Ložiská mastenca. Začiatky dobývania tejto suroviny, spadajú do minulého storočia. Prvé práce, pomerne nesystematicky, vykonávali drobní podnikatelia. Dobývali iba najbohatšie časti, čím došlo k značnému znehodnoteniu ložísk.
Ložisko Samo, ktoré leží jz. od ložiska Mútnik, zo začiatku tiež patrilo Ing. Ráztockému, ale už v roku 1933 bola majiteľkou rakúska akciová spoločnosť. V roku 1939 začali raziť Nižnú štôlňu. Spoločnosť, ktorá ťažila až do roku 1944, vlastnila mlyn na mletie mastenca, ktorý bol umiestnený na Maši.
Po roku 1946, dochádza k modernizácii a rozširovaniu závodu Hnúšťa, ako súčasti podniku Slovenské nerudné bane, n. p., ktorý vznikol zlúčením jednotlivých prevádzok. Najväčší rozvoj dosiahol v rokoch 1950 – 1953. V roku 1953 začali raziť Dolnú štôlňu a v roku 1955 Kutaciu štôlňu. Ročná ťažba sa pohybovala okolo 100 tisíc ton. Geologicko-prieskumné práce, zamerané na vyhľadávanie mastenca, začali až od roku 1959, a to najprv na ložisku Samo. Úprava mastenca pozostávala z drvenia a mletia na valcových mlynoch. V roku 2009 ťažobné práce na ložisku mastenca a magnezitu vykonávala organizácia Gemerská nerudná spoločnosť (GENES), a. s. Hnúšťa.
Ložisko mastenca Gemerská Poloma bolo objavené v rokoch 1985-1986, počas vrtného vyhľadávacieho prieskumu cínových rúd pracovníkmi Geologického prieskumu, š. p. Spišská Nová Ves. V rokoch 1987-1995 bolo ložisko preskúmané tou istou organizáciou z prostriedkov štátneho rozpočtu, nákladom cca 25 miliónov Sk. Prieskum ložiska bol ukončený v roku 1995 záverečnou správou s výpočtom zásob. Variantný výpočet zásob v roku 1995 preukázal, že na ložisku sa nachádza 85,4 milióna ton bilančných zásob suroviny s priemernou kvalitou 65,7% mastenca. Vlastník ložiska (štát) v roku 1996 určil dobývací priestor Geologickej službe Slovenskej republiky, ktorá ho následne v roku 1997 zmluvne previedla na organizáciu Rozmin, s. r. o. Rožňava, bez verejnej súťaže a bezodplatne. Dobývací priestor firme pridelili na základe rozsiahlych štúdií. Skúmali parametre ložiska i spôsob, akým sa dá dobývať. V rámci toho sa robilo aj niekoľko vrtov. Baňu začali pripravovať o štyri roky neskôr. Bola vyrazená úvodná úpadnica a realizované s tým súvisiace práce. Pre finančné problémy však museli práce zastaviť. Obnovili ich v druhej polovici roku 2004, keď spoločnosť získala nových majiteľov. V roku 2005 Obvodný banský úrad v Spišskej Novej Vsi odňal rožňavskej firme Rozmin dobývací priestor na ťažbu mastenca v Gemerskej Polome. Potom, ako po zložitých právnickych vybavovaniach, práva na dobývanie získala nová spoločnosť, pokračovali v otvárkových prácach. Firma VSK Mining do prípravy ťažby mastenca investovala viac ako 6,5 milióna eur. Postavili povrchové objekty, potrebné na ťažbu a pod zemou vyrazili 2 800 metrov dlhú štôlňu, ktorou sa prepracovávali k ložisku mastenca. Úvodná časť banského diela v dĺžke približne 300 m sa vyrazila tradičnou banskou technológiou za použitia vrtno-trhavinového rozpojovania horniny a kolesovej techniky. Na druhú etapu raziacich prác banského diela bola nasadená najmodernejšia koľajová mechanizácia. Pozostáva z dvojlafetového vrtného vozu spoločnosti Atlas Copco, nakladača značky Häggloader, vozov Shuttletrain a lokomotív DHD 20 a DHD 15 od švédskej spoločnosti GIA Industri AB. Nasadená mechanizácia je úplne nová a v takom komplexnom rozsahu sa na Slovensku ešte nepoužila. Razenie štôlne uvedenými mechanizmami sa oficiálne začalo 19. júla 2007 slávnostným požehnaním štôlne Elisabeth, svätej Barbory a banskej techniky. Ukončené bolo v novembri roku 2009. Spoločnosť VSK Mining spustila v roku 2010 niekoľko rokov pripravovanú ťažbu mastenca. Produkcia ložiska, ktoré patrí k najvýznamnejším v Európe, môže po dosiahnutí plnej kapacity pokryť asi desatinu európskej spotreby.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).