Ako prvú sme si vybrali veľmi zaujímavú knihu: Moja prvá cesta okolo sveta. Previedla nás slnečnou sústavou, rôznymi kontinentmi a zároveň sme sa dozvedeli, aké zvieratká žijú na jednotlivých kontinentoch. Po roztvorení leporela sme z neho získali glóbus. Vďaka tejto knihe sme spoznali svet plný zaujímavostí a dobrodružstiev. 
Naše dobrodružstvo sa začalo rozprávkovou knihou: Miška a jej malí pacienti od autorky Aniela Cholewinska–Szkolíková, ktorú nám prečítala pani učiteľka. Hlavnou hrdinkou krásne ilustrovanej knihy bola Miška. Miška, malé dievčatko, ktorej pred pár rokmi jej ocko postavil v konároch starej lipy malý drevený domček. No nebol to len taký obyčajný domček na hranie. Kdeže! Miška tam vedie veterinárnu kliniku, kde pomáhala chorým a zraneným zvieratkám. Pomáha tam vtáčikom, veveričkám, ježkom a všetkým, ktorí jej pomoc potrebujú. Ale psst! Je to jej tajomstvo. Vie o ňom len dedko Tibor, ktorý je sám veterinár. Na to, aby stíhala pomáhať toľkým zvieratkám, má pomocníka a to malého psíka Popíka. Stretáva sa s rôznymi zvieratkami a ich rôznymi osudmi. Vďaka tejto knižke sme sa naučili aké je dôležité pomáhať ľudom, ktorí potrebujú pomoc.
V ďalšej knihe s názvom: Škriatkovia Sem, Mes a Ja od autorky Nikola Lock sa opäť stretávame s dievčatkom, ale už je to desaťročná školáčka Karolínka. Karolínke sa dejú čudné veci. O jej priazeň sa bijú dvaja škriatkovia Sem a Mes. Jeden vraví áno a druhý bude tvrdiť, že nie. Veľmi sa nám páčil úryvok s výberom zmrzliny, ktorá chutí lepšie či mimoňová alebo jahodová. Karolínka si zvolila jahodovú, pretože mimoňová je umelá a plná žltého prášku. Veľmi sme sa zasmiali nad príbehmi škriatkov, ktorí sa večne len dohovárali.
Sem-tam sme aj my takí, ako tí dvaja škriatkovia, keď sa škriepime a nevieme sa dohodnúť. Ale na jednom sa vždy zhodneme, a to, že rozprávkový svet je krásny, či ho už poznáme z čítania, alebo pozeraním rozprávok z televízie. Jednu takú knihu, ktorú poznáme práve z televíznych seriálov sme mali vypožičanú, volala sa: Vitajte v údolí Muminovcov. Hlavný predstaviteľ Mumitrollol nám predstavil svoju rodinu, kamarátov a ich vlastnosti. Dozvedeli sme sa o jeho rodine, histórii, domove, cestách, napr. o námorníckej ceste, ceste k sopke... Hlavný hrdina si veľmi váži svoju rodinu a priateľstvo. Veľmi nám utkvela v našich malých hlávkach myšlienka: ,,Och, Mumintroll, mám ťa rada takého, aký si!“ Presne touto myšlienkou by sme sa mali nechať viesť aj v bežnom živote.
Rozprávkový svet je veľký, a tak nás ďalšia kniha zaviedla až ku príbehom o Cifruše Lupienke a jej kamarátoch (autori: Radomír Socha, Zdeňka Študlárová). Cifruša Lupienka nám priblížila zaujímavý život hmyzu cez jej dobrodružstvá s kamarátmi – cifrušky, Sosaľka, Bela, Žltuška, lúčneho koníka Hopsíka, cvrčka Fidliho a mnohých iných drobných obyvateľov krásnej prírody.
Príbehy sa nám veľmi páčili, čítala nám ich pani učiteľka nielen pred spaním, ale aj počas dňa, alebo keď sme čakali na mamky, kým pre nás prídu.
Teraz si všetci zatvorte oči a predstavte si starú mačaciu dámu. Mačaciu dámu? Áno, mačaciu dámu Lízu, ktorá bola hlavnou hrdinkou našej knihy: Líza, mačka z Trojice od Jána Uličianskeho. Bola to taká neobyčajne obyčajná mačka. Rozhodla sa bývať sama na chalupe. Chalupa leží v samom srdci starobylého mestečka Banská Štiavnica, blízko Námestia Svätej Trojice. Práve tu Líza zažije množstvo dobrodružstiev – ako mačka akrobatka spadne do jazierka, bude zlodejkou a psst..., viac Vám už neprezradíme. Keď sa chcete dozvedieť viac o našej nezbednici mačke Líze, tak hor sa rýchlo do knižnice.
Mgr. Rozália Farkašová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.