V piatok 25. marca 2011 v dopoludňajších hodinách sme v Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave privítali po takmer troch rokoch slovenského prozaika, dramatika, diplomata a politika v jednej osobe, pána Ing. Jozefa Banáša. „Slovenský Dan Brown“, ako ho poniektorí nazvali, sa zastavil v Rožňave, aby prítomným študentom gymnázia a priaznivcom rôznej vekovej kategórie predstavil nielen svoju najnovšiu knihu Kód 9, ale aj tie predchádzajúce.rozhovoru,“ prezradila pracovníčka knižnice.
Ako sám autor spomína, jeho prvé písanie začalo vtedy, keď bol zamestnaný v Chirane Piešťany.
Príbeh z pracovného prostredia dal na papier a jeho vnútro bolo silne presvedčené, že súťaž, ktorú vyhlásila vtedajšia Československá televízia na Slovensku o pôvodný televízny seriál pre mládež a do ktorej ten príbeh poslal, vyhrá. Nielen že vyhral, ale urobili z toho aj televízny scenár. A pri pohľade na hercov zvučných mien, ako Štefan Kvietik, Anton Mrvečka, Martin Gregor, Michal Dočolomanský, či Eva Krížiková, sa mu roztriasli kolená.
V našom rozhovore sme pokračovali ďalej o knihách. Ťažko povedať, ktorá je u autora na poprednom mieste. A tak v krátkosti aspoň o niektorých: V roku 2007 sa na knižnom trhu objavila kniha Idioti v politike. Kto by v nej však hľadal odpoveď na otázku, kto je najväčším idiotom medzi politikmi, odpovede by sa nedopátral. Banáš má na to vysvetlenie: "Byť v tejto knihe považovaný za idiota je vyznamenaním, pretože idioti sú menšina, ktorá sa odlišuje od väčšiny. „Idio“ v gréčtine znamená prvú časť zložených slov s významom odlišný, zvláštny. Idiot je teda človek, ktorý sa odlišuje od väčšiny.“
Ukážka z knihy ktorá vysvetľuje jej podtitul Správa zo študijného pobytu v politike:
" ...pobudol som v politike štyri roky. Takmer. Chýbali tri mesiace. KDH mi môj študijný pobyt skrátilo. Opustilo nás vo vládnej koalícii a bez nich sme si v treťom volebnom období dovládnuť netrúfli. Aj tých štyridsaťpäť mesiacov od októbra 2002 do júna 2006 bol však dostatočný čas na to, aby som pobadal v politike veci, ktoré občania zväčša nezbadajú. Alebo zbadajú, ale tvária sa, že nezbadali. Alebo sa ani netvária...
Horšie však je, ak veci, o ktorých vás chcem informovať, nezbadajú ani tí občania, ktorí sa rozhodli do politiky vstúpiť. Zvyčajne keď také veci zbadajú, je už neskoro. Začína sa dilema - ostať či odísť. Väčšinou ju riešia tak, že sa ostrieľaným politickým harcovníkom prispôsobia. Väčšina to dokáže. Tí, ktorí to nedokážu, skončia v politike ako ja. Rýchlo. Keď som to zistil, rozhodol som sa využiť čas na urputné sledovanie politiky a jej aktérov. Počas celého volebného obdobia som si robil poznámky, sledoval, čo sa v parlamente dialo. Priznávam, že som dokonca niektoré situácie modeloval a čakal, aké budú reakcie politikov. Zvyčajne ma nesklamali. Aby história neostala ukrátená o výsledky mojich pozorovaní, položil som ich na papier..."
Po bestselleri "Idioti v politike" prichádza Jozef Banáš s príbehom, ktorý napísal život.
Kniha so silnými autobiografickými črtami Zóna nadšenia je príbehom o priateľstve slovenského a nemeckého študenta v roku 1968, ako aj o láske mladého Slováka a ukrajinskej študentky. Čitateľ sa stretne s postavami reálneho politického života – Husák, Dubček, Biľak, Brežnev, Honecker, Krenz, Gorbačov, Juščenko, Havel. S väčšinou z nich sa autor aj osobne stretol. V roku 2008 v ankete Knižnej revue získala titul Kniha roka 2008. Je preložená aj do nemčiny, češtiny a momentálne sa prekladá do poľštiny.
