aby boli po celý rok svieže a pekné. Chystali sa pre "kúparov" vajíčka. V Tisovci nemaľovali, ale namáčali sa do odvaru z cibule (šupiek).
Po Veľkom piatku, Bielej sobote, Veľkonočnej nedeli prišiel deň, dievčatami najočakávanejší. Od včasného rána chodili po meste chlapci polievať. Niektorí slušne - z hrnčekov, ale niektorí vyvliekli dievča na dvor ku studni a tam ju poliali z vedra. Malým chlapcom dávali za kúpanie vajíčka. Bývalo zvykom, že starších kúparov podperili ženy prvým jarným kvetom. Na Veľkú noc bývalo divadlo v Rimavskej Píle aj v Tisovci a po ňom zábava. Stávalo sa, že v utorok oblievali ženy mužov na odplatu za pondelok.
Na Ďúra, 24. apríla, sa viazali zvyky, symblizujúce predel zimy na leto. Hovorievalo sa, že "na Ďúra sa zem otvára", alebo "do Ďúra nič nenarastie, aj keby kliešťami zo zeme ťahal, a po Ďúre všetko ide von, aj keby kladivom zatĺkal".
V Tisovci sa na Ďúra prvýkrát vyháňal statok na pašu. V roku 1868 sa zmienil Gustáv Hostivít Lojko Tisovský v časopise Sokol o zvyku v Tisovci: "v Tisovci vyhníňali dobytok v minulosti za širokej účasti obyvateľov mesta, ktorí sa zhromaždili predovšetkým kvôli "bykopôtkom", na ktorých sa podieľala predovšetkým mládež". Podrobnejšie zvyk neopísal, obmedzil sa na poznámku, že vznikol podľa španielskeho zvyku. (Pravdepodobne išlo o nejaké súťaživé hry) K.O.: asi kľanie sa býčkov, ich dráždenie do klavosti chlapcami).
Zvyk vyháňania statku na Ďúra sa zachoval do 50-tych rokov. Gazdovia, ktorí ostávali v meste, vyháňali statok na pašu každý deň. Pásol ich kraviar. Ráno na Ďúra kraviar trúbil na kravskom rohu, gazdovia vyháňali statok postupne, ako prišiel pred nich kraviar. Gazdiná mala nachystaný chlieb, vždy jeden za jednu kravu, slaninku a pálenku. Volali to výslužkou. Keď sa statok zhromaždil na námestí pri kostole, bolo tam veselo pri speve a aj tanci. Keď sa večer vracali kravy z paše, deti zvykli spievať:
Idú kravy z poľa, do každého dvora,
šuster sedí na ceste, šije boty neveste,
nevesta sa raduje, že si boty obuje!
S chovaním statku - dobytka sa spájajú rôzne príhody spojené s poverami, obradmi, a aj bosoráctvom, ktorému ľudia verili.
K teplému, čiže letnému obdobiu sa viazali zvyky a obyčaje, s ktorými sa stretávame už v máji. Pre roľníkov bol máj významný mesiac, pretože dážď a májová rosa mali magický účinok na úrodu.
Stavanie májov:
Máje stavali mládenci na Turíce dievkam v noci. Bola to vysoká žrď, vrcholec bol obyčajne z borievky alebo brezy, vyzdobenými farebnými stužkami. Mládenec obyčajne postavil máj dievčine,ktorú si mienil zobrať za ženu. Dievča sa mu odmenilo vlastnoručne vyšívanou košeľou.
V meštianskych a remeselníckych rodinách nestavali máje, ale darúvali kvety v kvetináčoch, najčastejšie hortenzie, alebo mládenec položil kyticu kvetov na prah domu.
V Tisovci sa Turíce nazývali "Rusadlie". Ťažisko týchto sviatkov sa viazalo k vode, zeleni, dobytku a obyliu. S májom a júnom, s letným obdobím, sa v Tisovci sa spájali slávne majálesy a juniálesy v prírode - na Kordových lúčkach, ale hlavne na Šťavici. (Je tam prameň minerálnej vody - šťavice, uprostred porastu starých stromov). Poriadajú sa aj dnes.
(Zdroj: Kliment Ondrejka: Tance, obyčaje a piesne z Gemera, GOS Rožňava, 2005)

































Blíži sa Veľká noc a s ňou spojené rôzne zvyky. Opísal ich aj Kliment Ondrejka, bývalý známy folklorista vo svojej knižke Tance, obyčaje a piesne Gemera. Úryvok z nej sme použili aj teraz a opisuje zvyky pochádzajúce z Tisovca a jeho okolia, ale v mnohom sa zhodujú po celom Gemeri.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-