Malý Vrch a odtiaľ bola dopravovaná visutou lanovkou na Rožňava baňu.
Karol bol banským strojníkom ťažného stroja v bani Dionýz a neskôr ho preložili na baňu Malý Vrch. Pochádzal z Drnavy a jeho veľkou láskou boli motocykle a autá. Na svoju lásku k motocyklom by bol doplatil životom, lebo s priateľom na motocykli havarovali. Narazili do senného voza ťahaného koňmi. Karol utrpel ťažký úraz kolena a mal aj dolámane rebrá. V nemocnici ho dali dokopy, ale ostali mu následky, že kríval na nohu, čím si vyslúžil prezývku „Žirko“ (pôvod prezývky nepoznám). Úraz mu spôsobil určitú ujmu na zdraví, ale nezobral mu to najdôležitejšie čo mal, dobrú náladu a stále prítomný humor. Medzi ľuďmi v dedine aj v kolektíve na bani bol obľúbený. V tom čase bol jediný človek v dedine, ktorý mal osobné auto. Bol to malý kabriolet, ktorý pomenoval „Bebina“. Neviem pri akej príležitosti sa zoznámil s peknou slečnou Boženou v Smolníku, s ktorou po krátkom čase uzavreli manželstvo. Narodili sa im dvaja chlapci, Karolko a Paľko. Rodinka žila šťastne, chlapci rástli.
Malý Karolko už mal asi šesť rokov a Paľko štyri, keď si strojník Karol mal niečo vybaviť v Pači. Poobede nasadli celá rodinka do auta. Boli natešení, že si urobia pekný výlet. Navštívili v rodinnom dome kamaráta baníka, ktorý pracoval na Malom Vrchu. Pačania sú pohostinný národ. Odrazu boli na stole všelijaké dobroty pre deti aj pre dospelých, domáca klobása, slanina, chlieb a kyslé uhorky. K pohosteniu nemohla chýbať gazdovská slivovica. Dali si zopár štamperlíkov, ale kvôli veci ktorú prišiel Karol vybavovať, potrebovali odísť za ďalším kamarátom. Manželka ostala s deťmi sedieť pri stole a s domácou paňou viedli debatu o všeličom, ako to už ženy zvyknú. Chlapi odišli s tým, že sa za chvíľu vrátia. Išli do domu hľadať dotyčného, ale jeho manželka im povedala, že pred chvíľou odišiel do krčmy na pivo.
Pobrali sa do krčmy. Vošli dnu. Pri stoloch sedelo veľa chlapov baníkov. Zbadali Karola, vyskočili zo stoličiek a hlasite vítali svojho strojníka ťažného stroja. Objímajúc ho zobrali k
stolu a nosili mu poldecák za poldecákom. To je ťažká situácia. Musíte si s každým pripiť, aby sa dotyčný neurazil. Za malú chvíľu už mal Karol riadne pod čapicou. Už aj zabudol, čo
to vlastne prišiel vybavovať. Za takú hodinu prišli za nimi obidve ženy aj s deťmi a poriadnym krikom ich vyhnali z krčmy. Hoci neochotne, ale ich uposlúchli. Na obidvoch „hrdinoch“ sa už dalo vidieť, čo s nimi pálenka urobila. Došli k autu. Karol vybral kľuč, že naštartuje auto, ale mama Božena sa do neho pustila. „Ty v takom stave chceš ísť autom?“
Karol podgurážený vyhlásil, že jemu nič nie je a že s autom dokáže ísť aj keď si trochu vypil.
Božena sa do neho riadne obula, že je nezodpovedný, nehľadí na to, že má malé deti a vyhlásila, že ona s deťmi s ním do auta nesadnú. Ježišmária! Také niečo povedať zdatnému
šoférovi, ktorý už niečo s autom najazdil. Urazila sa jeho alkoholom omámená samoľúbosť. Zobral kľúč od auta a hodil jej ho na zem so slovami, nech si ide domov ako chce, že ani on s ňou nejde a pustil sa kuľhavo kráčať po ceste, vedúcej z Pače na Malý Vrch. Kráčal. Kráčal pomaly a čakal, kedy ho manželka začne prosiť, aby ju tu s deťmi nenechával, že čo si tu sama počne. Tak mu to všetko vírilo v opitej hlave. Bol však sklamaný, lebo nič také sa neudialo. Nikto ho späť nevolal. Toto ho ešte viac popudilo a pridal do kroku. Už sa začalo stmievať. Došiel hore na baňu. Z Malého Vrchu sa dalo dostať do Drnavy na banskom vozíku, lebo trať mala úklon k Dionýzu. Tak sa dopravovali väčšinou zámočníci z Drnavy, keď museli dokončiť nejakú prácu v bani a ostali robiť až do poobedia. Mali však pripravený malý banský vozík, na ktorom si vymenili a namazali ložiská. Keď ho na Malom Vrchu dobre roztlačili, vozík zbehol až do Drnavy k domu, kde býval Buday. Tam vozík zastavili a vystúpili. Vozík vyvrátili z koľaje a ráno ho pripojili k vlaku s rudou, ktorý ťahala lokomotíva z Dionýza na Malý Vrch. Takto ho mali znovu pripravený pre prípad potreby. Karol došiel k zásobníkom rudy, kde mal byť spomenutý vozík vyvrátený vedľa koľaje. S vozíkom však niekto pred ním odišiel, tak ho tam nenašiel. Vedľa však bol vyvrátený veľký banský vozík.
