primitívnych taviacich peciach. Neskôr boli stavané väčšie taviace pece. Veľká huta bola v Lányi Hute a ďalšia v Stratenej (Verlorenseifen), v ktorej bol aj úrad pre výkup rudy (Erzeinlöfeamt).

Dobývanie striebra a medi bolo, až ku koncu 18. storočia, na ústupe. Začiatkom 20. storočia sa ale znova s dobývaním začalo. V roku 1911 Dobšinská medená akciová spoločnosť („Dobschauer Kupferwerke Aktiengeselchaft") otvorila nové ložiská. Táto spoločnosť mala počas prvej svetovej vojny veľký význam. Napr. v roku 1916 spomenutá banská spoločnosť vyťažila 132 900 centov rudy. Okrem medi sa získavalo i striebro.

Špecialitou vtedajšieho maďarského baníctva bol od roku 1780 kobalt. Baníci poznali túto rudu už dávno, ale považovali ju za bezcennú a skôr za škodlivú. Jedna stará povesť udáva, že Dobšinčania ju vložili i do kostolných piesní i ako modlitbu: „Boh ochraňuj nás od kobaltu a iných zlých rúd“. V práci význačného výskumníka prírody F. E. Bruckmanna, Bd. II. G. 1005, čítame nasledovné hodnotenie: "Dobšiná (Topschau) – jedno banské mesto. V roku 1726 tu pán Mart. Sailer kuriózne tavil jednu nájdenú neznámu, nevýnosnú, divokú a jedovatú rudu, ktorá všetkým ľuďom a robotníkom spôsobovala veľké bolenie hlavy a v území malo byť od tohto dymu vyhynutých viac ako sto včelích úľov. Ľuďom zapríčinil problémy aj v hrdle. Kov z tejto rudy je drsný, drobivý, bielo-žltej farby a až dodnes sa nedal spracovať." Popis sa pravdepodobne vzťahuje na kobalt, pre ktorý sa vtedy nenašlo využitie. Na veľký význam tohto kovu upozornil, až v roku 1780, Johann Gotlieb Schön, pôvodom Sas. Potom, keď tu kobalt našiel, získal povolenie ťažiť túto rudu. J. G. Schön ešte v tom istom roku (1780) vyťažil 52 centov tejto rudy. Schön dostal za 1480 centov kobaltu, ktoré v rokoch 1782-1787 vymenil za 26 858 Guldenov = 37 ¾ korún. Následne bolo za hľadaním kobaltu všade kopané a za krátku dobu bolo otvorených mnoho baní. Ruda bola spracovávaná v Stratenej, alebo v Smolníckej hute (eingelöst). V roku 1810 nastúpilo ale obdobie ticha, pretože až do roku 1828 bolo zakázané rudu vyvážať do zahraničia. Kobalt bol neskôr vyvážaný do Anglicka, odkiaľ ho odvážali do Číny a východnej Indie. V krajine sa nenachádzala žiadna fabrika, ktorá by dokázala kobalt spracovať. V roku 1828 sa podarilo rožňavskému banskému majstrovi menom Andreas Dulovitch, cez sprostredkovateľa, bankára z Budapešti (Malvieux), vybaviť vývozné povolenie, a tým sa znovu v Dobšinej rozmohla ťažba kobaltu a od roku 1834 sa už ťažil aj nikel, ktoré sa vo veľkom množstve i exportovali. O úžitku z tejto ťažby rudy jej vlastníkom, si môžeme urobiť predstavu z následného príjmu mesta. Mesto malo na štôlňach Mária jeden kux (podiel 1/32). Výnos z tohto kuxu bol v rokoch:

1788 639 Fl 10 Kr.
1791 487 Fl 88 Kr.
1874 3440 Fl... Kr.
1878 840 Fl .... Kr

Na Zembergu malo mesto podiel 1/128, z ktorého malo výnos:

v rokoch 1854—1862 ročne 183 –  412 Fl.
               1863—1878 ročne 180 – 2000 Fl.

