Čepiec mladuche zakladala zvyčajne jej krstná matka. Premenu symbolizovala aj zmena svadobného odevu. Mladucha mala spočiatku klásť odpor (skrývala sa, zhadzovala čepiec). Sprievodné magické úkony mali zabezpečiť plodnosť (chlapec kladený do jej lona), ľahký pôrod (sedenie na vedre s vodou), prosperitu (chlieb, koláč, peniaze položené do lona). Čepčenie sprevádzal spev obradových svadobných piesní s motívmi rozlúčky, ale aj erotických piesní o manželskom živote. Za čepčenie boli ženy odmenené pohostením, peniazmi od ženícha. Zachovávalo sa aj v časoch, keď čepce zanikli (nahradila ich šatka). Aj v súčasnosti patrí čepčenie v rôzne zmenených podobách k najrozšírenejším svadobným obyčajom. V Gemeri a Malohonte vyvrcholením svadby bolo skladanie venca nevesty a následné čepčenie, ktoré bývalo o polnoci. Pôvodné čepčenie – založenie znaku vydatej ženy – nasledovalo logicky až po svadobnej noci, teda na druhý deň po sobáši. Od 20. rokov 20. storočia na zavitie brali nevestu do susedného domu alebo do komory. Nevesta sa pred tým skrývala a ženy, resp. ženích ju musel hľadať. Pri čepčení boli prítomné len ženy a družba. V Muránskej Zdychave jej družba rozpletal vrkoč. V Rejdovej jej vystrihali vlasy uprostred hlavy a dávali dievkam, aby mali na pletki. Obradnej situácii čepčenia sa prikladal magický význam pre budúci život nevesty. Preto sedela (v Muránskej Zdychave) na koši voňare, zakrytom múčnym vrecom, aby mala dostatok múky. Založenie šepca, neskôr šatky mali na starosti vydaté ženy. Na zavitie prichádzali aj ženy z domu nevesty, priniesli koláč a ten delili po zavití nevesty. Súčasťou čepčenia bolo aj prezlečenie nevesty zo sobášneho do iného čierneho odevu, táto farba sa chápala ako znak smútku za skončenou slobodou. Mladému ženíchovi neukázali nevestu hneď, ale najprv ju skryli, zhasli svetlo a on si ju musel potme hľadať. Zavitú nevestu predviedli pred svadobčanov. Čepčenie nevesty sa na Gemeri zachováva už len zriedka, a preto sme my Dievky z Gemera, konkrétne z Revúcej, započali prachom zapadnutú tradíciu u nás v Gemerskej doline. Ak ešte sú nevesty, ktoré by rady udržiavali naše krásne tradície, neváhajte nás kontaktovať na fb stránke: Z dievky ženou – Čepčenie na Gemeri alebo na e:mailovej adrese . Sme ochotné vycestovať aj do susedných regiónov a urobiť tak radosť budúcim ženám.
Text: Mgr. Petra Oravcová
Foto: Dušan Petro
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.