Ložiská magnezitu najjednoduchšou banskou technikou a spracovávali v šachtovej peci, postavenej v roku 1895 v neďalekej Teplej Vode. Dosiahnuté úspechy podnietili ďalších podnikateľov, a tak v rokoch 1897 a 1899 boli postavené poniže mesta ďalšie dve šachtové pece. Surový magnezit k peciam dopravovali povozníci. Doprava sa stala hospodárnejšou po vybudovaní zvážnej a úzkokoľajky medzi Teplou Vodou a Dúbravou – Jedľovcom. V rokoch 1909 – 1910 zanikli šachtové pece pod mestom a uskutočnili prístavbu ďalšej pece v Teplej Vode.
V roku 1921, po nevyhnutných prípravných prácach, začala výstavba a bol tu postavený nový závod, ktorý pozostával z ôsmich šachtových pecí, mlyna na mletie múčky, elektromagnetickej separácie páleného magnezitu, pomocných povrchových objektov a administratívnej budovy. Skúšobná prevádzka nového závodu na Teplej Vode sa začala 16.9.1923. Po jeho uvedení do prevádzky boli staré objekty vyradené z činnosti. V roku 1924 zaviedli mechanické vŕtanie a dopravu úzkokoľajnou lokomotívou. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí nebol zaznamenaný podstatnejší technický pokrok, na ťažbu a výrobu vplývali politické a vojnové udalosti. V rokoch 1944 – 1945 bola prevádzka závodu zastavená. Závod bol demontovaný a hlavné výrobné zariadenia boli vyhodené do vzduchu.
V roku 1945 bol závod znárodnený a v roku 1946 započali s rekonštrukciou zariadení a obnovou ťažby. Ložiská pripadli výrobnému celku Jelšava ako súčasti vtedajšieho národného podniku. Po rôznych organizačných zmenách závod Jelšava, podobne ako všetky závody zaoberajúce sa ťažbou a spracovaním magnezitu, patril od roku 1958 do národného podniku Slovenské magnezitové závody Košice a až do roku 1987 bol jeho súčasťou.
Vzrastajúca potreba výrobkov z magnezitu a nové výrobné vzťahy sa odrazili vo zvyšovaní mechanizácie, modernizácii dobývania a spracovania suroviny. Od roku 1948 sa začínajú používať nakladače, postupom povrchového dobývania na nižšie etáže sa zavádza najprv kombinované, neskôr výhradne hlbinné dobývanie. Zvyšuje sa kapacita existujúcich výrobných zariadení, a to postavením ďalších pecných agregátov. V rokoch 1960 – 1961 sa dobývalo metódou na skládku a otvorenou komorou s odťažbou škrabákom alebo nakladačom. 
Dostatočné zásoby suroviny dali podnet k rozsiahlej investičnej výstavbe. V roku 1964, po projektovej príprave, začala výstavba troch rotačných pecí. Celá výstavba bola dokončená v roku 1968, a tak vzniknutý závod mal dvadsaťosem objektov, z ktorých sú najdôležitejšie vlastné rotačné pece, úpravňa, expedícia, vlečka, sociálna a administratívna budova, laboratórium, dielne, vodné hospodárstvo, kompresorovňa, kotolňa, rozvody energií a cesty. S výstavbou bane Miková sa začalo v období 1961 – 1962. Jej súčasťou bola aj úpravňa v ťažkých suspenziách a na ňu naväzujúce objekty. Banské prevádzky a úpravárenské objekty boli vybavené progresívnou technológiou. Ložisko bolo otvorené veľkoprofilovým prekopom, používajú sa hromadné dobývacie metódy, vŕtacie práce sa vykonávajú súpravami CM – 150, Ingersoll Rand BVB 61 a BUA. Odstrelenú rúbaninu nakladajú nakladačmi KI – 260, KL – 260 a KL – 520 do nákladných áut Tatra 138 alebo prepravníkov Kiruna 25 t. Razenie menších profilov sa robí pomocou súpravy BOOMER 131, razenie komínov pomocou plošiny Alimak STH 3k.
Prehľad realizovaných hlavných akcií podľa jednotlivých rokov je nasledovný:
1949 - 1950 - výstavba šachtovej pece č. IX
1954 - 1955 - výstavba šachtovej pece č. X
1954 - 1956 - výstavba šachtovej pece č. XI
1958 - 1959 - výstavba šachtovej pece č. XII
1962 - 1965 - výstavba šachtovej pece č. XIII
1961 - 1969 - realizácia stavby Baňa Dúbrava
1961 - 1969 - realizácia stavby Baňa Miková
1963 - 1968 - výstavba rotačných pecí 1 – 3
1968 - odovzdanie stavby: Úprava v ťažkých suspenziách do skúšobnej prevádzky
1973 - odstavenie šachtových pecí I - IX
1972 - 1978 - výstavba Mlynice a lisovne
1979 - 1984 - výstavba Likvidácie exhalátov
1981 - 1985 - otvárka ložiska Miková
1993 - vznik štátneho podniku SMZ Jelšava (závod bol na základe reorganizácie transformovaný na štátny podnik)
1.4.1994 - privatizácia š. p. SMZ Jelšava, založenie akciovej spoločnosti zamestnancami podniku
2001 - kúpa prevádzky šachtových pecí na Bočiari
2002 - výstavba šachtovej pece XIV, otvárka horizontu 220 m nad morom
2004 - vznik dcérskych spoločnosti: SMZ-Služby, a. s. Jelšava; SMZ-Revimex, a. s. Revúca a Komateq, a. s.
Závod ťaží a spracováva surový magnezit. Vyťažená surovina sa drví, triedi a spracováva v rotačných peciach. Základnými výrobkami závodu je tehliarenský slinok, oceliarenský slinok, rotafrit a olejovaný rotafrit. Postupom času sa však pri prevádzke v značnej miere prejavil negatívny vplyv výroby na životné prostredie.
Magnezitový závod v Jelšave, dnes najväčší ťažobný a spracovateľský magnezitový závod na Slovensku, je v majetku Slovenských magnezitových závodov, akciová spoločnosť, Jelšava.
Práce na ložisku pokračujú, čo dosvedčuje aj pripravený "Plán otvárky, prípravy a dobývania výhradného ložiska magnezitu Jelšava - Dúbravský masív v DP Jelšava v období 2012 - 2021".
Využívanie ložísk magnezitu v Ochtinej, pre účely výroby žiaruvzdorných materiálov, začalo v prvých rokoch minulého storočia, keď tu bola postavená okrúhla pec na pálenie magnezitu. Pre nedostatok zachovaných údajov sa nedá zistiť, kedy bola jej prevádzka zastavená. V rokoch prvej ČSR súkromný podnikateľ, za pomoci zahraničnej firmy obnovuje ťažbu, zavádza strojné vŕtanie, a po preskúmaní ložiska hĺbkovými vrtmi na jadro, pristupuje k razeniu úpadnice, ktorú vybavuje ťažným vrátkom. Surový magnezit bol vyvážaný. Podnikanie, i keď pri pomerne malej dennej ťažbe, zaniklo v súvislosti s druhou svetovou vojnou. Ťažba bola obnovená až po roku 1945, kedy bola prevádzka pričlenená k závodu Jelšava. Dobývalo sa povrchovým spôsobom až do roku 1964, keď dali ložisko do konzervácie.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).