Boli roky, keď zo štôlní Mária bol výnos 110 080 Florenov, a z baní na Zembergu 1 536 000 Florenov. Boli roky, kedy len daň z baní na Zembergu bola 18 403 Florenov.

Cena kobaltu bola kolísavá podľa obsahu kobaltu v rude. Cena za 100 funtov kobaltu bola v rokoch 1780 – 1790 medzi 11 až 13 Florenov, postupne cena stúpala a dosiahla v roku 1875 výšku 97 ½ Fl. V roku 1879 bola cena len 33 Fl. Od toho času nastal úpadok, ktorý viedol až k zastaveniu ťažby kobaltu. Drahá kobaltová farba bola nahradená lacnou ultramarínovou farbou. Okrem toho boli v Novej Kaledónii a v Kanade otvorené veľké kobaltové ložiská, s ktorými už skoro vyťažené ložiská v Dobšinej nemohli súperiť. Neskôr bol ešte pokus jednou 1 872 m dlhou štôlňou nájsť pokračovanie ložísk do hĺbky, ale hodnotné rudné polohy neboli v nej už nájdené (poznámka: ide o dobšinskú dedičnú štôlňu).

V severnej časti horského úpätia, tesne za domami Novej ulice, východne od Grindla, sa dvíha obrovská halda z azbestového závodu. Pozostáva z rozomletého serpentinitu, v ktorom sa nachádza azbest. Už pred 200 rokmi dobšinský šľachtic, vtedajší vicežupan Paul Lányi vyrábal z neho nehorľavý papier. Vyššie menovaný Franz Ernst Bruckmann, ktorý Dobšinú v roku 1727 (a 1740?) navštívil, zaznamenal v svojej spomínanej knihe (Magnalia Dei in socis subterraneis . . . Bd. I, S. 260) nasledovné: „Topschin, Topschau, Dobschina... má pekné medené a železné podniky, bane a v nich čierny minerál limonit (Glas Kopf,), ktorý je vyrastený, vytvorený z mnohých malých vežičiek a je veľmi pekný. Je tu aj vysoká pec, ktorú terajší vicežupan pán Paul Lányi vystaval a podobný nemožno nájsť v celom Uhorsku. Ukazujú sa i hniezda cinabaritu (rumelky zinnober = Nefter), z ktorého sa získava ortuť. Pred mestom je vysoká hora, z ktorej pred 20 rokmi vyššie menovaný pán vicežupan azbestum vylámal a z neho nechal vyrobiť nehorľavý papier. Teraz sú zase všetky bane opustené a zavalené.“ Dvesto rokov azbestové bane odpočívali. Až po prvej svetovej vojne bola tu postavená jedna veľká azbestová stavba.

Ruka v ruke s baňami išlo aj tavenie rúd a spracovanie železa. O hutách, kde sa spracovávalo striebro a meď, veľa nevieme. V prevádzkovej knihe je len toľko uvedené, že každá baňa mala stupy (Pochwerk), v ktorých bola ruda drvená, preberaná, čistená a triedená. Takáto ruda bola tavená v taviacej peci. Ako stupy a taviaca pec vyzerala, nie je známe. Na základe miesta, kde tieto stupy a taviace pece stáli, možno dedukovať, že mnohé stáli v blízkosti bane, kde nebola vodná sila – energia, takže fúkacie zariadenie do pece bolo obsluhované ručne, alebo nohou. Tieto huty sa nachádzali aj pri potokoch, takže tam fúkacie zariadenie bolo poháňané vodnou silou. Odpadové haldy s troskou (Schlackenhalden), ktoré možno aj dnes vidieť, poukazujú na to, že od 15. až do 18. storočie tu bolo veľké množstvo hút. Od 17. storočia zaznamenalo železné hutníctvo obzvlášť veľký rozvoj. O tom vypovedajú správy o nich. V okolí nájdeme ešte množstvo stôp po hutníckych objektoch. Najstaršie stoja v blízkosti štôlní, z ktorých rudy boli tavené a spracované. Pec musela byť po tavení čiastočne, alebo aj úplne rozobraná, aby sa vytavený kov mohol z vybratej hrudy získať. Až od 15. storočia, keď dúchacie či fúkacie zariadenie bolo výlučne funkčné vodnou silou, mohli sa stavať aj väčšie a vyššie pece. Tieto pôvodné, 4 – 6 stôp (120 – 200 cm), vysoké pece boli zvýšené na 8 – 10 stôp (250 – 320 cm). Tieto jednoduché pece sa i v Dobšinej volali ako slovenské pece (wendischer ofen), alebo huta. Jedna pec mala výšku 10 stôp (320 cm), s priemerom taviaceho priestoru 20 stôp (52 cm). K rude sa pridalo potrebné množstvo uhlia a potom sa pec zapálila. Vytavené železo sa usadzovalo na dno pece. Keď bola ruda vytavená, nechala sa pec vychladiť a hruda sa železom, cez zodpovedajúci otvor na spodku pece, vytiahla von. Vybratá hruda bola očistená od trosky a zvyškov uhlia a na káre – vozíku odvezená do hámra, ktorý najčastejšie bol pod tou istou strechou.

