Kyjatické hračky, pochádzajúce z obce Kyjatice v gemersko-malohontskom regióne, sú známe vďaka dlhoročnej tradícii ich výroby a ich originálnemu zdobeniu geometrickými tvarmi. Prvé hračky sa vyrábali začiatkom 19. storočia a zdobili sa motívmi prevzatými z dekorácie nábytku. Typické sú koníky, kohútiky, prasiatka a iné domáce zvieratá. Výroba hračiek, ktorá bola v čase najväčšej slávy významným zdrojom príjmu miestnych obyvateľov, zažila útlm po roku 1918. V súčasnosti ju na Slovensku oživujú len štyria výrobcovia. Jedným z nich je Ladislav Hedvigi, ktorý má jasný cieľ a plán, ako uchovávať toto tradičné remeslo. Podľa jeho slov: „V skoro dvestoročnej škole by som chcel postupne vytvoriť priestor pre živú expozíciu hračiek, kde by si ich návštevníci mohli vyskúšať a tiež spoznať, v akom prostredí sa učilo kedysi. Veľmi sa teším, že sa nám podarilo úspešne realizovať rekonštrukciu verandy, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť budovy školy. Vytvorili sme tu priestor pre workshopy zamerané na oboznámenie sa s týmto remeslom tradičným pre región.“
Projekt zapadá do strategického nastavenia Banskobystrického samosprávneho kraja, ktorý sa snaží vyvíjať aktivity smerujúce k rozvoju cestovného ruchu, pretože je príležitosťou pre rozvoj regiónov a pre stimuláciu ekonomickej aktivity miestnych obyvateľov. Stará škola v Kyjaticiach našla svoje nové uplatnenie, poskytuje priestor miestnym a priestor pre uchovávanie a prezentáciu vzácnych tradícií.
Tento projekt navyše rozširuje turistickú ponuku obce. Dnes sa môže obec pýšiť okrem starej školy, do ktorej postupne vdychujú nový život, aj archeoskanzenom a stredovekým kostolom, ktorý vďaka unikátnej freskovej výmaľbe získal spolu s ďalšími 11 kostolmi v regióne Značku Európske Dedičstvo.
Revitalizácia starej školy s cieľom prezentácie tradičných kyjatických hračiek je proces, ktorému sa dlhodobo venujú miestni a bez ich entuziazmu a vytrvalosti by nenapredoval. „Oceňujem nasadenie miestnych, ktorí venujú veľmi veľa svojho času tomu, aby zachovali toto jedinečné kultúrne dedičstvo. A som veľmi rád, že aj oblastná organizácia cestovného ruchu Gemer a Banskobystrický samosprávny kraj vnímajú význam kultúry ako špecifického rezprezentačného prvku a podporujú tieto aktivity,“ uviedol Roman Malatinec, podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja pre kultúru. „Verím, že aj naďalej budeme spájať sily, aby sme budovu starej školy vybudovali do finálnej podoby. Určite k tomu prispeje aj finančný príspevok 30 000 eur na strechu tohto objektu, ktorý sme vyrokovali počas výjazdového rokovania vlády SR v tomto regióne,“ doplnil Roman Malatinec.
Základom celej rekonštrukcie bola precízna projektová dokumentácia rekonštrukcie objektu starej školy – “jednotriedky”, ktorá už chátrala. Projektovú dokumentáciu sa podarilo zrealizovať vďaka finančnej podpore Rozvojovej agentúry BBSK, n. o. prostredníctvom členského príspevku v oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer. Keďže ide o finančne náročnú a komplexnú obnovu, projekt revitalizácie bol rozdelený do viacerých etáp. Jednou z nich bola rekonštrukcia verandy. Pre nevyhovujúci stav verandy musela byť rekonštrukcia uskutočnená od základov. Podarilo sa to aj vďaka viac než úspešnej verejnej zbierke cez StartLab, ktorej cieľom bolo získať 15 000 € na uskutočnenie rekonštrukcie. Dokončenie a finalizácia do podoby takej, aby sa tu mohli privítať prví návštevníci a uskutočniť prvé workshopy, sa podarilo zrealizovať opäť vďaka finančnej podpore Rozvojovej agentúre BBSK, n. o. vo výške 5400 eur.
Dňa 27.7.2024 sme priestory otvorili a privítali prvých návštevníkov, ktorí si vyskúšali remeslo výroby hračiek. Prikladáme aj fotografie z tejto udalosti.
Viktor Brádňanský
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/225/tradicie/12716/tradicne-kyjaticke-hracky-budu-mat-vlastny-prezentacny-priestor#sigProGalleria8c918e659e
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.