Horko-ťažko ho prevrátil na koľaj a celý spotený ho celou silou roztlačil dolu úklonom. Naskočil na vozík a spokojný sa viezol. Vozík drkotal na spojoch. Pri moste nad potokom Péntek Patak bolo také kritické miesto, kde na malom úseku bola trať úplne vodorovná. Dobre rozbehnutý vozík zotrvačnosťou ten úsek prebehol, ale Karolov vozík zrejme nemal ložiská dobre namazané, lebo na moste zastal. Už bola úplná tma. Karol zliezol z vozíka a snažil sa ho cez kritickú časť trate pretlačiť. Tlačil celou silou, ale vozík sa pohyboval veľmi ťažko. Už sa nenašiel na trati vyhovujúci úklon, aby vozík nabral potrebnú rýchlosť a rozbehol sa po koľajniciach. Bol vysilený a nevládal vozík ďalej tlačiť. Nechal ho na trati a pobral sa peši smerom do Drnavy. Tma sa už dala krájať. Šľapal po pražcoch, ale s tou chromou nohou niekde zakopol o pražec a spadol až pod násyp. Pozviechal sa a bol nútený vrátiť sa po koľaji naspäť k vozíku. Musel ho tlačiť pred sebou, aby mu slúžil ako vodítko po koľaji. Vozík tlačil takmer štyri kilometre, keď konečne úplne vyčerpaný zastal v Drnave nad Budayovým domom. Musel si sadnúť a trochu si odpočinúť, aby došiel domov. Keď prichádzal k domu, zízal prekvapený na rozsvietené okná spálne a na auto, jeho milovanú „Bebinu“, ako tam stála zaparkovaná v strede dvora. Nešlo mu to do tej jeho oťapenej hlavy.
Vošiel dnu, v predizbe si vyzul topánky a otvoril dvere spálne. Chlapci už okúpaní v pyžamách ležali v postieľkach a spali. Manželka ležala v posteli a čítala nejakú knihu. Vytreštila na neho oči a prekvapene vykríkla: „Pre pána Boha, ako ty vyzeráš!“ On si neuvedomil, že keď tlačil vozík, ktorý bol zablatený z bane, riadne sa o neho poobtieral a so špinavými rukami si utieral spotenú tvár. Pri páde si rozdrapil na viacerých miestach nohavice a zašpinenú mal aj vetrovku. Vyzeral ako strašiak v kapuste. Nedbal na jej otázku, ale iba vykoktal, že ako došli oni domov, keď ona nevie šoférovať. Božena mu rozpovedala, že sa v Pači stretla s Lacom Horvátom, ktorý bol vodičom a bez problémov ich doviezol domov.
Došli domov už o pol siedmej, vykúpala deti, ktoré už spia. Opýtala sa, že kde sa on túlal, lebo už je pol desiatej. Karola, ktorý prežil muky s banským vozíkom pochytil žiaľ a začal božekať, že on sa stará o rodinu, aby mali všetko a nikto si ho za to neváži. Božena mu povedala, že je dobrý a starostlivý otec, ale to čo urobil dnes je od neho veľká nezodpovednosť, lebo keby si sadol do auta v takom stave, ohrozoval by ju aj deti. Pri domácich hádkach padajú aj slová nie celkom uvážene. Nakoniec Božena dodala, že takého nezodpovedného otca chlapci nepotrebujú. Karola tieto slová ranili, ako keby mu niekto vrazil nôž priamo do srdca. Už dosť rozzúrene vyrazil zo seba: „Vy ma nepotrebujete? V tom prípade odchádzam do Ostravy.“ V tom čase Ostrava trpela veľkým nedostatkom pracovných síl, čiže tam človeka prijali do práce v každú dennú alebo nočnú dobu. Karol otvoril skriňu z ktorej si vybral asi štyri košele, trenírky, tielka, ponožky a s celým balíkom sa vtrepal do auta.
Unavený si ľahol na zadné sedadlo a rozmýšľal ako sa v Ostrave zamestná. Únava a alkohol ho premohol a po malej chvíli tvrdo zaspal. Ráno o štvrtej hodine sa zobudil, lebo bol navyknutý o tomto čase vstávať do roboty. V hlave mu trešťalo a hrdlo mal vyschnuté. Vošiel do letnej kuchyne, aby sa poumýval. Pozrel sa do zrkadla a zhrozil sa. Zistil, že šaty má dotrhané, a preto si v garáži obliekol nové montérky, ktoré tam našiel. Odišiel autom na Malý Vrch, aby si vybavil dovolenku, lebo v takom stave nebol schopný obsluhovať ťažný stroj.
Ako to bolo ďalej? Urazený Karol trucoval ako malý chlapec. Spával a žil v letnej kuchyni, pre čisté prádlo si chodil do auta. Riadne chodil pracovať a po návrate z práce ho každý deň v kuchyni na stolíku čakal teplý obed. Chlapci mu doniesli večeru aj s desiatou na druhý deň do práce. Pomaly sa ten urazenecký pocit začal meniť na pocit viny. Od príhody v Pači nevypil ani pivo. Čisté prádlo v Bebine sa minulo a bol nútený sa pobrať do domu. Ospravedlnil sa Božene a ich život sa dostal do normálnych koľají. Mal však poučenie nadosmrti. Nepožívať alkoholické nápoje pred jazdou s motorovým vozidlom. Túto príhodu mi Karol vyrozprával, keď som raz bol u neho na návšteve. Z tejto príhody plynie poučenie, že aj zlé je na niečo dobré.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Urazená duša banského strojníka
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.