Získaná hruda z pece (Eisenblock) bola spracovaná (geschmiedet) údermi ťažkým kladivom s poriskom dlhým 21 – 40 cm. Odtiaľ išlo získané železo do skujňovacieho hámra (Streckhammer).
Denne spracovala taká pec dve hrudy (Blocke) o celkovej váhe 250 – 300 funtov. Pre získanie 40 – 50 centov železa bolo potrebných 5 056 kubických stôp uhlia. Ruda s obsahom železa 45 -50 % mohla byť využitá najviac na 16 – 18 %.

K slovenským peciam patrila spravidla i pec (Frischfeuer), v ktorej sa používalo drevené uhlie s obsluhou tromi pracovníkmi, ako aj kladivo (Streckhammer) s dvomi pracovníkmi. Pri peci pracovali dvaja pracovníci v dvojzmennej prevádzke.

Koncom 17. storočia došlo na základe skúseností k veľkej modernizácii tavenia rúd, a to stavbou vysokých pecí. Vzduchové dúchadlá boli na nich poháňané strojom, takže už nebolo potrebné vyberať železnú hrudu zospodu pece, ale železo vytekalo už oddelené od trosky. Prvú vysokú pec v Dobšinej, aj ako prvú v Maďarsku, nechal vybudovať Paul Lányi v roku 1680, podľa plánov Daniela Fischera, saského technika (poznámka: rok vybudovania takej pece je nesprávny; takúto pec vystaval Lány pri Dobšinskej Maši až v roku 1722). Taviaci priestor tejto pece bol 24 m3, vysoká bola 12 m a vyprodukovala ročne 30 000 centov surového železa, pričom sa ročne použilo 35 000 kubických stôp uhlia. K tomu boli pripojené štyri roštové pece (Rostöfen). Od toho času došlo k využitiu aj pre ankerit (Feldspat).

Obr. 42 Vysoká pec v osade Dobšinská Maša a fotografia toho miesta z roku 2006 (pre orientáciu v lokalizácii pozri obrysy pohoria v pozadí)                                                                                                                  

<----- Obr. 43 Stav údolia z roku 1935. Osady Imrichovce a Dobšinská Maša boli zaplavené vodou priehrady Palcmanská Maša.

S vysokými pecami sa dostavila do Dobšinej i industrializácia súvisiaca s produkciou liateho železa. Súvisel s tým i rozkvet (Blützeit) dobšinskej oceľovej továrenskej výroby. Vznikli dielne a zbrojárske fabriky, ktoré vyrábali pušky, meče, kanónové gule a bomby. Po Satmárskom mieri (rok 1711) bola zbrojárska výroba zastavená a fabriky boli zlikvidované. S tým súviselo i spomalenie výroby ocele. V polovici 18. st. sa táto výroba už neoplatila. V roku 1729 funt kujného železa (Schmiedeeisen) stál 4 denáre, funt liateho železa 2 denáre, funt ocele ale 30 denárov.

