Spoznať knihu v jej každej podobe, zistiť čo v nej všetko nájdeme, ako s ňou šetrne zaobchádzať a kde ju v našej knižnici nájdu, si poľahky dokázali zapamätať. V mnohom pomohli novo nakúpené knihy, ktoré deťom umožnili spoznať knihu v mnohorakej podobe. Kniha, v ktorej sa po navlhčení objaví obrázok a farebne rozlíši, zožala úspech – každý si to chcel vyskúšať. Veľmi sa deťom páčili maňuškové a zvukovo-hudobné knihy – aj vážnej hudby, no nezaostávali ani rozprávkové knihy bohato ilustrované. Počúvanie príbehu z knihy a z úst tety knihovníčky sa vždy ráta. Boli to milé stretnutia, na ktoré sa vždy veľmi tešíme.
Žiaci tunajšej základnej školy tiež navštívili obecnú knižnicu. Vystriedali sa temer všetky ročníky. Ako ináč, i tu nové knihy boli veľkým lákadlom. Zvlášť náučná literatúra mládežnícka je pre ne nesmierne zaujímavá. Nie čudo, veď fantastické vynálezy Leonarda da Vinciho s originálnymi kresbami a rozkladacími stranami, či spoznanie 20 výnimočných chlapcov, objaviteľov, ktorí zmenili svet, alebo nové poznatky o Slovenku, ako i čítať o staroveku, zaujmú aj dospelého čitateľa. Nedalo nám zistiť, ako by dokázali v krátkom čase pripraviť divadelné predstavenie pre svojich spolužiakov za pomoci maňušiek podľa rozprávkových kníh. Po ruke mali dve takého knihy (leporelá), niekoľko rekvizít a svoj um. Predstavenia sa páčili, divadelníci boli spokojní a my ostatní sme boli aj zaskočení, ako dnešné deti dokážu improvizovať a nenechajú nič na náhode – možno by bolo občas aj vhodné si z nich vziať príklad. Príjemným spestrením bolo zastavenie sa pri novej knihe Peter Nagy pre deti s ilustráciami Zuzany Smatanovej a so známymi pesničkami, kde sme si aj zaspievali, ba čo viac, aj zatancovali. Bolo i mnoho smiechu, ale i vážnych zamyslení sa nad knihou a o jej význame pre ne.
Osobitnú skupinu tvorili žiaci školského klubu detí. Tu sú žiaci už po vyčerpávajúcom vyučovaní menej pozorné, a tak sme v priebehu stretnutia volili uvoľnenejšiu atmosféru. Na „povedačky“ o knihách sme mali viac času, ale i žiakov viac ako bežne v triedach. Obsadili sme každé oddelenie knižnice. V každej sa niečo dialo a opäť ich zaujali aj knižné novinky. Nebolo možné ich vynechať, každá bola pre nich niečím zaujímavá. Boli to pekné odpoludnia s knihou v ruke so žiakmi ŠKD dvoch tried tunajšej základnej školy. Ďakujeme.
Dozvedieť sa o knihách a zistiť, ktoré pribudli tohto roku do knižnice prišli žiaci špeciálnych tried tunajšej základnej školy. Žiaci si vyžadujú viac pozornosti a mnohému sa dokážu naučiť možno aj vďaka zaujímavejšiemu podaniu informácií. I keď sme sa zamerali na menej podaných informácií, ale formou krížoviek to bolo pre ne v mnohom zaujímavejšie a prijateľnejšie. Takto sa dozvedeli viac o knižnici a knihách. Knižné novinky sme samozrejme nevynechali a zahrali sme sa na knihovníkov, jednoducho sme si vymenili úlohy a počúvali sme žiakov, ktorú knihu z nových, by ponúkli svojim spolužiakom a samozrejme – prečo. Oplatilo sa.

V našej knižnici sa venujeme aj individuálnej informačnej výchove, a to vždy pre individuálnych záujemcov. Najviac to využívajú dôchodcovia a mamičky s deťmi a starí rodičia s vnúčatami pri ich prvej návšteve našej knižnice. To vždy knihovníka poteší. Posúvame slová jednej mamičky, ktorá nám napísala: "Je krásny pocit navštíviť knižnicu v Gemerskej Polome, pretože okrem príjemnej atmosféry a množstvu zaujímavých knižiek, nás stále privíta usmiata a milá pani knihovníčka – teta Danka. Dokáže nám skvele poradiť a odporučiť knihu. Tentoraz sme si vypožičali hlavne našich autorov. Rada by som sa podelila s dojmami svojich detí, ako aj s mojimi a možno sa do našej knižnice predsa len rozbehnete aj VY s VAŠIMI RATOLESŤAMI – o d p o r ú č a m."
Všetkým čitateľom a používateľom, ktorí navštevujú našu knižnicu srdečne ĎAKUJEM,
vaša knihovníčka – dc.































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.