Uhlie bolo tvrdé ako betón. Vrcholom nepriaznivých podmienok boli v počve malé dierky, priemeru 1 až 3 centimetre, z ktorých bublajúc vytekala voda. Každý pracovník celú smenu ležal vo vode. Pred kvapkajúcou vodou sa mohol človek uchrániť, ale pred vytekajúcou z počvy neunikol nikto. Celé osadenstvo vedelo od razičov, ktorí túto prerážku razili, aké sú podmienky v Paule. V čase, keď sme začínali stenu rúbať, v tvrdom uhlí sme v prvých smenách v jednom zube nedokázali viac vyrúbať ako 4 až 6 metrov pokosu. Pri fáraní mužstva nás naši nepriaznivci podpichovali, že sme vedeli fedrovať iba v mäkom uhlí vo Františke. Aron ich zahriakol. Povedal, že my si stenu urobíme tak, že znovu budeme fedrovať nad 600 vozov. Potom im vytkol do očí: „Vy, barabi, nenafoľuječe 600 vozů ani z připravené kopy písku.“

Po niekoľkých smenách zariadil s vedúcim, aby šramací stroj v poobedňajšej smene podšrámal celú stenu. Už sa to na ťažbe ukázalo, hoci sa ešte nepodarilo vyuhliť celý pokos. Problém bol ten, čo som mal v Regine na Bezruči. Postúpiť so stenou aspoň dvadsať metrov a vyvolať zával, aby uhlie dostalo tlak nadložia. Robil som v takom úseku, kde vyvierajúcej vody bolo veľa. Každodenné ležanie na boku v studenej vode mi spôsobilo, že ma rozbolel pravý bok tak, že som sa obával zápalu pohrudnice. Povedal som to Aronovi. Vysvetlil mi, že príčinou vyvierania vody je blízka tektonická porucha. Prerážka bola vyrazená v jej blízkosti. Ideme spôsobom „z poľa domov.“ Po väčšom postupe steny od poruchy sa voda stratí. Ak by som sa veľmi zle cítil, preloží ma do prekládky a neskôr sa môžem do ťažnej partie vrátiť.

Po vyfáraní na povrch, som na stene jednej budovy uvidel obrovský plagát: „Přijmeme střelcủ. Možnost preškolení. Potřebné skoušky před OBÚ. Zájemci ať se hlási u školního referenta.“ Uvažoval som. Na Bezruči som robil skúšky z bezpečnostných predpisov a mal o tom potvrdenie od OBÚ Ostrava. Okúpal som sa a stále uvažoval. Robiť strelca, to by sa mi páčilo. Je to viac zodpovedná ako ťažká práca. Prihlásil som sa u školského referenta. Ten ma uistil, že mi oznámi, kedy sa kurz začne. Ráno som sa hlásil pri okienku. Cachoval vedúci Dlouhý. Na mojej známke visel papierik. Podal mi ho so slovami, že sa mám hlásiť u riaditeľa. Išiel som vo fáračkách do budovy správy závodu. Ukázal som sekretárke lístok, povedala, že môžem vstúpiť k riaditeľovi. Dal som si dolu prilbu, vošiel a pozdravil. Miska zdvihol hlavu a chvíľu sme sa na seba pozerali. Potom vyhŕkol: „Tys je ten štajgr, co sme spolu fárali v Regine na Bezruči?“ Prikývol som. Čakal som, že ma priateľsky privíta. Namiesto toho zvýšil hlas: „Tuš kurva aleluja. Řekni mi, kdo tě vyštudoval? Robotnícka třída! My jsme na tebe dřeli, kurva, když si sedel v škole a teď?“ Už kričal: „Kurva, já nemám štajgrů a ty si sedíš v zubě.“ Moje meno si asi všimol na zozname záujemcov na strelmajstrovský kurz. Chcel som mu povedať, že som tu na brigáde, ale ukázal rukou na dvere a rozkazovačne mi povedal, aby som sa hlásil u vedúceho. Prišiel som k vedúcemu a ten mi podal papierik, aby som z lampárne doniesol lampy. Dal som lampárovi papierik. Vydal mi reflektor a benzínku. Ešte mi to nezaplo. Bol som presvedčený, že Dlouhý ide fárať do Pauly a poslal ma pre lampy. Doniesol som lampy a povedal mu, že sa musím ponáhľať, aby som stihol jazdu mužstva. Dlouhý sa pustil do mňa, že prečo som nepovedal, že som štajger. Veď Františka rúbala bez stáleho štajgra. Spoliehal sa iba na Arona, ale to všetko bolo iba na jeho zodpovednosť. Vtedy som si uvedomil, že k nám chodil iba starý revírnik Papoušek, ktorý nás iba popísal a odišiel. Iste mal aj druhé rúbanie. Preto asi Dlouhý tak často fáral do Františky a teraz aj do Pauly. Povedal mi, že lampy sú moje a budem ako revírnik fárať do Pauly. Pracovisko a osádku poznám, tak mi nemusí nič vysvetľovať. Arona už o tom informoval a on to povie osádke. Dal mi smenovničku, jednu tužku a to bolo všetko z jeho strany. Oponoval som mu, že som prišiel na šachtu ako brigádnik na jednoročnú brigádu. Zahriakol ma, aby som nešpekuloval, je to príkaz riaditeľa.