Odteraz rástol počet „klepkajúcich“ hámrov (Klapperhämmer). Už v 16. storočí bolo veľa kováčskych hámrov (Schmiedehämmer), ktoré z kujného železa vyrábali rôzne poľnohospodárske nástroje: rýle, krompáče, lopaty, kotly, kladivá, rošty, reťaze, klince, ihly, pilníky, misky, železné brány, píly, sekery, dláta a iné. (Spaten, Hacken, Schaufeln, Kessel, Hammer, Roste, Ketten, Nägel, Nadeln, Feilen, Pfannen, Eisentüren, Sägen, Üxte und Beile, Meißel u. a.). Z rožňavských protokolov vyplýva že v 16. – 17. st. bolo v Dobšinej spracované veľmi veľa železa a naposledy i pre Osmanov. V roku 1 566 bola Rožňava povinná Turkom ročne odovzdať rôzne železné výrobky, okrem iného aj šindľové klince, ktoré boli vyrábané v Dobšinej.

Obidve vysoké pece, ktoré nechal vybudovať Paul Lányi, prešli neskôr do majetku Dobšinej, ktorá ich dlhú dobu prevádzkovala. V roku 1788 bol zisk Dobšinej z obidvoch vysokých pecí 470 guldenov.

Hutníctvo a priemyselné železiarstvo bolo v rozkvete do konca 19. storočia. Začiatkom 20. storočia toto industriálne odvetvie už nemohlo konkurovať moderným vysokým peciam. Výroba železa bola pridrahá. Práce boli zastavené a nepoužiteľné vysoké pece likvidované a odnesené.

Ešte nech je spomenuté, že huty boli povinné odvádzať poplatky pozemkovému panstvu a do kráľovskej pokladnice. Koncom 18. storočia platila jedna vysoká pec 15 Fl. pre domínium a 105 Fl. do pokladnice. Z jednej slovenskej pece sa oproti tomu platilo 25, resp. 42 Fl.

 Obr. 44 Vyšná Maša Dobšiná – vysoká pec a železiareň, na obrázku vpravo je dnešný pohľad na to isté miesto

Keď sa dnes poprechádzate mestom a jeho okolím, sotva získate predstavu o dávnej činnosti obyvateľstva v minulých časoch. Banské úbočia, na ktorých boli štôlne jedna pri druhej a v údoliach boli železiarne, v ktorých sa vtedy pracovalo, sú už opustené a zabudnuté. Železiarne boli zastavené, vysoké pece a hámre demontované a rozbúrané. Pracovné miesta, na ktorých si veľká časť obyvateľstva stovky rokov zarábala na chlieb, sú v ruinách. Bývalý hlavný obchodný odbor, baníctvo a železiarstvo patrí už do minulosti. V okolí Dobšinej už nie sú žiadne železiarne a baníctvo je len sporadické. Baníci sčasti vyvandrovali, alebo si našli iné zamestnanie. Sociálny stav baníkov je problematický a v spoločenskom živote mesta už nemajú žiadne výsadné postavenie.

Ešte pred polstoročím J. Mikulik zaznamenal: Najväčšia časť obyvateľstva musí svoj chlieb na bani hľadať a pred 150 rokmi tvorili baníci (die Haajer) prednostné obyvateľstvo mesta. Banský a hámornícky poriadok z roku 1683 určuje poriadok baníkov a hámorníkov nasledovne: Tento poriadok sa musí dodržiavať a baníci a hámorníci sa musia rozdeliť podľa druhu ich postavenia a riešenia. Tento poriadok musí v každom čase a i spätne zostať a byť dodržiavaný, a to na menovité zadelenie: 1. Baníci, 2. hámornícki kováči, 3. železní fúkači, 4. kuriči, 5. čakatelia, 6. uhliari ( „1. die Berghajer, 2. die Hammerschmiede, 3. die Eisenbläzer, 4. die Heitßer, 5. die Zuwarter, 6. die Köhler"). Toto zadelenie ešte nespadá do času privilégií.

Od toho času sa veľa zmenilo. Banské diela už nepatrili pracujúcim občanom. Tento stav klesol na platenú prácu a tým to bolo ochudobnené. Lesk a vážnosť banskej činnosti, realizovanej slobodnými občanmi, sa stala minulosťou.

