Blíži sa Veľká noc a s ňou spojené rôzne zvyky. Opísal ich aj Kliment Ondrejka, bývalý známy folklorista vo svojej knižke Tance, obyčaje a piesne Gemera. Úryvok z nej sme použili aj teraz a opisuje zvyky pochádzajúce z Tisovca a jeho okolia, ale v mnohom sa zhodujú po celom Gemeri.aby boli po celý rok svieže a pekné. Chystali sa pre "kúparov" vajíčka. V Tisovci nemaľovali, ale namáčali sa do odvaru z cibule (šupiek).
Po Veľkom piatku, Bielej sobote, Veľkonočnej nedeli prišiel deň, dievčatami najočakávanejší. Od včasného rána chodili po meste chlapci polievať. Niektorí slušne - z hrnčekov, ale niektorí vyvliekli dievča na dvor ku studni a tam ju poliali z vedra. Malým chlapcom dávali za kúpanie vajíčka. Bývalo zvykom, že starších kúparov podperili ženy prvým jarným kvetom. Na Veľkú noc bývalo divadlo v Rimavskej Píle aj v Tisovci a po ňom zábava. Stávalo sa, že v utorok oblievali ženy mužov na odplatu za pondelok.
Na Ďúra, 24. apríla, sa viazali zvyky, symblizujúce predel zimy na leto. Hovorievalo sa, že "na Ďúra sa zem otvára", alebo "do Ďúra nič nenarastie, aj keby kliešťami zo zeme ťahal, a po Ďúre všetko ide von, aj keby kladivom zatĺkal".
V Tisovci sa na Ďúra prvýkrát vyháňal statok na pašu. V roku 1868 sa zmienil Gustáv Hostivít Lojko Tisovský v časopise Sokol o zvyku v Tisovci: "v Tisovci vyhníňali dobytok v minulosti za širokej účasti obyvateľov mesta, ktorí sa zhromaždili predovšetkým kvôli "bykopôtkom", na ktorých sa podieľala predovšetkým mládež". Podrobnejšie zvyk neopísal, obmedzil sa na poznámku, že vznikol podľa španielskeho zvyku. (Pravdepodobne išlo o nejaké súťaživé hry) K.O.: asi kľanie sa býčkov, ich dráždenie do klavosti chlapcami).
Zvyk vyháňania statku na Ďúra sa zachoval do 50-tych rokov. Gazdovia, ktorí ostávali v meste, vyháňali statok na pašu každý deň. Pásol ich kraviar. Ráno na Ďúra kraviar trúbil na kravskom rohu, gazdovia vyháňali statok postupne, ako prišiel pred nich kraviar. Gazdiná mala nachystaný chlieb, vždy jeden za jednu kravu, slaninku a pálenku. Volali to výslužkou. Keď sa statok zhromaždil na námestí pri kostole, bolo tam veselo pri speve a aj tanci. Keď sa večer vracali kravy z paše, deti zvykli spievať:
Idú kravy z poľa, do každého dvora,
šuster sedí na ceste, šije boty neveste,
nevesta sa raduje, že si boty obuje!
S chovaním statku - dobytka sa spájajú rôzne príhody spojené s poverami, obradmi, a aj bosoráctvom, ktorému ľudia verili.
K teplému, čiže letnému obdobiu sa viazali zvyky a obyčaje, s ktorými sa stretávame už v máji. Pre roľníkov bol máj významný mesiac, pretože dážď a májová rosa mali magický účinok na úrodu.
Stavanie májov:
Máje stavali mládenci na Turíce dievkam v noci. Bola to vysoká žrď, vrcholec bol obyčajne z borievky alebo brezy, vyzdobenými farebnými stužkami. Mládenec obyčajne postavil máj dievčine,ktorú si mienil zobrať za ženu. Dievča sa mu odmenilo vlastnoručne vyšívanou košeľou.
V meštianskych a remeselníckych rodinách nestavali máje, ale darúvali kvety v kvetináčoch, najčastejšie hortenzie, alebo mládenec položil kyticu kvetov na prah domu.
V Tisovci sa Turíce nazývali "Rusadlie". Ťažisko týchto sviatkov sa viazalo k vode, zeleni, dobytku a obyliu. S májom a júnom, s letným obdobím, sa v Tisovci sa spájali slávne majálesy a juniálesy v prírode - na Kordových lúčkach, ale hlavne na Šťavici. (Je tam prameň minerálnej vody - šťavice, uprostred porastu starých stromov). Poriadajú sa aj dnes.
(Zdroj: Kliment Ondrejka: Tance, obyčaje a piesne z Gemera, GOS Rožňava, 2005)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.