Sfáral som dolu a ponáhľal som sa do Pauly. Zďaleka som videl, že osádka sedi nad rúbaním. Čakali ma. Ako toto mám prežiť? Vedel som, že každý si brúsi jazyk na mňa. Ešte som nebol celkom pri nich, už začali: „Jen pojď. Tuš, kurva, Mariane. Seš malej, ale moc mazanéj. Kurva, vždyť tys byl u nás jenom na vyzvědy.“ Olda Sukop zakričal, že on to vedel, že som štajger, ale nikomu to nepovedal. Starý Vevjor sa čudoval, že som prišiel do rúbania za šlepra, o mesiac som sa stal „havíř“ a o dva mesiace revírnik. Nakoniec zakončil, že keď budem takto postupovať, o rok budem generálný riaďiteľ OKD. Chlapi sa rehotali, ale povinnosť im prerušila zábavu na môj účet, lebo museli sfárať do steny. Aron bol tiež prekvapený. Musel som mu podrobne vyrozprávať moju životnú cestu v baníctve. V rúbaní sa však nič nezmenilo. Ďalej prácu organizoval Aron, ja som bol technický dozor. Prevažne som bol na ťažnej chodbe a zabezpečoval prísun prázdných vozov. Koncom šichty som vyliezol vždy hore do rúbania. S Aronom sme sa dohodli na úlohách pre druhú smenu. Počas smeny som zaisťoval bezpečnostné opatrenia, aby pri motore a rozete bol priestor riadne vyrobený, aby nebola v blízkosti motorov a rozety horľavá výstuž. Pribudlo mi meranie plynov, starosť o prachové uzávery a zápisy do hrubých kníh, raport, dopravné trate, stav vetrania a iné bežné povinosti revírnika. Na úsek prišiel z niektorej karvínskej šachty revírnik v mojom veku František Ptáček, s ktorým sme sa veľmi spriatelili. Dozorom som bol poverený od polovice decembra. Dekrét revírnika som dostal až od prvého januára 1958. Veľmi ma nepotešil, lebo som dostal základný plat 1920 Kčs. Nakoniec som sa s tým zmieril. Keď som robil, nebol som spokojný, že za ťažkú drinu v rúbaní môj hrubý zárobok bol okolo 4000 korún. Daň mi stiahli 1600 korún. Vtedy daň pre slobodných a bezdetných bola 40 percent z hrubej mzdy. Z každej výplaty som si zakaždým niečo kúpil. Oblek, topánky, košele, zimník a iné potrebné veci na ošatenie.

Nepamätám si presne, asi vo februári alebo v marci prebehla nejaká reorganizácia na všetkých podnikoch v OKD. Bezruč patril do Trustu Sever. Kde patril Urx, to som nikdy nevedel. Výsledok tej reorganizácie bol, že viacerí prebytoční pracovníci z podniku boli zadelení na závody. Odrazu na Urxe bol až prebytok technikov. Na náš úsek pribudol jeden starší pán Kotuľa a jedna pekná slečna, ako sekretárka. Čuduj sa svete! Banský úsek a mal sekretárku, to bolo veľmi nezvyklé. Nebola potrebná, lebo styk s vedením závodu prebiehal iba telefónom, alebo nejaké potrebné veci sme si vybavili osobne. Slečna bola mladučká, peknučká, iná ani nemohla byť, lebo sa volala Milena Pěkná. Aby mala nejakú prácu, pripravovala vedúcemu smenovnice a potrebné podklady na mesačnú uzávierku. Najväčší jej prínos do života úseku bol ten, že sa s Frantom Ptáčkom do seba zaľúbili a nakoniec sa zobrali.

