Valaské hody, nazývané mitrovanie, sa viažu k 26. októbru, na svätého Demetera alebo Mitra. Ide o starý zvyk spojený s ukončením pastierskej sezóny, kedy sa bačovia a valasi vracali do dedín vo sviatočných šatách a v kostole obetovali syr a oštiepky. Potom nasledovalo vyúčtovanie sa s majiteľmi oviec a spoločná hostina, ktorej neodmysliteľnou súčasťou bola hudba, tanec a spev. Podobne to prebiehalo aj v sobotu 21.10. na Salaši pod Maginhradom vo Veľkých Teriakovciach.
Ukážky prác na salaši
Význam pastierstva a všestranné využitie oviec priblížili návštevníkom ukážky strihania oviec, spracovania ich mlieka v podobe syra, bryndze, pareníc či žinčice, ako aj ukážka spriadania ovčej vlny. V rámci súťaže vo varení baraních špecialít prebiehala ukážka spracovania a neskôr aj ochutnávka jahňacieho mäsa na rôzne spôsoby. Novinkou bola škola varenia v podaní talianskeho kuchára, ktorý pripravoval jahňacie ražniči priamo pred očami divákov. Súčasťou dopoludňajšieho programu bola aj výstava plemenných oviec a kôz či súťaže v pílení dreva a pití žinčice.
Remeselný a farmársky jarmok
S pastierstvom súviseli aj ďalšie remeslá ako napríklad výroba dreveného bačovského riadu, pletenie pastierskych bičov či výroba pastierskych káps. Okrem nich boli na jarmoku zastúpené aj ďalšie remeselné výrobky, včelárske produkty, mliečne i mäsové výrobky.
Pastierstvo v rozprávke
V neďalekom vodnom mlyne sa udomácnila dvojica veselých valachov Maťko a Kubko zo známej slovenskej rozprávky Pásli ovce valasi, ktorú si mohli malí aj veľkí návštevníci pripomenúť formou premietania alebo prostredníctvom výstavy. V nej mohli vidieť predmety súvisiace s pastierstvom tak, ako boli zobrazené v rozprávke i tak, ako vyzerajú v skutočnosti.
Špeciality z baraniny
Na svoje si prišli aj milovníci tradičného i netradičného jedla z baraniny. Porota hodnotila nielen vzhľad, chuť, vôňu a konzistenciu, ale aj servírovanie jedla. Spomedzi šiestich súťažných družstiev cenu kuchára získalo družstvo MIGI TEAM, ktoré pripravilo baraní guľáš s fazuľou v bochníku. Cenu za tradičnú špecialitu získal Mikroregión Rimava a Rimavica za varenú baraninu a cenu za netradičnú špecialitu si odnieslo družstvo ZRPŠ, ktoré pripravilo španielsku paellu.
Okrem toho si mohli návštevníci pochutnať na pečenom baranovi na ražni.
Už je Mitra aj po Mitre...
Takmer na každom kroku bolo možné vidieť a počuť hudbu, tance a piesne valaskej kultúry. Pódium pri Pastierni patrilo v poobedňajších hodinách malým tanečníkom z detských folklórnych súborov Lieskovček a Podkovička z Rimavskej Soboty, ale aj folklórnym súborom Rimavan z Rimavskej Soboty a Vepor z Klenovca. Pastiersku náladu navodili aj fujaristi a heligonkári z rôznych kútov regiónu Gemer-Malohont, Mužská spevácka skupina Dubina z Rožňavy a Mužská spevácka skupina FS Vepor z Klenovca, ktorí sa predstavili aj v hlavnom programe. O nezabudnuteľný zážitok sa postaral aj Folklórny súbor Očovan z Očovej. Bodku za programom dali partie bačov a valachov prichádzajúce na pódium, kde sa symbolicky vyúčtovali s majiteľom oviec a fakľovým sprievodom spoločne vyprevadili návštevníkov podujatia.
Celým programom sprevádzal Marián Čupka a jednotlivé časti programu dopĺňal salvami z historických zbraní Hornoliptovský kurucký regiment.
Poďakovanie
Aj napriek nepriazni počasia sa nám vďaka dvom stovkám účinkujúcich a remeselníkov podarilo priblížiť návštevníkom podujatia význam ovčiarstva ako špecifickej súčasti tradičnej ľudovej kultúry a zvyky s ním spojené.
O prípravu a priebeh podujatia sa staralo viac ako 30 dobrovoľníkov z rôznych obcí a miest nášho regiónu, ktorým ďakujeme za ich ochotu, čas a pomoc pri zachovávaní tradícií a šírení dobrého mena regiónu.
Organizátormi podujatia boli Miestna akčná skupina MALOHONT, Salaš pod Maginhradom Veľké Teriakovce a Gemersko-malohontské osvetové stredisko v Rimavskej Sobote. Odborným garantom podujatia bola Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, Banskobystrický samosprávny kraj a obec Veľké Teriakovce.
Ing. Miroslava Vargová
Fotografie: Peter Poboček
(Zdroj: http://malohont.sk)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.