V Gemeri bol veliteľom vojska kuruckého gróf Forgács, ktorý v moci držal všetky na Rimave a Šajave ležiace zámky. Jurko Lipoviansky pospiechal k nemu s listami, ktoré mu Ocskay doručil. Forgács považovaný bol za najoddanejšieho prívrženca Rákóciho. A ako veľmi sa svet mýlil!
„Tak ste pri Leopoldove zasa dostali výprask,“ usmial sa Forgács, keď mu Lipoviansky svoje listiny odovzdal.
„Dánske, dobre cvičené vojsko rozhodlo víťazstvo na stránku labancov,“ odpovedal až po uši začervenajúci sa Lipoviansky.
„Tak je to,“ rozhorlil sa Forgács, „keď medzi kurucmi sú samí advokáti vyššími dôstojníkmi!“
Lipoviansky neodpovedal.
„A to naše vojsko,“ vtipkoval Forgács, „je bez obuvi, bez riadneho platu. Či to nie je radosť, ošarpané a bosé mužstvo viesť do boja?“
„Srdnatosť a zaujatosť za slobodu,“ osmelil sa namietnuť Lipoviansky, „nahradí to všetko.“
„Dajsamibože, zaujatosť! Nádej na lúpeže a zbojstvá držia to naše vojsko pohromade. A tí milí tökölyovskí vojaci, to sú mi za hrdinovia! Keď sa pridali k nám, rozprávali o samých hrdinstvách, a teraz len pijú, kradnú a zbíjajú. Či div, že v boji hneď ustupujú. Či ste to i vy neskúsili pri Leopoldove?“
„Žiaľbohu,“ odvetil smutno Lipoviansky; „žiaľbohu, že zemianstvo, z ktorého prevažne záleží naša jazda, nedokazuje potrebnú vytrvalosť v rozhodnom okamžení.“
„A chvastá sa, že každý zeman je rodeným vojakom na koni. I ako zeman hanbí sa pešky bojovať, hovoriac, že len psi a hovädá pešky chodia, hahaha!“ smial sa Forgács.
„Vyznať musím, že u nás pomerne mnoho jazdy a málo pechoty, ktorá je predsa len jadrom vojska.“
„A tá naša pechota roztratená je zväčša po zámkoch a pevnostiach. A bože môj, aké sú to pevnosti; najmä okolo Tisy! Či ste ich videli?“
„Bojoval som na tých stranách.“
„Nuž znáte, čo sú to za pevnosti, z dreva a z blata pevne stavané, hahaha! Dubové koly zabité do zeme, vŕbovým dvojitým plotom poprepletané, blatom so sečkou rozrobeným omazané, tieto pevnosti majú odolať delovým guľám labancov?“
Tieto posmešky Forgácsove veľmi nemilý dojem urobili na Lipovianskeho.
Akonáhle Jurko do Šariša došiel, doletel chýr, že Rákóci dal Forgácsa chytiť a na Krásnu Hôrku odviesť, lebo vraj dostali sa mu do rúk dostatočné dôkazy jeho nevernosti. Keď bol neskôr Forgács na Spišskom zámku väznený, pošťastilo sa mu zo zámockých hradieb sa spustiť, avšak vytknúc si nohu, bol lapený a v pevnej väzbe držaný. Podobný osud zastihol i iných neverných vodcov kuruckých.V Šariši našiel Lipoviansky budúcu družku života svojho Julku v smutnom postavení, ako i jej priateľku Aničku, snúbenicu Raslavického. Obe devy, počujúc smutné chýry o porážkach kurucov, trápili sa tak, že nebezpečne ochoreli. Anička ešte posiaľ pútaná bola k lôžku, kdežto Julka nebezpečnú horúčku už prestála. Obe priateľky zhovárali sa o milencoch svojich, o ktorých chýr išiel, že pri Leopoldove padli.
