Blíži sa Veľká noc a s ňou spojené rôzne zvyky. Opísal ich aj Kliment Ondrejka, bývalý známy folklorista vo svojej knižke Tance, obyčaje a piesne Gemera. Úryvok z nej sme použili aj teraz a opisuje zvyky pochádzajúce z Tisovca a jeho okolia, ale v mnohom sa zhodujú po celom Gemeri.aby boli po celý rok svieže a pekné. Chystali sa pre "kúparov" vajíčka. V Tisovci nemaľovali, ale namáčali sa do odvaru z cibule (šupiek).
Po Veľkom piatku, Bielej sobote, Veľkonočnej nedeli prišiel deň, dievčatami najočakávanejší. Od včasného rána chodili po meste chlapci polievať. Niektorí slušne - z hrnčekov, ale niektorí vyvliekli dievča na dvor ku studni a tam ju poliali z vedra. Malým chlapcom dávali za kúpanie vajíčka. Bývalo zvykom, že starších kúparov podperili ženy prvým jarným kvetom. Na Veľkú noc bývalo divadlo v Rimavskej Píle aj v Tisovci a po ňom zábava. Stávalo sa, že v utorok oblievali ženy mužov na odplatu za pondelok.
Na Ďúra, 24. apríla, sa viazali zvyky, symblizujúce predel zimy na leto. Hovorievalo sa, že "na Ďúra sa zem otvára", alebo "do Ďúra nič nenarastie, aj keby kliešťami zo zeme ťahal, a po Ďúre všetko ide von, aj keby kladivom zatĺkal".
V Tisovci sa na Ďúra prvýkrát vyháňal statok na pašu. V roku 1868 sa zmienil Gustáv Hostivít Lojko Tisovský v časopise Sokol o zvyku v Tisovci: "v Tisovci vyhníňali dobytok v minulosti za širokej účasti obyvateľov mesta, ktorí sa zhromaždili predovšetkým kvôli "bykopôtkom", na ktorých sa podieľala predovšetkým mládež". Podrobnejšie zvyk neopísal, obmedzil sa na poznámku, že vznikol podľa španielskeho zvyku. (Pravdepodobne išlo o nejaké súťaživé hry) K.O.: asi kľanie sa býčkov, ich dráždenie do klavosti chlapcami).
Zvyk vyháňania statku na Ďúra sa zachoval do 50-tych rokov. Gazdovia, ktorí ostávali v meste, vyháňali statok na pašu každý deň. Pásol ich kraviar. Ráno na Ďúra kraviar trúbil na kravskom rohu, gazdovia vyháňali statok postupne, ako prišiel pred nich kraviar. Gazdiná mala nachystaný chlieb, vždy jeden za jednu kravu, slaninku a pálenku. Volali to výslužkou. Keď sa statok zhromaždil na námestí pri kostole, bolo tam veselo pri speve a aj tanci. Keď sa večer vracali kravy z paše, deti zvykli spievať:
Idú kravy z poľa, do každého dvora,
šuster sedí na ceste, šije boty neveste,
nevesta sa raduje, že si boty obuje!
S chovaním statku - dobytka sa spájajú rôzne príhody spojené s poverami, obradmi, a aj bosoráctvom, ktorému ľudia verili.
K teplému, čiže letnému obdobiu sa viazali zvyky a obyčaje, s ktorými sa stretávame už v máji. Pre roľníkov bol máj významný mesiac, pretože dážď a májová rosa mali magický účinok na úrodu.
Stavanie májov:
Máje stavali mládenci na Turíce dievkam v noci. Bola to vysoká žrď, vrcholec bol obyčajne z borievky alebo brezy, vyzdobenými farebnými stužkami. Mládenec obyčajne postavil máj dievčine,ktorú si mienil zobrať za ženu. Dievča sa mu odmenilo vlastnoručne vyšívanou košeľou.
V meštianskych a remeselníckych rodinách nestavali máje, ale darúvali kvety v kvetináčoch, najčastejšie hortenzie, alebo mládenec položil kyticu kvetov na prah domu.
V Tisovci sa Turíce nazývali "Rusadlie". Ťažisko týchto sviatkov sa viazalo k vode, zeleni, dobytku a obyliu. S májom a júnom, s letným obdobím, sa v Tisovci sa spájali slávne majálesy a juniálesy v prírode - na Kordových lúčkach, ale hlavne na Šťavici. (Je tam prameň minerálnej vody - šťavice, uprostred porastu starých stromov). Poriadajú sa aj dnes.
(Zdroj: Kliment Ondrejka: Tance, obyčaje a piesne z Gemera, GOS Rožňava, 2005)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.