Baníci (der Häuer – podľa pradávneho pomenovania) pracovali s primitívnymi nástrojmi. Pracovalo sa väčšinou cez deň. Sem-tam, ešte nájdeme staré primitívne štôlne (poznámka: kresanice), predovšetkým na ložiskách striebra. Boli to sotva 60 cm široké a 80 cm vysoké „diery“ – štôlničky (Löcher), v ktorých baník musel pracovať len po ležiačky, alebo na kolenách. Ruda bola pomocou kladivka a želiezka dopredu, kúsok po kúsku vyberaná z horniny. Bola to veľmi ťažká práca a baník mohol vybrať z horniny len toľko, aby sa mohol naspäť otočiť. Vybratá ruda sa dávala do vreca alebo košíka a ďalší baník ju vyniesol von na povrch. Mladí, zaučujúci sa baníci oddeľovali vonku na dennom svetle rudu od horniny, ktorú potom vložili do debničiek („Hülle“) na odváženie. S týmito nástrojmi baníci nemohli ísť pri ťažbe do hĺbky. Niektoré štôlne boli aj opustené, keď sa narazilo na tvrdú horninu, i keď v nej bolo hodne rudy, ale ich vybratie bolo také náročné, že sa práca nevyplácala. Tieto opustené štôlne boli po vynáleze pušného prachu znova otvorené a bolo v nich aj ťažené. Ešte aj dnes sú v okolí Dobšinej staré štôlne. V niektorých je vidieť kolmé zárezy, ktoré asi naznačujú dĺžku vyrazeného úseku štôlne, ktorý počas týždňa baník vyrazil. Vzdialenosť týchto zárezov je tak 40-50 cm.

Obr. 45 Kresanica – štôľňa Abendsstern (Večerná hviezda) razená na vrchu Gugl --->

Nástrojmi pradávnych baníkov boli (poznámka: názov je i v buléenerčine): kladivko (väčšie kladivo) a želiezko (železná časť s tenkou rukoväťou), potom čakan (tschakan), maďarsky csakány, nemecky Spitzhammer, Spitßhaue), klinový sekáč (die Keilha), graca (Krotß, die Kratße, Hauee). Okrem kladivka bolo používané i väčšie kladivo pucka (Putßka) a jedno menšie ručné kladivko (hondfaistel, handfäustel), lámacia tyč (Brechstange), nakladacie korýtko (Fekfoß, Füllfaß), okrúhly kôš zhotovený z dlhých triesok, nosidlá (die Poar, Bahre) a jednokolesový vozík, fúrik (Schubkarren).

Keď na konci 17. storočia začali používať trhavinu – pušný prach, začali sa v bani používať aj nové nástroje. Týmito boli: vrták, dlhá železná tyč s klinovou špicou (Pearer, Bohrer), čistiaca ihla, dlhá železná tyč, na jednom konci s úchytkou a na druhom konci stenčená, Demper ? – tlmič, dlhá železná tyč na jednej strane so žliabkom, do ktorého sa vložila čistiaca tyč. Pomocou dempra bol pušný prach zasúvaný do vyvŕtanej diery, ktorá bola potom upchatá hlinou (Lehm). Ďalej čistiaca tyč (Putßstong, Putßstange), ktorou sa vývrt vyčistil a potom ešte železnou tyčou (Krütlein), ktorá na konci mala v pravom uhle upevnenú okrúhlu platničku (Blättchen), sa z vývrtu v hornine odstránilo blato – šlam. K práci slúžila ešte aj jedna palica o dĺžke 70 – 75 cm a hrúbke 6 cm, ktorá mala na obidvoch koncoch vzduchotesne uzatvárateľné drevené rúrky na ochranu zápalných rúrok (Hollzröhre zum Aufbewahren von ßündruten) und die Spreßl (Sprößlein, d. i. Zündruten). Zápalné rúrky (Spreßsel) boli vyrobené, buď z dvojito rezaných rúrkovitých stebiel, výhonkov alebo zo stebiel paliny obyčajnej (Artemisia vulgaris). Do týchto rúrok bola vložená kaša z pušného prachu.

