„ale veď si baník a keď ma budeš počúvať, môžeš ísť do bane sám.“ Z kuchyne sa ozval hlas tetky Marcáčky: „Už ši načisto zošaľel? Pošilac mladého chlapca do bani samého, co už tam teľo ľudzi poblúdzilo, co ši jich potom mušel isc hľedac.“ Tetke to hneď vysvetlil. „Co ty temu rozumiš. Toté co pobludzili, ta to buli také šaľeňaci co hľedaľi opály, aľe nikda v bani nebuľi. Un je baník, hutman. Un už vecej rázy bul v bani jak ja.“ Potom sa obrátil ku mne a začal, že som dobre vybavený do bane, lebo mám čižmy, montérky, prilbu a dobrú banícku lampu. Mám isť do Jozefky iba rovno po hlavnej chodbe. Asi po sedemsto metroch prídem k chodbe, ktorá je vyrazená doprava. Po tej chodbe aby som nešiel ďalej ako dvadsať metrov. Tam už začínajú diery po dobývkach v rôznych smeroch a tam by som mohol poblúdiť. Aby som sa vrátil na hlavnú chodbu a vyšiel von. Keď toto dodržím, nemôže sa mi nič stať a pre obhliadku bane mi to musí stačiť. Rozlúčili sa a pohli sa peši do Zamutova. Ešte mi zakričali, že keď sa vrátia, aby ma našli doma. Začal som sa pripravovať na cestu do bane. Tetka sa veľmi bála o mňa a začala ma prehovárať: „Marjanču! Neidz do tej bani sám. Utre pujdze s tebu ujo. Ši ešči mladý chlapec, možeš tam spadnúc do dajakej dzíri a už ztadzi nevindzeš.“ Tetke som vysvetlil, že ja som už pochodil veľa baní na Spiši a už viem, ako sa v bani pohybovať. Videla, že ma neprehovorí, tak ma iba vyzvala, aby som si dával veľký pozor. Potom mi natrela dva krajce chleba s maslom a do pollitrovej fľaše mi dala vody, aby som si to zobral do batoha. Pre uspokojenie mi dala ešte radu, že keby som zablúdil, aby som si našiel bezpečné miesto a tam si sadol a čakal. Keď sa ujo vráti, pôjde ma aj s Jankom hľadať. Poobjímal som tetku a vybral som sa k Jozefke. O chvíľu som si už obzeral portál štôlne, ktorý bol veľmi zanedbaný. Murivo bolo popraskané a skaly z neho vypadali. Nebolo to divné, lebo sa o to nikto nestaral. Bolo sedem rokov po vojne. V republike boli dôležitejšie problémy, ktoré bolo potrebné vyriešiť a Opálové bane na Dubníku ostali úplne opustenou sirotou.
Pred vstupom do štôlne som nadvihol prilbu a pozdravil Zdar Boh! Bol to zvyk, ktorý nás naučili naši banícki inštruktori v baníckom učilišti. Tak som si na to zvykol, že som pozdrav používal pri vstupe do hociktorej bane. Po tomto ceremoniáli som začal s rešpektom, ale bez strachu kráčať po štôlni. Chodba bola užšieho profilu ako štôlne v našich spišských baniach. Po určitom čase som sa obzrel a už som nevidel denné svetlo z ústia. Vybral som kriedu a na boku chodby som vyznačil šípku smerom k východu. Na pravej strane hlavnej chodby som po určitých vzdialenostiach nachádzal vydlabané diery asi vo výške jedného metra od spodku. Nevedel som, že načo mohli tie diery slúžiť. Prvé, čo mi napadlo bolo, že haviari tam ukladali nájdené drahé opály a dozorca ich bral do tašky a vynášal von. Potom som tú myšlienku zavrhol, lebo by to bola hlúposť nosiť z rúbania opály na hlavnú chodbu. Neskôr mi napadlo, že v bani nebol zavedený elektrický prúd a hlavná chodba mala byť osvetlená. Do týchto dier možno určený robotník umiestňoval olejové lampy. Mal ich doplňovať olejom a starať sa, aby boli stále schopné prevádzky. Nebol som si s tým celkom istý, lebo okolie dier nebolo očadené dymom. Nakoniec som došiel k prekopu do pravej strany. Oproti prekopu na ľavú stranu chodby som vyznačil kriedou hrubú šípku obrátenú k východu z bane. Pri ceste späť sa ľahko zorientujem. Pokračoval som ďalej po prekope. Došiel som na miesto, kde sa chodba rozširovala a v pravej strane bola veľká diera. Oproti nej som si tiež na bok chodby vyznačil kriedou šípku. Neodvážil som sa k tej diere priblížiť, lebo som uvažoval, či v tom rozšírení nemôže byť od spodu podrazené nejaké banské dielo a mohol by som sa tam prepadnúť. Pokračoval som opatrne ďalej po chodbe. Po niekoľkých metroch som došiel ku komínu na fáranie personálu. Celý ohúrený som začal zostupovať po točitom kamenom schodisku až na spodný obzor. To bolo umelecké dielo, aké som už v živote v žiadnej bani nevidel. Na spodku schodiska som zastal a posvietil si odspodu na schody. Na každom jednom schode bolo vidieť nespočetné množstvo rýh po želiezku, alebo od kamenárskeho dláta. Po obzorovej chodbe som sa otočil doprava. Natrafil som na zosypanú horninu na chodbe. Posvietil som do priestoru nad chodbou, bolo to staré rúbanie. Vyzeralo ako nepodsadená šikmina. Opatrne som začal stúpať po šikmine hore. Po niekoľkých krokoch som si posvietil do priestoru rúbania a skontroloval strop. Neboli tam žiadne previsy ani pukliny. Poklopal som kladivom strop. Vydávalo to zvuk pevného kameňa. Bol to tvrdý andezit. Posmelený som začal rozbíjať kusy horniny pod nohami v nádeji, že nájdem opál. Postupoval som hore šikminou rozbíjajúc kamene, ale stále som kontroloval strop. Výsledok môjho hľadania opálov bol žalostný. Okrem porezaných prstov na rukách som mal asi štyri malé vzorky andezitu, prerastené polcentimetrovou žilkou mliečne bieleho minerálu. Dúfal som, že je to porcelánový opál.
(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Marian Slavkay































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-