neodvislé vyhlásiť; Rákóci ale za lepšie uznal zvolať krajinský snem do Onodu.
V Gemeri bol veliteľom vojska kuruckého gróf Forgács, ktorý v moci držal všetky na Rimave a Šajave ležiace zámky. Jurko Lipoviansky pospiechal k nemu s listami, ktoré mu Ocskay doručil. Forgács považovaný bol za najoddanejšieho prívrženca Rákóciho. A ako veľmi sa svet mýlil!
„Tak ste pri Leopoldove zasa dostali výprask,“ usmial sa Forgács, keď mu Lipoviansky svoje listiny odovzdal.
„Dánske, dobre cvičené vojsko rozhodlo víťazstvo na stránku labancov,“ odpovedal až po uši začervenajúci sa Lipoviansky.
„Tak je to,“ rozhorlil sa Forgács, „keď medzi kurucmi sú samí advokáti vyššími dôstojníkmi!“
Lipoviansky neodpovedal.
„A to naše vojsko,“ vtipkoval Forgács, „je bez obuvi, bez riadneho platu. Či to nie je radosť, ošarpané a bosé mužstvo viesť do boja?“
„Srdnatosť a zaujatosť za slobodu,“ osmelil sa namietnuť Lipoviansky, „nahradí to všetko.“
„Dajsamibože, zaujatosť! Nádej na lúpeže a zbojstvá držia to naše vojsko pohromade. A tí milí tökölyovskí vojaci, to sú mi za hrdinovia! Keď sa pridali k nám, rozprávali o samých hrdinstvách, a teraz len pijú, kradnú a zbíjajú. Či div, že v boji hneď ustupujú. Či ste to i vy neskúsili pri Leopoldove?“
„Žiaľbohu,“ odvetil smutno Lipoviansky; „žiaľbohu, že zemianstvo, z ktorého prevažne záleží naša jazda, nedokazuje potrebnú vytrvalosť v rozhodnom okamžení.“
„A chvastá sa, že každý zeman je rodeným vojakom na koni. I ako zeman hanbí sa pešky bojovať, hovoriac, že len psi a hovädá pešky chodia, hahaha!“ smial sa Forgács.
„Vyznať musím, že u nás pomerne mnoho jazdy a málo pechoty, ktorá je predsa len jadrom vojska.“
„A tá naša pechota roztratená je zväčša po zámkoch a pevnostiach. A bože môj, aké sú to pevnosti; najmä okolo Tisy! Či ste ich videli?“
„Bojoval som na tých stranách.“
„Nuž znáte, čo sú to za pevnosti, z dreva a z blata pevne stavané, hahaha! Dubové koly zabité do zeme, vŕbovým dvojitým plotom poprepletané, blatom so sečkou rozrobeným omazané, tieto pevnosti majú odolať delovým guľám labancov?“
Tieto posmešky Forgácsove veľmi nemilý dojem urobili na Lipovianskeho.
Akonáhle Jurko do Šariša došiel, doletel chýr, že Rákóci dal Forgácsa chytiť a na Krásnu Hôrku odviesť, lebo vraj dostali sa mu do rúk dostatočné dôkazy jeho nevernosti. Keď bol neskôr Forgács na Spišskom zámku väznený, pošťastilo sa mu zo zámockých hradieb sa spustiť, avšak vytknúc si nohu, bol lapený a v pevnej väzbe držaný. Podobný osud zastihol i iných neverných vodcov kuruckých.
V Šariši našiel Lipoviansky budúcu družku života svojho Julku v smutnom postavení, ako i jej priateľku Aničku, snúbenicu Raslavického. Obe devy, počujúc smutné chýry o porážkach kurucov, trápili sa tak, že nebezpečne ochoreli. Anička ešte posiaľ pútaná bola k lôžku, kdežto Julka nebezpečnú horúčku už prestála. Obe priateľky zhovárali sa o milencoch svojich, o ktorých chýr išiel, že pri Leopoldove padli.
„Ach, Juliška moja,“ vzdychla si na lôžku ležiaca Anička, „ja to neprežijem. Znáš, drahá, čo sme stratili. Celý život náš je otrávený. Oj, nešťastná vojna, kto napraví, čos’ zničila?!“
„Netrať ducha, ľúba Anička. Boh je dobrotivý, zhynúť nám nedá, keď sme už toľko pretrpeli. Naši drahí žijú, to mi hovorí srdce moje.“
„A neklame ťa, drahá,“ zvolal vo dverách zjavivší sa Lipoviansky.
Devy skameneli od radosti.
Aničkine bledé líca polial nádych rumenca. Julka skočila Lipovianskemu v ústrety.
„Bože môj, vyslyšals’ ma!“ volala bez seba a slza radosti perlila sa v jej krásnych očiach.
Lipoviansky pristúpil bližšie i pojal trasúcu sa radosťou devu za útlu bielu rúčku.
„Boh vás poteš, drahé, žijú vaši priatelia!“
„Ale teraz už, Jurko môj,“ chytila ho deva za obe ruky, „neopustíš svoju Julku, ktorá ťa toľko ráz oplakávala, ktorej duch čo strážny anjel nad tebou sa vždy vznášal, keď v divokom boji smrť ti zo všetkých strán hrozila. Všakver’, drahý, viac mi už neodídeš. Dosť si už slúžil vlasti a ver mi, škoda ťa medzi kurucmi!“
„Duša moja,“ riekol nežne Lipoviansky, „môj život náleží národu, vlasti a tebe, vyvolená môjho srdca! No, ačkoľvek si mi drahá, takže by bez teba žiť nemohol, povinnosť oproti národu a vlasti mi je svätá, a to najmä teraz, keď národ a vlasť potrebujú svojich synov. I znám, že uznáš, duša moja, akou zradou by to bolo, keby sa ja v rozhodnom okamžení od svojej povinnosti utiahol. Áno, viem, že bys’ ani ty takého muža nikdy nemohla si vážiť, ktorý by bol zradcom, podliakom!“
I pohladil jej vysoké, vyjasnené čelo.
I obrátil sa k nemocnej Aničke, i rozprával jej obšírne, kde a ako bol jej milý s priateľom ranený, ako oboch odprevadil až do Štiavnice, ako ju milý srdečne pozdravuje, ako ho nezadlho uvidí.
„Zlé mám tušenie,“ vzdychla si smutne Anička, „a moje srdce hovorí mi, že ho viac neuvidím, bárs by, o čo boha prosím, sa i vyliečil. Tušenie moje ma neklame, verte!“
A slzy ju zaliali.
Darmo chlácholil, darmo tešil Jurko. Obe devy boli akousi predtuchou zronené. A keď prišla hodina jeho odchodu, bolo to lúčenie i preňho samého, i pre slziace devy veľmi bolestné.
„Zbohom, drahé moje!“ riekol trochu trasúcim sa hlasom, podávajúc obom devám ruku. „Na skoré videnie. Boh vás poteš i opatruj!“
Obe priateľky ležali si v náručí a usedavo plakali, keď Jurko neistým krokom von dvermi vyšiel. Vysadol na koňa a bôľny vzdych vydral sa mu z mohutných pŕs, keď ho koník preč unášal. 

Pôvodné vydanie: Kuruci. Historická povesť. Orol VII, 1876.
Reedícia: TOMÁŠIK, Samo: Ohne na Muráni. Bratislava: Tatran 1971. 548 s.
(Pripravila M.M.)

{jcomments on}