dní, týždňov možno i mesiacov sa premietla do diela hodného našej pozornosti. Do malej knihy nazvanej Slovník nárečových slov, výrazov, viet, krátkych próz, básní a spomienok.
Pri tejto príležitosti deti zo škôlky s učiteľkou Evkou a čitatelia knižnice v našej obci sa poďakovali kytičkou uvitých slov za nevýslovne náročnú a užitočnú prácu, ktorou zviditeľnili našu obec a zároveň zachovali v podobe slovnom a fotografickom. Ani naši hostia neprišli s prázdnymi rukami. Pani Mária Hráneková, dnes už ako prastará mama, priniesla ukázať bábiku, porozprávala niekoľko zážitkov z jej mladosti, pridala detskú básničku a dokonca ukázala a podarovala knižnici a jej čitateľom vlastnoručne vyhotovenú bábiku, s akou sa hrávala aj ona sama v čase keď bola malá. Ďalší náš hosť pani Vierka Zatrochová priniesla ukázať deťom svoje obľúbené knihy, ktoré si už niečo pamätajú. Sú dôkazom, že knihy v jej rodine sú, boli aj zostanú vzácnym dôkazom ich múdrosti a lásky ku knihám. Hosťka pani Zuzana Hanuštiaková prečítala deťom svojim nezabudnuteľným štýlom rozprávky zo svojej knihy. Hosť Mária Červenákov – bývala knihovníčka v našej obci deťom upiekla chutný perník, ktorého sa nevedeli dojesť. Každý pridal zopár veselých príhod z mladosti, ale najviac sa deťom páčilo rozprávanie našich hostí v pravom polomskom nárečí.
Bol krásny piatkový večer. Knižnica pootvárala okná dokorán, čitatelia v nej čítali rozprávky pre polomské detičky. Cez jedno okno priletela rozprávka o Červenej čiapočke. Dievčatá čitateľky si pre menších kamarátov pripravili dramatizáciu tejto rozprávky. Táto úloha bola pre deti zaujímavá i poučná – veď učiť sa text, osvojiť si ho a pochopiť nie je jednoduché. Tiež je potrebné zvoliť správne oblečenie a dotvoriť scénu vhodnými kulisami a neskutočne ťažké je stretávanie sa na skúšky, lebo program školopovinného dieťaťa je veľmi pestrý. Cez druhé okno prišiel na návštevu ujo Juro z hvezdárne. I keď nám počasie neprialo, vychádzka jednako neuškodila a balóny šťastia vyleteli vysoko na zamračenú oblohu. A nebol by to ujo Juro, keby nás i tento rok nenaučil sa pozerať na oblohu očami hvezdára. Cez tretie okno, ktoré bolo belasé ako obloha, prileteli rozprávkové farbičky, ktoré vytvorili nové kresbičky na tričkách našich nočných čitateľov – či to bol škôlkar a či žiak, každý sa predbiehal a vymýšľal nové vzory. Hrad, kvietok, nápis, ornamenty, slniečko, domček, každý jeden originál a každé dievča, či chlapec sa javil ako umelec. A čo pridať na dobrú noc? Nuž niekoľko rozprávok, ktoré nemali konca kraja – ešte jednu, ešte jednu kričali deti, a tak sme sa opri ich čítaní striedali.
Najmenším posledným spáčom priniesol sníček na očká okolo tretej hodiny nad ránom a posledným veľkým spáčom, ktorí sa ešte snažili naťukať do klávesnice nejaké posledné odkazy kamarátom a trocha sa spoločne porozprávať medzi sebou navzájom, veru až okolo pol piatej hodiny ráno – teda už v sobotu 6. apríla.
Veru ranné vstávanie bolo pre všetkých najväčším sklamaním, že sa opäť niečo končí, niečo, čo nás viac zblížilo a ukázalo, že s knihou v ruke sa dá naozaj spríjemniť večer, noc, ráno i deň...
Veľkí i malí, hostia i spáči, dobre sme sa cítili. Naši vzácni hostia (15) neprišli s prázdnymi rukami - ukážky svojich obľúbených kníh, prvá bábika, zákusky, jabĺčka, pizza ale hlavne skvelá nálada. Veľkú radosť sme mali všetci - deti (22) aj my dospelí (4). Ďakujeme i starostovi našej obce (občerstvenie a chutný zákusok pre všetkých) a verím, že na naše dobrodružstvo v knižnici nik nezabudne a že si vždy ku knihe cestu nájde.
Za všetkých knihovníčka Danka
z Gemerskej Polomy
streda, 24 apríl 2013 14:04
V našej knižnici v Gemerskej Polome sa dobre máme, vždy niečo nové vymýšľame Doporučený
Napísal(a) Danka
V našej knižnici v Gemerskej Polome sa dobre máme, vždy niečo nové vymýšľame, a tak i v piatok na rozprávkovú noc nás v knižnici navštívil rozprávkový kráľ – sám pán Andersen. Veľkí i malí sme spoločne pozdravili milovníkov písaného a čítaného slova, ktorí nám navždy zachovali pre budúce pokolenia históriu našich predkov. Boli to naši hostia, rodáci a zároveň prispievatelia do nášho periodika Polomské noviny, do rubriky Kútik polomskej histórie. Ich svedomitá práca
Zverejnené v
Knižnice
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.