„Ach, Juliška moja,“ vzdychla si na lôžku ležiaca Anička, „ja to neprežijem. Znáš, drahá, čo sme stratili. Celý život náš je otrávený. Oj, nešťastná vojna, kto napraví, čos’ zničila?!“
„Netrať ducha, ľúba Anička. Boh je dobrotivý, zhynúť nám nedá, keď sme už toľko pretrpeli. Naši drahí žijú, to mi hovorí srdce moje.“
„A neklame ťa, drahá,“ zvolal vo dverách zjavivší sa Lipoviansky.
Devy skameneli od radosti.
Aničkine bledé líca polial nádych rumenca. Julka skočila Lipovianskemu v ústrety.
„Bože môj, vyslyšals’ ma!“ volala bez seba a slza radosti perlila sa v jej krásnych očiach.
Lipoviansky pristúpil bližšie i pojal trasúcu sa radosťou devu za útlu bielu rúčku.
„Boh vás poteš, drahé, žijú vaši priatelia!“
„Ale teraz už, Jurko môj,“ chytila ho deva za obe ruky, „neopustíš svoju Julku, ktorá ťa toľko ráz oplakávala, ktorej duch čo strážny anjel nad tebou sa vždy vznášal, keď v divokom boji smrť ti zo všetkých strán hrozila. Všakver’, drahý, viac mi už neodídeš. Dosť si už slúžil vlasti a ver mi, škoda ťa medzi kurucmi!“
„Duša moja,“ riekol nežne Lipoviansky, „môj život náleží národu, vlasti a tebe, vyvolená môjho srdca! No, ačkoľvek si mi drahá, takže by bez teba žiť nemohol, povinnosť oproti národu a vlasti mi je svätá, a to najmä teraz, keď národ a vlasť potrebujú svojich synov. I znám, že uznáš, duša moja, akou zradou by to bolo, keby sa ja v rozhodnom okamžení od svojej povinnosti utiahol. Áno, viem, že bys’ ani ty takého muža nikdy nemohla si vážiť, ktorý by bol zradcom, podliakom!“I pohladil jej vysoké, vyjasnené čelo.
I obrátil sa k nemocnej Aničke, i rozprával jej obšírne, kde a ako bol jej milý s priateľom ranený, ako oboch odprevadil až do Štiavnice, ako ju milý srdečne pozdravuje, ako ho nezadlho uvidí.
„Zlé mám tušenie,“ vzdychla si smutne Anička, „a moje srdce hovorí mi, že ho viac neuvidím, bárs by, o čo boha prosím, sa i vyliečil. Tušenie moje ma neklame, verte!“
A slzy ju zaliali.
Darmo chlácholil, darmo tešil Jurko. Obe devy boli akousi predtuchou zronené. A keď prišla hodina jeho odchodu, bolo to lúčenie i preňho samého, i pre slziace devy veľmi bolestné.
„Zbohom, drahé moje!“ riekol trochu trasúcim sa hlasom, podávajúc obom devám ruku. „Na skoré videnie. Boh vás poteš i opatruj!“
Obe priateľky ležali si v náručí a usedavo plakali, keď Jurko neistým krokom von dvermi vyšiel. Vysadol na koňa a bôľny vzdych vydral sa mu z mohutných pŕs, keď ho koník preč unášal.
Pôvodné vydanie: Kuruci. Historická povesť. Orol VII, 1876.
Reedícia: TOMÁŠIK, Samo: Ohne na Muráni. Bratislava: Tatran 1971. 548 s.
(Pripravila M.M.)
{jcomments on}
































V meste gemerskom, Rožňave, vydržiaval vojvoda Rákóci so svojím senátom porady o krajinských záležitostiach. I doručený mu bol francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. vlastnoručne písaný list, v ktorom Rákóciho uisťoval, že sa s ním, čo vojvodom Sedmohradska, i napozatým priateliť chce, jeho ale čo panovníka Uhorska uznať nemôže, lebo že Uhri vždy ešte cisára rakúskeho za svojho kráľa uznávajú.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-