Ako prvú sme si vybrali veľmi zaujímavú knihu: Moja prvá cesta okolo sveta. Previedla nás slnečnou sústavou, rôznymi kontinentmi a zároveň sme sa dozvedeli, aké zvieratká žijú na jednotlivých kontinentoch. Po roztvorení leporela sme z neho získali glóbus. Vďaka tejto knihe sme spoznali svet plný zaujímavostí a dobrodružstiev. 
Naše dobrodružstvo sa začalo rozprávkovou knihou: Miška a jej malí pacienti od autorky Aniela Cholewinska–Szkolíková, ktorú nám prečítala pani učiteľka. Hlavnou hrdinkou krásne ilustrovanej knihy bola Miška. Miška, malé dievčatko, ktorej pred pár rokmi jej ocko postavil v konároch starej lipy malý drevený domček. No nebol to len taký obyčajný domček na hranie. Kdeže! Miška tam vedie veterinárnu kliniku, kde pomáhala chorým a zraneným zvieratkám. Pomáha tam vtáčikom, veveričkám, ježkom a všetkým, ktorí jej pomoc potrebujú. Ale psst! Je to jej tajomstvo. Vie o ňom len dedko Tibor, ktorý je sám veterinár. Na to, aby stíhala pomáhať toľkým zvieratkám, má pomocníka a to malého psíka Popíka. Stretáva sa s rôznymi zvieratkami a ich rôznymi osudmi. Vďaka tejto knižke sme sa naučili aké je dôležité pomáhať ľudom, ktorí potrebujú pomoc.
V ďalšej knihe s názvom: Škriatkovia Sem, Mes a Ja od autorky Nikola Lock sa opäť stretávame s dievčatkom, ale už je to desaťročná školáčka Karolínka. Karolínke sa dejú čudné veci. O jej priazeň sa bijú dvaja škriatkovia Sem a Mes. Jeden vraví áno a druhý bude tvrdiť, že nie. Veľmi sa nám páčil úryvok s výberom zmrzliny, ktorá chutí lepšie či mimoňová alebo jahodová. Karolínka si zvolila jahodovú, pretože mimoňová je umelá a plná žltého prášku. Veľmi sme sa zasmiali nad príbehmi škriatkov, ktorí sa večne len dohovárali.


Sem-tam sme aj my takí, ako tí dvaja škriatkovia, keď sa škriepime a nevieme sa dohodnúť. Ale na jednom sa vždy zhodneme, a to, že rozprávkový svet je krásny, či ho už poznáme z čítania, alebo pozeraním rozprávok z televízie. Jednu takú knihu, ktorú poznáme práve z televíznych seriálov sme mali vypožičanú, volala sa: Vitajte v údolí Muminovcov. Hlavný predstaviteľ Mumitrollol nám predstavil svoju rodinu, kamarátov a ich vlastnosti. Dozvedeli sme sa o jeho rodine, histórii, domove, cestách, napr. o námorníckej ceste, ceste k sopke... Hlavný hrdina si veľmi váži svoju rodinu a priateľstvo. Veľmi nám utkvela v našich malých hlávkach myšlienka: ,,Och, Mumintroll, mám ťa rada takého, aký si!“ Presne touto myšlienkou by sme sa mali nechať viesť aj v bežnom živote.
Rozprávkový svet je veľký, a tak nás ďalšia kniha zaviedla až ku príbehom o Cifruše Lupienke a jej kamarátoch (autori: Radomír Socha, Zdeňka Študlárová). Cifruša Lupienka nám priblížila zaujímavý život hmyzu cez jej dobrodružstvá s kamarátmi – cifrušky, Sosaľka, Bela, Žltuška, lúčneho koníka Hopsíka, cvrčka Fidliho a mnohých iných drobných obyvateľov krásnej prírody.
Príbehy sa nám veľmi páčili, čítala nám ich pani učiteľka nielen pred spaním, ale aj počas dňa, alebo keď sme čakali na mamky, kým pre nás prídu.
Teraz si všetci zatvorte oči a predstavte si starú mačaciu dámu. Mačaciu dámu? Áno, mačaciu dámu Lízu, ktorá bola hlavnou hrdinkou našej knihy: Líza, mačka z Trojice od Jána Uličianskeho. Bola to taká neobyčajne obyčajná mačka. Rozhodla sa bývať sama na chalupe. Chalupa leží v samom srdci starobylého mestečka Banská Štiavnica, blízko Námestia Svätej Trojice. Práve tu Líza zažije množstvo dobrodružstiev – ako mačka akrobatka spadne do jazierka, bude zlodejkou a psst..., viac Vám už neprezradíme. Keď sa chcete dozvedieť viac o našej nezbednici mačke Líze, tak hor sa rýchlo do knižnice.
Mgr. Rozália Farkašová




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.