Vo štvrtok 10.3.2016 podvečer členky MO MS privítali v Klube dôchodcov dievčatá z Čiernej Lehoty. V tvorivých dielňach si tentoraz deti vyrábali handrové bábiky s podobou Moreny. Veselá vrava a hlavne elán vytvoriť si niečo, čo tu dávno nebolo, nakazil aj nás dospelých. My sme si tiež zhotovili Morenu, po lehotsky strigu. Naša členka Libuša Fašková bolo vo svojom živle a spolu s ostatnými, ktoré sa práve nevenovali dievčatám, zhotovili hneď dve strigy ( čo keby jedna odletela ...) Dievčatá zhotovili 12 bábik, mali z nich veľkú radosť a chceli sa svojou prácou pochváliť. Preto MO MS dohodol s Klubom dôchodcov a Jednotou dôchodcov, ktorí mali 11.3,2016 výročné členské schôdze spojené s oslavami MDŽ, že urobíme z týchto prác výstavku.
Tak sa bábiky ocitli v kultúrnom dome a prítomní dôchodcovia nielen z Čiernej Lehoty ale aj z okolitých obcí si ich mohli pozrieť a skonštatovať, že dievčatá sú veru šikovné. Veď majú byť po kom, lebo dôchodkyne v Lehote sú nielen šikovné ale stále aktívne. Šesť žien, ktoré sú členkami Klubu dôchodcov, sú aktívnymi členkami MO MS a FSk Lehoťanka. S dovolením predsedníčky KD a JDS pani Márie Jakobejovej trochu priblížim aj činnosť našich dôchodcom. Sú aktívni, zhodnotený program za minulý rok bol bohatý a pripravovaný na tento rok za aktivitami nezaostáva. Členky výboru na členskú schôdzu vyzdobili stoly, navarili chutné jedlo, zabezpečili prípitok či dezert, popoludnie im spestrili programom deti z miestnej Materskej škôlky a Základnej školy zo Slavošoviec a aj hostia z KD zo Slavošoviec – no fajn. Za zmienku tiež stoja darčeky - každý jeden z prítomných si na stole našiel krásnu papierovú labuť, Táto vypiplaná krása vyšla z rúk pani Mgr. Marcely Falatovej. A ako bonus na výzdobu k tomu košíky, veľkonočné vajíčka, vázy. Prítomní mohli obdivovať aj veľkonočné vajíčka, zhotovené technikou tzv. falošný patchwork, z dielne pani Valérie Valkovej. Dôchodcovia veru mohli mať z tohto podujatia nielen dobrý pocit ale byť aj spokojní, nech sa im takto ak nie lepšie darí aj do budúcna.
No a teraz sľúbená nedeľa. O 14,00 hodine na hornom konci dediny pripravený sprievod, Morena, spev vyjadrujúci túžbu po skončení vlády zimy, nastupujúcich teplých slnečných dňoch a prosperite nastávajúcej jari a leta:
"Ta nesemo, ta nesemo tú klétu zimu, prinesemo, prinesemo to novia leto, zelený háj kraviškám daj,aby náš richtár sto synó mal a každé nám jednoho dal ...."
Sprievod prešiel celou dedinou, dievčatá sa svojej úlohy zhostili naozaj výborne. Niektorí obyvatelia sa k sprievodu aj pridali, mnohí členov sprievodu pohostili alebo vopchali do košíčka nejakú tú malú výslužku, len tak, aby sa nepovedalo. Mnohým pamätníkom vypadla aj slzička pri spomienke na ich detstvo, kedy takéto akcie boli každú jar a bolo veselo. Našu strigu sme za bohatej účasti obyvateľov pri potoku zapálili, palicami vyplatili za jej „dobré“ služby a poslali po vode preč, aby šla do budúcej zimy kraľovať tak, kde sa na ňu čakajú. My sa už tešíme na krásne jarné dni a teplé leto.
Zapísala: Darina Figúrová
Foto: Michal Terrai
| POZNÁMKA K SCHôDZI SENIOROV: Aj tento rok som sa zúčastnil hodnotiacej schôdze ZO JDS a Klubu dôchodcov v Čierne Lehote. Ďakujem za pozvanie a za to, že som mohol v spoločnosti našich seniorov pobudnúť a porozprávať sa s nimi. Bolo to opäť výborne pripravené stretnutie aj po organizačnej stránke. Z okresnej organizácii JDS boli delegované pani Dravecká a pani Kilíková, tiež boli prítomní starostka obce Ing. Iveta Potočná, a poslanci obecného zastupiteľstva pani Ing. Darina Figúrová a pán Ladislav Skokan Ladislav a ja. Úvodom boli prečítané správy, ktoré boli pripravené na úrovni a zhodnotili rok 2015. Boli medzi nimi veru aj smutné údaje, ktoré hovorili o odchode - teda smrti niektorých členov. Ich pamiatku sme si uctili minútou ticha. Ale boli aj príjemné údaje a to o nových členoch, ktorí do tejto organizácie vstúpili dobrovoľne a s nadšením. Po príhovoroch sa konala diskusia, v ktorej sa dozvedeli členovia nové možnosti, ktoré môžu využívať aj ako seniori, ale aj ako rodiny. Preto im aj ja odporúčam aby sa zúčastňovali aj na akciách, ktoré poriadajú organizácie, aj okresná organizácia JDS, a nech podporia túto dobrú vec, nech sa stretávajú a tvoria dobré spoločenstvo. Na niektorých som sa osobne zúčastnil, veľmi rád. A na záver bol prichystaný chutný obed, koláč a občerstvenie. Je radosť prísť medzi tak dobré zohratý tím ľudí, dobré spoločenstvo. Ďakujem vedeniu JDS a Klubu dôchodcov v Čiernej Lehote za pozvanie. Michal Terrai |
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.