Pán Kotuľa bol človek nepríjemný, dosť namyslený, ale aj urážlivý. Na podniku zastával vysokú funkciu, na ktorú zrejme nemal vysokoškolské vzdelanie. Počítal však s tým, že na závode bude mať dobrú funkciu na správe závodu, ale riaditeľ ho zadelil na úsek. Ani nie za vedúceho, ale iba za zástupcu, a to ho žralo. Neobľúbili si ho ani baníci, lebo Kotuľa chodil na šachtu v bielej košeli s kravatou, denne oholený a navoňaný. Takých pánkov sme neznášali. Keď fáral do Pauly, stále do mňa vŕtal. Chcel si asi ukojiť svoju ješitnosť. Bol som slušný a starších som si vážil, ale po čase som zistil, že Kotuľa je voči mne až zákerný. Celý svoj život som mal problémy s vrchnosťou. Nikdy som sa nikomu nepodlizoval, ale už ako mladý som neznášal nespravodlivosť. Povedal som si svoj názor aj vtedy, keď som vedel, že mi to nadriadení vrátia aj s úrokmi. S Kotuľom som mal denne nejaké spory. Bol som mladý, tak si na mňa trúfal. Viackrát mi prikazoval urobiť niečo hlúpe. Drzo som mu povedal, že sa opýtam Dlouhého aký má na to názor. Tým som mu len naznačil, že ho vôbec neuznávam. Osudným sa mi stala zvada s ním nad rúbaním. Stále fáral ustrojený, ako by ho mali prísť filmovať. Na rukách kožené rukavičky (nie pracovné) vyblyšťané štajgerské kladivko. Nová biela prilba, ešte dobre, že nenosil do steny kravatu, skrátka herec. Nad rúbaním mi povedal, že stena je stočená do oblúku. Nech to zariadim, aby sme asi dvadsať metrov od vrchu steny začali stenu vyrovnávať a celý ten oblúk odkopali. Odpovedal som mu, že na také sračky v ťažnej smene nie je času, lebo „zadupeme fedrunk“. On vykríkol, že to je príkaz. Povedal som mu, aby dal príkaz predákovi. Na to si revírnik, aby si to zariadil, povedal. Aronovi na to nedáte príkaz, lebo vás pošle do riti. Vyrovnávanie môžeme urobiť v nedeľu na dokopávke. „Zařidite to zítra, je to příkaz.“ Praskli mi nervy. Tak som mu baníckym spôsobom ukázal „taký veľký“ a kýval som predlaktím. Zreval celý vyšinutý, že čo si to dovoľujem. Nevedel som sa ovládať a poslal som ho ešte do „teplých krajov“. Reakcia pána Kotuľu nedala na seba dlho čakať. Vyfáral som a po okúpaní prišiel na úsek. Zdeněk Dlouhý mi povedal, že som si to riadne zavaril, aby som očakával veľké disciplinárne dôsledky. „Ten „stary cyp“ odkedy prišiel na úsek, sedel na mne. Neustále do mňa vŕtal, akoby iba za tým účelom fáral do bane,“ povedal som. Vedúci podotkol, že teraz môže čakať, že sa pustí do neho. Je oveľa starší a nevonia mu, že je iba jeho zástupca. Po chvíli sa ozval Miska a v telefóne ma riadne „po havířsky“ zjazdil. V závere mi povedal, že Kotuľa sťažnosť postúpil až na podnik. Je možné, že ma preložia do robotníckeho stavu. Chválapánubohu, povedal som mu. Ešte mi vynadal do barabov a na záver mi povedal, aby som ostal robiť pri Aronovi. Celkove som nemal dojem, že Miska sa na mňa hnevá. Skôr som vycitil, že tí skrachovaní papaláši z podniku mu žerú nervy. Keď ich tu nebolo, bol na Urxe pokoj. Nezhody s prišelcami sa objavovali nielen na našom úseku, ale aj na iných úsekoch.Vyzeralo to, ako by tí premúdrelí skrachovanci chceli získať pre seba čo najlepšie miesta. Koncom mája ma preradili späť do robotníckeho stavu. Aron presadil, že som sa stal predákom v prekládkovej parte. V mesiaci jún osádka Pauly získala prvú cenu v súťaži. Aron zvolal schôdzu, na ktorú pozval aj mňa. Olda Sukop mi dávno rozprával, že na zájazdy prevažne chodili na Slovensko. U nás sa im páčilo. Schôdzu zvolal za účelom, aby sa osádka rozhodla, kde by chcela ísť na zájazd. Aron stál pred nami a svojím typickým spôsobom sa opýtal: „Tuš, cóó, kaj pojedžem?“ Havíři, to je taká typická spoločnosť, neradi rozprávajú. Vyčkávajú. Bolo ticho. Nakoniec Vevjor zahlásil „na Slovensko“. V tom momente polovica osádky vykrikovala, na Slovensko. Aron sa zmraštil, ako keby olízal citrón. Potom vyhrkol: „Na Slovensko, na Slovensko. Kurva, co pořad na tem Slovensku máče?