Naplnené steblá boli úplne vysušené horúcim vzduchom, zostali suché a boli vložené do palice (Stek).

Rudu už nebolo nutné vynášať z bane nosidlami, ale vyvážať pomocou hunta. To je štvorkolesová nádoba, vpredu s dvomi malými a vzadu väčšími kolesami – to je tzv. maďarský hunt. Keďže boli vpredu malé kolesá, náklad sa mohol tlačiť len dopredu po hladkej ploche. Táto sa ale musela vybudovať zo silných bukových dosiek (Gestänge). Dosky boli zhotovené z jedľového alebo smrekového dreva, ležali na podvaloch (Scheiten, Pultsten). Na tieto podvaly boli dosky pribité drevenými klincami.

< ---- Obr. 46 Zostatok banského vozíka – hunta, nájdeného v štôlni Karol – Dobšiná. Foto Š. Polgári

K výstroju baníka patrilo i banské svietidlo. V skorších časoch boli na osvetlenie používané len sviečky. Svietidlo bolo pre banskú činnosť veľmi potrebné a vždy muselo byť v tom čase zabezpečené sviečkami, čo niekedy muselo byť aj úradom regulované.

Banské svietidlo bolo i v osobitnej, zvláštnej lampe a zrejme sa takéto svietidlá používali i v alpských zemiach. Okrem sviečok sa používali i svietniky (Laichtschaibl, Leuchtscherbe) zhotovené z hliny, bola to malá nádobka do ktorej sa nalial loj a do neho sa vložil knôt. Prášok bol držaný v prachovom sáčku, ktorý aj s inými maličkosťami bol v jednej taške.

Rudonosnú horninu pomenovali baníci ako „glán“ (der Glaan). Prechodnú vrstvu, tektonickú poruchu, ktorá viedla k rude pomenovali die Letten a Streichen. Kolmé alebo málo uklonené rudné žily, boli pomenované ako nadložné („hongert“), vodorovné ako ležiace („liegend“). Keď rudonosná žila stúpala hore, bolo potrebné urobiť výlom, čím vznikla jedna horná nadložná etáž (Raa, Raue). Keď sa ale žila stáčala dole, tak sa to nazývalo ako výlom smerom dole („es Enstemman“, das Einstemmen). Keď sa žila rozvetvovala (verzweigt), musela byť aj chodba rozvetvená a razená tzv. medzichodba, ktorú volali „Zwaaspolt“. Baník pracoval pred tým na skalu (Of Steen, auf Stein), to znamená na železnú rudu („of Gaz, auf Erz“), na striebro alebo rumelku, alebo kobalt („of Kobolt“), alebo šiel lámať stavebný kameň potrebný na výstuž banskej chodby (Bausteinbrechen).

Životná dráha baníkov bola v tom čase prísne regulovaná. Začínal ako 10 – 12 ročný chlapec („Knabe, Bergknappe). Jeho prvou prácou bolo prebranie rudy (Klauben). Po 1 – 2 rokoch sa rozhodol akú prácu začne robiť (Scheeden. Scheiden). Túto prácu robili mládenci obzvlášť na kobaltových, medených a strieborných baniach, a to počas 3 – 4 rokov. Do bane mohli vstúpiť len ako 16-roční. Ich práca vtedy začínala tlačeným banských vozíkov – huntov. Ako 18-ročný sa mohol stať baníckym učňom. Pri zaúčaní u banského učiteľa bol prítomný aj pri vŕtaní v bani. Takú prácu vykonával až do veku 22 – 23 rokov. Rok z toho žil v jednej domácnosti spolu so starým baníkom. Až v 24. roku života bol uznaný za samostatného baníka a od tej doby mohol pracovať sám alebo s baníckym učiteľom Až potom mohol odísť z izby, v ktorej rok býval so starým baníkom. Baník bol takto všestranne, veľmi odborne a zásadovo vychovaný.

(POKRAČUJEME)

Pripravili: RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník