Vo štvrtok 10.3.2016 podvečer členky MO MS privítali v Klube dôchodcov dievčatá z Čiernej Lehoty. V tvorivých dielňach si tentoraz deti vyrábali handrové bábiky s podobou Moreny. Veselá vrava a hlavne elán vytvoriť si niečo, čo tu dávno nebolo, nakazil aj nás dospelých. My sme si tiež zhotovili Morenu, po lehotsky strigu. Naša členka Libuša Fašková bolo vo svojom živle a spolu s ostatnými, ktoré sa práve nevenovali dievčatám, zhotovili hneď dve strigy ( čo keby jedna odletela ...) Dievčatá zhotovili 12 bábik, mali z nich veľkú radosť a chceli sa svojou prácou pochváliť. Preto MO MS dohodol s Klubom dôchodcov a Jednotou dôchodcov, ktorí mali 11.3,2016 výročné členské schôdze spojené s oslavami MDŽ, že urobíme z týchto prác výstavku.
Tak sa bábiky ocitli v kultúrnom dome a prítomní dôchodcovia nielen z Čiernej Lehoty ale aj z okolitých obcí si ich mohli pozrieť a skonštatovať, že dievčatá sú veru šikovné. Veď majú byť po kom, lebo dôchodkyne v Lehote sú nielen šikovné ale stále aktívne. Šesť žien, ktoré sú členkami Klubu dôchodcov, sú aktívnymi členkami MO MS a FSk Lehoťanka. S dovolením predsedníčky KD a JDS pani Márie Jakobejovej trochu priblížim aj činnosť našich dôchodcom. Sú aktívni, zhodnotený program za minulý rok bol bohatý a pripravovaný na tento rok za aktivitami nezaostáva. Členky výboru na členskú schôdzu vyzdobili stoly, navarili chutné jedlo, zabezpečili prípitok či dezert, popoludnie im spestrili programom deti z miestnej Materskej škôlky a Základnej školy zo Slavošoviec a aj hostia z KD zo Slavošoviec – no fajn. Za zmienku tiež stoja darčeky - každý jeden z prítomných si na stole našiel krásnu papierovú labuť, Táto vypiplaná krása vyšla z rúk pani Mgr. Marcely Falatovej. A ako bonus na výzdobu k tomu košíky, veľkonočné vajíčka, vázy. Prítomní mohli obdivovať aj veľkonočné vajíčka, zhotovené technikou tzv. falošný patchwork, z dielne pani Valérie Valkovej. Dôchodcovia veru mohli mať z tohto podujatia nielen dobrý pocit ale byť aj spokojní, nech sa im takto ak nie lepšie darí aj do budúcna.
No a teraz sľúbená nedeľa. O 14,00 hodine na hornom konci dediny pripravený sprievod, Morena, spev vyjadrujúci túžbu po skončení vlády zimy, nastupujúcich teplých slnečných dňoch a prosperite nastávajúcej jari a leta:
"Ta nesemo, ta nesemo tú klétu zimu, prinesemo, prinesemo to novia leto, zelený háj kraviškám daj,aby náš richtár sto synó mal a každé nám jednoho dal ...."
Sprievod prešiel celou dedinou, dievčatá sa svojej úlohy zhostili naozaj výborne. Niektorí obyvatelia sa k sprievodu aj pridali, mnohí členov sprievodu pohostili alebo vopchali do košíčka nejakú tú malú výslužku, len tak, aby sa nepovedalo. Mnohým pamätníkom vypadla aj slzička pri spomienke na ich detstvo, kedy takéto akcie boli každú jar a bolo veselo. Našu strigu sme za bohatej účasti obyvateľov pri potoku zapálili, palicami vyplatili za jej „dobré“ služby a poslali po vode preč, aby šla do budúcej zimy kraľovať tak, kde sa na ňu čakajú. My sa už tešíme na krásne jarné dni a teplé leto.
Zapísala: Darina Figúrová
Foto: Michal Terrai
| POZNÁMKA K SCHôDZI SENIOROV: Aj tento rok som sa zúčastnil hodnotiacej schôdze ZO JDS a Klubu dôchodcov v Čierne Lehote. Ďakujem za pozvanie a za to, že som mohol v spoločnosti našich seniorov pobudnúť a porozprávať sa s nimi. Bolo to opäť výborne pripravené stretnutie aj po organizačnej stránke. Z okresnej organizácii JDS boli delegované pani Dravecká a pani Kilíková, tiež boli prítomní starostka obce Ing. Iveta Potočná, a poslanci obecného zastupiteľstva pani Ing. Darina Figúrová a pán Ladislav Skokan Ladislav a ja. Úvodom boli prečítané správy, ktoré boli pripravené na úrovni a zhodnotili rok 2015. Boli medzi nimi veru aj smutné údaje, ktoré hovorili o odchode - teda smrti niektorých členov. Ich pamiatku sme si uctili minútou ticha. Ale boli aj príjemné údaje a to o nových členoch, ktorí do tejto organizácie vstúpili dobrovoľne a s nadšením. Po príhovoroch sa konala diskusia, v ktorej sa dozvedeli členovia nové možnosti, ktoré môžu využívať aj ako seniori, ale aj ako rodiny. Preto im aj ja odporúčam aby sa zúčastňovali aj na akciách, ktoré poriadajú organizácie, aj okresná organizácia JDS, a nech podporia túto dobrú vec, nech sa stretávajú a tvoria dobré spoločenstvo. Na niektorých som sa osobne zúčastnil, veľmi rád. A na záver bol prichystaný chutný obed, koláč a občerstvenie. Je radosť prísť medzi tak dobré zohratý tím ľudí, dobré spoločenstvo. Ďakujem vedeniu JDS a Klubu dôchodcov v Čiernej Lehote za pozvanie. Michal Terrai |
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.