“ Ticho. Nakoniec to Vevjor vysvetlil: „Arone, nám všem se to moc líbi, když na Slovensku tý hezky číšnice kolem nás obletují a pořad říkají. Nech sa páči, čo sa bude páčiť, čo si prajete, jsou to milé holky.“ Jeho napodobňovanie slovenských dievčat vyvolalo poriadny smiech. Aron to však za smiešne nepovažoval, lebo povedal, že zase každý mysli iba na chľast. Ohradzovali sa, že sa nemusia opiť, ale len si posedieť pri pivečku. „Jak bych vás neznal, barabi. Na Václaváku koně mlátit, řvát jak pominutí, že lidé čuměli a co na Slovensku? Měli jsme zakoupený vstupenky do Děmenovský jeskyně a co jsme videli? Velký hovno. Vstupenky propadli. Objevili jste Hotel Křiván v Mikuláši, kde jsme zasedli ráno o devíti a o hodinu už jste nebyli schopní navštívit jeskyni, nebo by jste byli popadali kajsi do propasti.“ Potom navrhol, že najlepšie bude, keď pôjdeme do Beskyd na Ostravicu. Tam je vraj jedna lúka a dva bufety. Tam na deke sa môžu váľať aj spievať, lebo tam chodí iba zopár turistov. Zabezpečí dobrý guláš, pivo, víno aj pálenku. Trvá však na tom, aby každý prišiel s manželkou, lebo zistil, že pri domácom policajtovi sú z nich celkom slušní chlapci. Nebudem opisovať podrobnosti, ale táto akcia mala podobný priebeh ako „Ples fúzatých“ v Bohumíne. Všetko bolo perfektne pripravené a cítili sme sa výborne. Aron bol organizátor, ktorý to vedel aj v rúbaní aj na výlete. Prežili sme krásnu nedeľu.

Ako predák v prekládke som robil dva mesiace stále nočnú smenu. Rúbacia partia chodila stále na rannú a často ostávali aj poobede. V časti steny šramali a v noci sme prekladali. Už som sa sťažoval, že celá partia odmieta chodiť bez prestávky na nočnú. Dlouhý to uznal, zložil novú partiu a nás porozdeľoval na iné pracoviská. Zadelil ma do prerážky. Blížilo sa k polovici septembra. Brigáda mi končila 15-teho, ale vedúcemu som povedal, že ostanem do konca mesiaca. Asi to Dlouhý povedal riaditeľovi. Miska si ma zavolal na pohovor. Opýtal sa ma, či ozaj chcem odísť zo šachty. Povedal som, že idem pracovať k Železorudným baniam v Rožňave. Začal ma prehovárať, aby som ostal, že za nejaký čas ma znovu zoberie do technického stavu. Vysvetľoval mi, že na železorudných baniach budem mať mizerný plat. Nemám tam perspektívu, lebo aj tam bola reorganizácia a miesto technika asi nedostanem. Ja som vedel, že je tam nedostatok technikov. Domov ma ťahalo dievča, s ktorým som mal vážne úmysly. Preto som mu povedal: „Jarku, ja se idú ženit.“ Zdvihol oči k nebu a zreval: „Kurva, vždyť mi tu v Ostravě máme děvuch dost.“ Pripomenul mi smenmajstra Mrázka na Bezruči. Ukľudnil sa a takým familiárnym tónom mi povedal, že v Koblove má závod domky. Jeden z nich mi dajú za 30 000 korún, na splátky. Ani nebudem vedieť ako to z výplaty splatím. Môžem si v Ostrave nájsť dievča, alebo tú svoju priviesť sem a mám vyriešené bývanie, s čím majú problém všetky mladé manželské páry v celej republike. Vysvetľoval som, že nejde len o dievča, doma mám mamku, brata, ale aj rodinu ujov, tety aj krásnu prírodu, ktorú mám rád. Opýtal sa, že či v Ostrave nežijú ľudia. Nakoniec mávol rukou a dosť nasrdene mi povedal: „Tuš si jdi. Kurva, uvidíš, že za krátkou dobu se vrátiš s pláčem.“ Potom mi podal ruku a poprial mi, aby mi to doma vyšlo podľa mojich predstáv. Na rozlúčku mi dal predseda ROH Eda Kľučka poukaz na deputát 10 metrákov čierneho uhlia, ktoré mi vydajú Uhoľné sklady hocikde v republike. Potešil som sa, že budeme mať s mamkou zabezpečené palivo na zimu. Rozlúčil som sa so všetkými spolupracovníkmi a odcestoval domov k mame do Drnavy.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay