Malý Vrch a odtiaľ bola dopravovaná visutou lanovkou na Rožňava baňu.
Karol bol banským strojníkom ťažného stroja v bani Dionýz a neskôr ho preložili na baňu Malý Vrch. Pochádzal z Drnavy a jeho veľkou láskou boli motocykle a autá. Na svoju lásku k motocyklom by bol doplatil životom, lebo s priateľom na motocykli havarovali. Narazili do senného voza ťahaného koňmi. Karol utrpel ťažký úraz kolena a mal aj dolámane rebrá. V nemocnici ho dali dokopy, ale ostali mu následky, že kríval na nohu, čím si vyslúžil prezývku „Žirko“ (pôvod prezývky nepoznám). Úraz mu spôsobil určitú ujmu na zdraví, ale nezobral mu to najdôležitejšie čo mal, dobrú náladu a stále prítomný humor. Medzi ľuďmi v dedine aj v kolektíve na bani bol obľúbený. V tom čase bol jediný človek v dedine, ktorý mal osobné auto. Bol to malý kabriolet, ktorý pomenoval „Bebina“. Neviem pri akej príležitosti sa zoznámil s peknou slečnou Boženou v Smolníku, s ktorou po krátkom čase uzavreli manželstvo. Narodili sa im dvaja chlapci, Karolko a Paľko. Rodinka žila šťastne, chlapci rástli.
Malý Karolko už mal asi šesť rokov a Paľko štyri, keď si strojník Karol mal niečo vybaviť v Pači. Poobede nasadli celá rodinka do auta. Boli natešení, že si urobia pekný výlet. Navštívili v rodinnom dome kamaráta baníka, ktorý pracoval na Malom Vrchu. Pačania sú pohostinný národ. Odrazu boli na stole všelijaké dobroty pre deti aj pre dospelých, domáca klobása, slanina, chlieb a kyslé uhorky. K pohosteniu nemohla chýbať gazdovská slivovica. Dali si zopár štamperlíkov, ale kvôli veci ktorú prišiel Karol vybavovať, potrebovali odísť za ďalším kamarátom. Manželka ostala s deťmi sedieť pri stole a s domácou paňou viedli debatu o všeličom, ako to už ženy zvyknú. Chlapi odišli s tým, že sa za chvíľu vrátia. Išli do domu hľadať dotyčného, ale jeho manželka im povedala, že pred chvíľou odišiel do krčmy na pivo.
Pobrali sa do krčmy. Vošli dnu. Pri stoloch sedelo veľa chlapov baníkov. Zbadali Karola, vyskočili zo stoličiek a hlasite vítali svojho strojníka ťažného stroja. Objímajúc ho zobrali k
stolu a nosili mu poldecák za poldecákom. To je ťažká situácia. Musíte si s každým pripiť, aby sa dotyčný neurazil. Za malú chvíľu už mal Karol riadne pod čapicou. Už aj zabudol, čo
to vlastne prišiel vybavovať. Za takú hodinu prišli za nimi obidve ženy aj s deťmi a poriadnym krikom ich vyhnali z krčmy. Hoci neochotne, ale ich uposlúchli. Na obidvoch „hrdinoch“ sa už dalo vidieť, čo s nimi pálenka urobila. Došli k autu. Karol vybral kľuč, že naštartuje auto, ale mama Božena sa do neho pustila. „Ty v takom stave chceš ísť autom?“
Karol podgurážený vyhlásil, že jemu nič nie je a že s autom dokáže ísť aj keď si trochu vypil.
Božena sa do neho riadne obula, že je nezodpovedný, nehľadí na to, že má malé deti a vyhlásila, že ona s deťmi s ním do auta nesadnú. Ježišmária! Také niečo povedať zdatnému
šoférovi, ktorý už niečo s autom najazdil. Urazila sa jeho alkoholom omámená samoľúbosť. Zobral kľúč od auta a hodil jej ho na zem so slovami, nech si ide domov ako chce, že ani on s ňou nejde a pustil sa kuľhavo kráčať po ceste, vedúcej z Pače na Malý Vrch. Kráčal. Kráčal pomaly a čakal, kedy ho manželka začne prosiť, aby ju tu s deťmi nenechával, že čo si tu sama počne. Tak mu to všetko vírilo v opitej hlave. Bol však sklamaný, lebo nič také sa neudialo. Nikto ho späť nevolal. Toto ho ešte viac popudilo a pridal do kroku. Už sa začalo stmievať. Došiel hore na baňu. Z Malého Vrchu sa dalo dostať do Drnavy na banskom vozíku, lebo trať mala úklon k Dionýzu. Tak sa dopravovali väčšinou zámočníci z Drnavy, keď museli dokončiť nejakú prácu v bani a ostali robiť až do poobedia. Mali však pripravený malý banský vozík, na ktorom si vymenili a namazali ložiská. Keď ho na Malom Vrchu dobre roztlačili, vozík zbehol až do Drnavy k domu, kde býval Buday. Tam vozík zastavili a vystúpili. Vozík vyvrátili z koľaje a ráno ho pripojili k vlaku s rudou, ktorý ťahala lokomotíva z Dionýza na Malý Vrch. Takto ho mali znovu pripravený pre prípad potreby. Karol došiel k zásobníkom rudy, kde mal byť spomenutý vozík vyvrátený vedľa koľaje. S vozíkom však niekto pred ním odišiel, tak ho tam nenašiel. Vedľa však bol vyvrátený veľký banský vozík.
