veľký záujem, v roku 2013 vyšlo jej druhé vydanie Banskou agentúrou Košice - Ing. Tibor Turčan. 

"Banícke mesto Dobšiná (Dobschau, Dobsina) sa stalo známou a produktívnou rudonosnou lokalitou v celej Európe vďaka výskytu viacerých rudných ložísk

s minerálmi obsahujúcimi železo, meď, ortuť, nikel, kobalt, bizmut, striebro, zlato, ako i ložiskom azbestu. Banícka činnosť pri ťažbe rôznych druhov nerastných surovín na tak malom ložiskovom priestore je unikátom v európskom meradle. 

Presný dátum založenia mesta Dobšiná nie je možné určiť. Potom, čo šľachtická rodina Bebekovcov dostala veľký kus pôdy na Gemeri, dosadila štítnická vetva (zo Štítnika - Schittnich) obyvateľa Dobšinej Nikolausa už do existujúcej osady (v roku 1326) ako „Schulza“ (richtára). Zmluvne ho zaviazala osídliť osadu nemeckými odborníkmi, lesníkmi a baníkmi z Karpfenu (dnešné mesto Krupina), ktorí do tohto mesta prišli z Nemecka (Ost-Franken, oblasť Erzgebirge) a konštituovať ju na formu ostatných banských miest. Odvtedy mali obyvatelia Dobšinej osobnú slobodu a mesto sa riadilo krupinským banským právom. Pretože pôda, na ktorej sa rudné ložiská a mesto nachádzali, patrila majiteľom zo Štítnika, nemohla byť osada deklarovaná ako slobodné kráľovské mesto. Tým nedostala menovanie od kráľa, i keď od roku 1417 mala trhové právo a neskôr aj ďalšie privilégiá, ktoré boli prisúdené ostatným banským mestám.

Z priaznivých možností ťažby železných a medených ložísk, nachádzajúcich sa na povrchu v okolí Dobšinej možno usúdiť, že už Kelti pri svojom putovaní zo strednej Európy na Balkánsky poloostrov oblasť Spišsko-gemerského rudohoria preskúmali (v 2. str. pred n. l) a priaznivé podmienky výskytu a ťažby rúd využili.
Komplikovaný proces redukcie železnej rudy a získavania kovu z nej ako i z polymetalických rúd, bolo možné zvládnuť len veľmi komplikovanou hutníckou technológiou spracovania rudnej suroviny.

Počas storočí sa pomocou redukčných pecí spracovávala železná ruda, ktorá vylepšením ohrievania a kutia sa menila na kujné železo. Až koncom 17. storočia boli zavedené skúsenosti zo spracovania železných rúd na kujné železo. Prvá taviaca alebo vysoká pec bola vybudovaná pri Dobšinej podľa plánov Daniela Fischera a odborníkov zo Saska. Až týmito novými skúsenosťami vznikol v Dobšinej nový hutnícky priemysel a boli získané skúsenosti s liatym železom. Vznikli remeselné dielne i na výrobu zbraní, ktoré umožnili železiarskemu priemyslu udržať sa až do konca 19. storočia.

Keď v roku 1780 Johan Gotlieb Schön objavil v Dobšinej niklovo-kobaltové zrudnenie a dopyt po farbiacom produkte stúpal, zažila Dobšiná ešte jedno ďalšie storočie svojho hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu. V poslednom období to bola už len ťažba serpentinitu a z neho získavaný chrysotilový azbest pre izolačné materiály.
S ťažbou železných a medených ložísk sa priaznivo vyvíjalo i mesto. Mesto, aj pri preferovanom hospodárskom vývoji, sa vyvíjalo aj kultúrne. Od reformácie (1560) bolo mesto čisto evanjelické. Výstavbou katolíckeho kostola (1792) sa rozšírilo aj o osadenstvo slovenského pôvodu s katolíckym vierovyznaním.

Od reformácie sa pozdvihol aj vývoj školstva. Na začiatku existovala jedna cirkevná škola s vyučovacím plánom a školským štatútom, od 17. storočia škola pre základné vyučovanie a jedno lýceum ako vyššia škola s vyučovaním latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny. S budovaním nových škôl začala epocha nového štúdia. Bolo zriadené gymnázium, cirkevné školy, ktoré boli v roku 1870 premenené na komunálne školy. Mesto založilo meštiansku školu (1897), ku ktorej boli pričlenené i zlievačská, zámočnícka a hutmanská škola. Existovala tu dievčenská škola, od roku 1927 ako obchodná. V Dobšinej od roku 1851 boli detské jasle pre výchovu poriadku a poslušnosti najmladších obyvateľov. Tak veľa škôl je vyjadrením kultúrnej snahy obyvateľov mesta.