Román, ktorý určite zaujme nielen politikov, odborníkov, ale aj širokú verejnosť pod názvom Zastavte Dubčeka! je o najznámejšom česko-slovenskom politikovi moderných dejín. K zhrnutiu životného príbehu Alexandra Dubčeka priviedlo autora zistenie, že dnešná mladá generácia o ňom vie veľmi málo a nemá predstavu o jeho živote. Ako povedal, chce, aby Dubček neodišiel do zabudnutia, ale zostal stále v mysliach a srdciach všetkých ľudí, teda presne tam, kde patrí. Pri písaní mu okrem politikových synov pomáhali svojimi spomienkami na Dubčeka Ladislav Ťažký, Ivan Laluha a mnohí ďalší. Autor čerpal aj z množstva archívnych materiálov nielen z bývalého Československa, ale i Ruska či Nemecka.
Román je rozdelený na tri časti, ktoré podrobne mapujú dôležité udalosti týkajúce sa života Alexandra Dubčeka. Čitateľ sa tu dozvie množstvo nových skutočností z pozadia moskovských rokovaní, ktoré sa udiali po augustových udalostiach v roku 1968, ale i súboja o post prezidenta medzi Dubčekom a Havlom.
Skôr, ako sme sa dostali k jeho najnovšej knihe, o ktorú je veľký záujem, sme sa zastavili ešte pri jednej malej, útlej knižočke plnej poézie s názvom Deň do večnosti. „Nie som básnik i napriek tomu, že mi jedna zbierka vyšla,“ povedal pán Banáš a prezradil nám, že ju najskôr ani nemal v úmysle vydať knižne. Vznikla pri príležitosti 40. výročia zoznámenia sa s manželkou. „Áno, čítate dobre, nepomýlila som sa, nemalo tam byť slovíčko svadby, ale zoznámenia sa,“ pripomína autorka článku. „Viem, že báseň je vec príliš vznešená na to, aby otvorila dvere aj nebásnikovi“, hovorí autor a pokračuje „Zostavil som túto zbierku z rýmov aj nerýmov, ktoré som dlho ukrýval v zákutiach mojej duše aj šuplíkov. Prijmite ich ako nedeľné zastaveníčko, po ktorom sa vrátim do prózy všedného dňa.“ Jedna z týchto básní je aj v jeho najnovšej knihe Kód 9. Ktorá? Tak zistenie je už na Vás, milí čitatelia.
Román Kód 9. Podľa autora je o zbližovaní všetkého dobrého, čo sa vinou historických nedorozumení a nedopatrení ocitlo na opačných, zdanlivo sa vylučujúcich póloch. Je to pútavý príbeh, v ktorom sledujeme dvoch hlavných hrdinov. Michal putuje z Východu na Západ. Z Číny cez Tibet, Nepál, Indiu do Vatikánu v reálnom čase. Oproti nemu putuje zo Západu na Východ druhý hlavný hrdina Ježiš Kristus. Michal plní istú úlohu, ktorú dostal od síl dobra a skladá cestou deväť symbolov, aby sa z nich vytvoril konečný symbol. V knihe ponúka Banáš neraz tvrdé a šokujúce fakty o náboženstvách, najmä o kresťanstve a katolíckom vierovyznaní. Miesta, kde sa román Kód 9 odohráva, Jozef Banáš osobne prešiel (Tibet, Nepál, Indiu) a priznáva, že táto cesta zmenila mnohé jeho názory či vnímanie života.
A čo dodať na záver? Beseda trvala takmer dve hodiny a až nám bolo ľúto, že náš hosť sa musí ešte presunúť do Košíc, kde ho čakali ďalší priaznivci. Prisľúbil však, že na novú knihu nebudeme dlho čakať a ak ju bude mať, opäť k nám rád príde.
Tatiana Bachňáková,
Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave
Foto: GKPD
www.kniznica-rv.sk
{gallery}kultura/kniha/banas{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.