Horko-ťažko ho prevrátil na koľaj a celý spotený ho celou silou roztlačil dolu úklonom. Naskočil na vozík a spokojný sa viezol. Vozík drkotal na spojoch. Pri moste nad potokom Péntek Patak bolo také kritické miesto, kde na malom úseku bola trať úplne vodorovná. Dobre rozbehnutý vozík zotrvačnosťou ten úsek prebehol, ale Karolov vozík zrejme nemal ložiská dobre namazané, lebo na moste zastal. Už bola úplná tma. Karol zliezol z vozíka a snažil sa ho cez kritickú časť trate pretlačiť. Tlačil celou silou, ale vozík sa pohyboval veľmi ťažko. Už sa nenašiel na trati vyhovujúci úklon, aby vozík nabral potrebnú rýchlosť a rozbehol sa po koľajniciach. Bol vysilený a nevládal vozík ďalej tlačiť. Nechal ho na trati a pobral sa peši smerom do Drnavy. Tma sa už dala krájať. Šľapal po pražcoch, ale s tou chromou nohou niekde zakopol o pražec a spadol až pod násyp. Pozviechal sa a bol nútený vrátiť sa po koľaji naspäť k vozíku. Musel ho tlačiť pred sebou, aby mu slúžil ako vodítko po koľaji. Vozík tlačil takmer štyri kilometre, keď konečne úplne vyčerpaný zastal v Drnave nad Budayovým domom. Musel si sadnúť a trochu si odpočinúť, aby došiel domov. Keď prichádzal k domu, zízal prekvapený na rozsvietené okná spálne a na auto, jeho milovanú „Bebinu“, ako tam stála zaparkovaná v strede dvora. Nešlo mu to do tej jeho oťapenej hlavy.
Vošiel dnu, v predizbe si vyzul topánky a otvoril dvere spálne. Chlapci už okúpaní v pyžamách ležali v postieľkach a spali. Manželka ležala v posteli a čítala nejakú knihu. Vytreštila na neho oči a prekvapene vykríkla: „Pre pána Boha, ako ty vyzeráš!“ On si neuvedomil, že keď tlačil vozík, ktorý bol zablatený z bane, riadne sa o neho poobtieral a so špinavými rukami si utieral spotenú tvár. Pri páde si rozdrapil na viacerých miestach nohavice a zašpinenú mal aj vetrovku. Vyzeral ako strašiak v kapuste. Nedbal na jej otázku, ale iba vykoktal, že ako došli oni domov, keď ona nevie šoférovať. Božena mu rozpovedala, že sa v Pači stretla s Lacom Horvátom, ktorý bol vodičom a bez problémov ich doviezol domov.
Došli domov už o pol siedmej, vykúpala deti, ktoré už spia. Opýtala sa, že kde sa on túlal, lebo už je pol desiatej. Karola, ktorý prežil muky s banským vozíkom pochytil žiaľ a začal božekať, že on sa stará o rodinu, aby mali všetko a nikto si ho za to neváži. Božena mu povedala, že je dobrý a starostlivý otec, ale to čo urobil dnes je od neho veľká nezodpovednosť, lebo keby si sadol do auta v takom stave, ohrozoval by ju aj deti. Pri domácich hádkach padajú aj slová nie celkom uvážene. Nakoniec Božena dodala, že takého nezodpovedného otca chlapci nepotrebujú. Karola tieto slová ranili, ako keby mu niekto vrazil nôž priamo do srdca. Už dosť rozzúrene vyrazil zo seba: „Vy ma nepotrebujete? V tom prípade odchádzam do Ostravy.“ V tom čase Ostrava trpela veľkým nedostatkom pracovných síl, čiže tam človeka prijali do práce v každú dennú alebo nočnú dobu. Karol otvoril skriňu z ktorej si vybral asi štyri košele, trenírky, tielka, ponožky a s celým balíkom sa vtrepal do auta.
Unavený si ľahol na zadné sedadlo a rozmýšľal ako sa v Ostrave zamestná. Únava a alkohol ho premohol a po malej chvíli tvrdo zaspal. Ráno o štvrtej hodine sa zobudil, lebo bol navyknutý o tomto čase vstávať do roboty. V hlave mu trešťalo a hrdlo mal vyschnuté. Vošiel do letnej kuchyne, aby sa poumýval. Pozrel sa do zrkadla a zhrozil sa. Zistil, že šaty má dotrhané, a preto si v garáži obliekol nové montérky, ktoré tam našiel. Odišiel autom na Malý Vrch, aby si vybavil dovolenku, lebo v takom stave nebol schopný obsluhovať ťažný stroj.
Ako to bolo ďalej? Urazený Karol trucoval ako malý chlapec. Spával a žil v letnej kuchyni, pre čisté prádlo si chodil do auta. Riadne chodil pracovať a po návrate z práce ho každý deň v kuchyni na stolíku čakal teplý obed. Chlapci mu doniesli večeru aj s desiatou na druhý deň do práce. Pomaly sa ten urazenecký pocit začal meniť na pocit viny. Od príhody v Pači nevypil ani pivo. Čisté prádlo v Bebine sa minulo a bol nútený sa pobrať do domu. Ospravedlnil sa Božene a ich život sa dostal do normálnych koľají. Mal však poučenie nadosmrti. Nepožívať alkoholické nápoje pred jazdou s motorovým vozidlom. Túto príhodu mi Karol vyrozprával, keď som raz bol u neho na návšteve. Z tejto príhody plynie poučenie, že aj zlé je na niečo dobré.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Urazená duša banského strojníka
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).