Ale najdôležitejšiu výchovu dostávala mladá generácia, ktorá sa učila za baníka, hutmana, uhliara alebo iným remeslám založeným mestskej baníckej školy. Jej založenie si vyžiadal rozvoj baníctva. Školu založil Kamil Kauffmann (Camillo Kauffmann), riaditeľ mestských baní, ktorý pre siedmych poslucháčov otvoril v roku 1860 prvý banícky kurz. Zakladateľ bol zároveň aj prvým a jediným učiteľom teoretických a praktických predmetov. Tento veľký úspech a pokrok stanovil ako povinnosť každému ďalšiemu riaditeľovi mestských baní zariadiť otvorenie kurzu, učiť v ňom a byť aj jeho riaditeľom. Uvedené tradície si osvojil aj mladý nastupujúci riaditeľ mestských baní Eugen Ruffiny, ktorého zásluhou sa táto škola úspešne rozvíjala. Do výučby zainteresoval aj ďalších odborníkov, ako boli Eduard Melzer, Samuel Klein, Peter Mayer a neskôr Samuel Zajzon. Výučba prebiehala v dvojročných cykloch. Riadnymi poslucháčmi mohli byť iba 18 až 30 roční baníci, ktorí úspešne absolvovali prijímacie skúšky. Poslucháči počas štúdia pracovali ako baníci. Vyučovalo sa v pracovných prestávkach vždy v stredu a sobotu poobede a v nedeľu dopoludnia. Výdavky spočiatku hradilo mesto, neskôr poslucháči dobrovoľne zaplatili ročné školné. Z predmetov, ktoré sa v škole vyučovali to boli hlavne: počty, merba, trigonometria, chémia, mineralógia, rysovanie, fyzika, zemepis, baníctvo, banské meračstvo, odborné rysovanie a praktické meračské cvičenia. Absolventi tejto školy, ktorých bolo 156, sa bez väčších ťažkostí umiestňovali nielen v Dobšinej, ale aj v iných banských prevádzkach po celom svete. Škola skončila svoju činnosť v roku 1895.

Spoločenský život sa prežíval v rôznych spolkoch, cirkevných a baníckych združeniach. Najdôležitejším sviatkom v Dobšinej bol banícky deň oslavovaný počas Turičných sviatkov na ktorých sa obliekala výhradne banícka uniforma. Dobšiná mala aj svoju vlastný ženský a panský kroj. Časté boli i divadelné predstavenia ako i tanečné zábavy v prírode, čo viedlo k príjemnej spoločenskej atmosfére. V roku 1864 bol založený Ženský evanjelický spolok, neskôr aj Ľudová knižnica s čitateľským krúžkom. To všetko tvorilo základ vysokej spoločenskej a kultúrnej úrovne spoločnosti v tomto meste.

Obyvateľstvo Dobšinej pozostávalo od počiatku z viacerých jazykových a kultúrnych skupín. Je známe, že osídlenci z Krupiny, zo Spiša, ale všeobecne z nemeckých zemí, predstavovali väčšinu v baníckej, hutníckej, uhliarenskej a remeselníckej komunite.
Prosperujúce hospodárstvo samozrejme priťahovalo do mesta i Slovákov a Maďarov z juhu, najmä preto, že tam našli dobré uplatnenie a stali sa slobodnými občanmi. Zvlášť musíme zdôrazniť, že za celých 700 rokov spoločného žitia týchto občanov, nedošlo k nacionálnym roztržkám. Každý človek bol posudzovaný podľa svojej pracovnej výkonnosti, vierovyznania a morálnych zásad zaužívaných v spoločenstve občanov Dobšinej. Reč a jazyk slúžili ako prostriedok dorozumievania a nie ako znak nacionálnej príslušnosti. V Dobšinej sa hovorilo nemeckým dialektom nazývanom bulinerčina, z ktorým sa bez problémov dorozumievalo celé obyvateľstvo mesta. V dôsledku okolitého, slovensky a maďarsky hovoriaceho etnika, došlo k zníženiu počtu nemecky hovoriacich obyvateľov hlavne po epidémiách v 17. a 18. storočí. V roku 1900 mala Dobšiná 5 115 obyvateľov, z toho 2 790 Nemcov, 1 509 Slovákov, 746 Maďarov a 70 ostatných. 

Súčasne je banská činnosť v okolí Dobšinej ukončená, ale táto ostane dokumentom o vysokej úrovni baníctva, hutníctva a kultúry tohto banského mesta.

RNDr. Ondrej Rozložník

Fotografie: Mgr. Tatiana Bachňáková a archív OR

 {jcomments on}